Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 422/09
PDF · 206.96 KB
No categories available
II. ÚS 422/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., P., zastúpenej advokátom JUDr. B. K., V.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k.
1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2009 doručená sťažnosť M. Š., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci nezávislým
a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z
12. augusta 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Cb 50/1997 v procesnom postavení žalovanej v 1. rade. Predmetnom konania je
žaloba bývalej S., a. s. [t. č. M., a. s. (ďalej len „žalobca“)], zo 7. februára 1997 o zaplatenie
6 376 400 Sk.
Krajský súd rozsudkom z 5. mája 2004 vyhovel žalobe žalobcu v sume 5 646 000 Sk
s prísl. Proti rozsudku podala sťažovateľka odvolanie a zároveň požiadala o oslobodenie od
súdneho poplatku. Krajský súd uznesením č. k. 1 Cb 50/1997-516 z 30. augusta 2004
nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdneho poplatku, proti čomu podala sťažovateľka
17. septembra 2004 odvolanie.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 230/2004, 2 Obo 231/2004 z 19. októbra 2005
zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu z 5. mája 2004 vo veci samej, potvrdil však
uznesenie krajského súdu z 30. augusta 2004.
Podľa sťažovateľky žalobca bez vyčkania skončenia sporu o pravosť a výšku
pohľadávky cestou tzv. dobrovoľnej dražby odpredal jej nehnuteľnosť a bez späťvzatia
žaloby alebo zníženia žalobného návrhu požiadal krajský súd o prerušenie konania
do skončenia sporu o neplatnosť dobrovoľnej dražby. Krajský súd uznesením č. k.
1 Cb 50/1997-668 zo 14. marca 2009 konanie prerušil do 27. marca 2009. Pojednávanie
nariadené na 24. apríl 2009 bolo odročené na neurčito.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že podaním z 13. novembra 2008 predložila krajskému
súdu „žiadosť o prikázanie veci inému sudcovi“ z dôvodu jeho predpojatosti, o ktorej
nebolo rozhodnuté a vec naďalej prerokúva sudca, proti ktorému bola vznesená námietka
predpojatosti.
Ústavný súd zo súdneho spisu, ktorý sa t. č. nachádza na najvyššom súde, zistil, že
o námietke predpojatosti sudcu krajského súdu vznesenej sťažovateľkou bolo rozhodnuté
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndob 3/09 z 9. februára 2009 tak, že sudca nebol
vylúčený z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci.
Krajský súd uznesením č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009 vo veci žiadosti
sťažovateľky o oslobodenie od súdneho poplatku rozhodol tak, že jej nepriznal oslobodenie
od súdneho poplatku. Sťažovateľka proti predmetnému rozhodnutiu podala odvolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009 zamietol
a potvrdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu.
V závere sťažovateľka uvádza, že jej krajský súd uznesením z 23. októbra 2009
povolil splácať súdny poplatok v mesačných splátkach po 1 500 €.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci nezávislým
a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 75/2009,
2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009, aby zrušil označené uznesenia krajského súdu
a najvyššieho súdu a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €
a náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského
súdu č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009.
1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu č. k.
1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009
Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva na prejednanie veci nezávislým
a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky,
ktorých porušenie namieta, vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, proti ktorému
sťažovateľka podala odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní najvyšší súd (uznesenie
sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu
subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať uznesenie krajského súdu
č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej
porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009 po
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009
2.1 Sťažovateľka namieta porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009,
ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 1 Cb 50/1997-776 z 5. júna 2009.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože odvolania
smerovali proti uzneseniam (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že obe odvolania
žalovanej v 1. rade nie sú dôvodné, a preto napadnuté uznesenia podľa § 219 OSP ako
vecne správne potvrdil.
Čo sa týka odvolania žalovanej v I. rade proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
č. k. 1 Cb 50/97-752 zo dňa 21. apríla 2009, odvolací súd po preskúmaní veci dospel
k záveru, že prvostupňový súd vecne správne rozhodol, keď napadnutým uznesením uložil
žalovanej v í. rade povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podané dňa 21. 06. 2004
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Cb 50/97-477 zo dňa 05. 05. 2004 v sume
9 370,64 eur (282 300 Sk) podľa položky č. I. 2/ písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov
tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. osudných poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31.08.2004.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31. 08. 2004 (t. j. účinného
v rozhodnom období, nakoľko odvolanie bolo podané dňa 21. 06. 2004), súdne poplatky
(ďalej len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa
vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
„poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31. 08. 2004, v odvolacom
konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31. 08. 2004,
poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na
vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 7 ods. 9 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31. 08. 2004,
v odvolacom konaní je základom poplatku cena nároku uplatňovaného v odvolaní.
Podľa § 7 ods. 10 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31. 08. 2004, základ
poplatku sa zaokrúhľuje na celé sto koruny dolu a vyrubený poplatok na celé koruny nahor.
Podľa položky č. I. 2/ písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
zákona č. 215/2004 Z. z. účinného do 31. 08. 2004, sa v občianskom súdnom konaní vyberá
poplatok z návrhu na začatie konania v obchodných veciach v sporoch o peňažnú
pohľadávku z ceny predmetu konania 5 %, najmenej 500 Sk, najviac 600 000 Sk. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa platí aj v odvolacom konaní.
V danom prípade, v zmysle citovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch
účinného v rozhodnom Čase, predstavoval základ súdneho poplatku za odvolanie sumu
5 646 000 Sk (= cena nároku uplatňovaného v odvolaní), z čoho 5% činí sumu 282 300 Sk.
Z tohto vyplýva, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu, ktorým uložil žalovanej
v I. rade povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 9 370,64 eur (282 300 Sk),
je teda zákonné a vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 219 OSP potvrdil.
Na margo odvolania žalovanej v I. rade podaného proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove č. k. 1 Cb 50/97-776 zo dňa 5. júna 2009, ktorým súd prvého stupňa nevyhovel
žiadosti žalovanej v I. rade na oslobodenie od platenia súdneho poplatku, odvolací súd
konštatuje vecnú správnosť tohto rozhodnutia vo výroku. Stotožňujúc sa v celom rozsahu
s odôvodnením napadnutého uznesenia, využívajúc pri tom ustanovenie § 219 ods. 2 OSP,
sa preto v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia a zároveň na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa ďalšie dôvody.
Podľa § 138 ods. 1 OSP, môže súd na návrh priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne
súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky
zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Ak uplatňovanie alebo bránenie práva nie je ani svojvoľné ani zrejme bezúspešne,
umožňuje citované ustanovenie vyhovieť žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov pod
podmienkou, že to odôvodňujú pomery účastníka. Zákon nevysvetľuje bližšie obsah pojmu
„pomery účastníka“, bezpochyby však musí ísť o majetkové pomery žiadateľa (a v prípade,
ak je žiadateľom o oslobodenie od súdnych poplatkov fyzická osoba, tak aj rodinné,
sociálne a zdravotné pomery), majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej či
prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že ako poplatník celkom, či z časti (v prípade
žiadosti o čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov) nemôže splniť poplatkovú
povinnosť, alebo že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo žiadať.
V prejednávanej veci žalovaná v I. rade odôvodňovala žiadosť o oslobodenie od
súdneho poplatku nepriaznivou finančnou situáciou, v ktorej sa ocitla predovšetkým
v súvislosti s podnikateľskou činnosťou. Jej tvrdenie, že s podnikaním už skončila sa
nezakladá na pravde. Súd prvého stupňa v tomto smere správne vykonal dokazovanie
výpisom zo živnostenského registra žalovanej v I. rade, ktoré zopakoval i odvolací súd
a zistil, že doposiaľ neukončila podnikateľskú činnosť. Podľa odvolacieho súdu ide v tomto
smere o okolnosti, ktoré sú dané takmer vo všetkých konaniach, v ktorých vystupujú ako
účastníci konania podnikatelia vykazujúci stratu namiesto zisku, ako jedného zo základných
pojmových znakov podnikania, resp. živnosti. Pokiaľ by zákonodarca okolnostiam takejto
povahy pripisoval význam z hľadiska oslobodenia od platenia súdneho poplatku, vyjadril by
to legislatívne zaradením týchto konaní či účastníkov do ustanovení, ktoré upravujú vecné
alebo osobné oslobodenie od súdneho poplatku v § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.
Uvedený zákon však týmto okolnostiam nepripisuje naznačený význam. Okrem uvedeného,
je dôležité uviesť, že v obchodných veciach je treba prihliadnuť k osobitnému charakteru
účastníkov konania, t. j. podnikateľov v zmysle Obchodného zákona a Živnostenského
zákona. Podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších
predpisov (Živnostenský zákon), živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná
samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú odpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za
podmienok ustanovených týmto zákonom. Podnikanie, a v jeho užšom význame aj živnosť,
preto treba chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie
môže viesť k zisku alebo i k strate. Okolnosť, že podnikateľ nieje pri svojej podnikateľskej
činnosti úspešný a nedosahuje zisk, alebo, že má pohľadávky po lehote splatnosti, nie je
teda dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov v konaniach, ktorých predmetom je
práve vymáhanie pohľadávok vzniknutých z podnikateľskej činnosti. Ak by nepriaznivá
finančná situácia, ako dôsledok neúspechu v podnikaní, bola dôvodom pre oslobodenie od
súdnych poplatkov, znamenalo by to prenesenie časti rizika, ktoré je s podnikaním spojené,
na štát. Žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku nemôže preto viesť k prenášaniu
podnikateľského rizika na štát. Žalovanú v I. rade, ako fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom
v zmysle § 2 Živnostenského zákona, nemožno podrobiť rovnakému merítku ako sociálne
slabú fyzickú osobu, ktorá nie je podnikateľom a nevlastní žiaden majetok väčšieho rozsahu.
Pomery odvolateľky by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, len ak by sa
dostala do ťaživej finančnej situácie z dôvodu vyššej moci, napr. vzhľadom na
nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemajú pôvod v podnikaní. Keďže sa v danom konaní
existencia okolností takej povahy nepreukázala, žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku
vyhovené byť nemôže. Bez povšimnutia nemôže zostať ani skutočnosť, že žalovaná v 1. rade,
hoc žiada o oslobodenie od súdneho poplatku dôvodiac nepriaznivou finančnou situáciou,
disponuje dostatkom prostriedkov na úhradu výdavkov advokáta spojenými s jej
zastupovaním v prejednávanej veci. Z odvolateľkou uvádzaných nepriaznivých majetkových
pomerov, ktoré podľa jej mienky zakladajú dostatočný dôvod na jej oslobodenie od platenia
súdneho poplatku, nie je možné vyvodiť záver, že by poplatníčka nemohla splniť poplatkovú
povinnosť, alebo že by jej splnenie od nej nebolo možné spravodlivo žiadať.
Vzhľadom na uvedené, dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
k záveru, že v danom prípade žalovaná v I. rade nepreukázala existenciu pomerov, so
zreteľom na ktoré by jej bolo možné priznať oslobodenie od súdneho poplatku. Súd prvého
stupňa v prejednávanej veci dostatočne zistil všetky rozhodujúce skutočnosti a rozhodol
vecne správne, keď žiadosti žalovanej v 1. rade o oslobodenie od súdneho poplatku
nevyhovel. Stotožňujúc sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Zároveň sa
v zmysle § 219 ods. 2 OSP neobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, ale na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil
ďalšie, vyššie uvedené, dôvody.
Záverom odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa tvrdenie žalovanej
v I. rade obsiahnuté v odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Cb 50/97-
776 zo dňa 5. júna 2009, nachádzajúceho sa na č. 1. 779, o jej neschopnosti uhradiť
jednorázovo tak značný súdny poplatok. Uvedené vyjadrenie by bolo možné, z hľadiska jeho
obsahu, pokladať v zmysle § 41 ods. 2 OSP za žiadosť o povolenie zaplatiť súdny poplatok
za odvolanie v splátkach.»
Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia
uviedol postup, akým dospel k záverom o potvrdení uznesenia krajského súdu, jeho
uznesenie obsahuje výklad právnych noriem Občianskeho súdneho poriadku a zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zákona
č. 215/2004 Z. z. účinného do 31. augusta 2004, ktorý nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd sa stotožnil s postupom a uznesením
krajského súdu spôsobom, z ktorého je zrejmé, že postup a uznesenie krajského súdu
považuje za zodpovedajúci zákonu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal ústavne súladný výklad platných
právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných
a použitých právnych noriem. Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľka
nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, pretože porušenie základného práva
nemožno vidieť len v tom, že najvyšší súd postupoval a rozhodoval bez toho, aby sa
stotožnili s právnym názorom sťažovateľky.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti
namietajúcej porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009 odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 Ústavný súd sa zaoberal aj namietaným porušením základného práva
sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009 a konštatuje, že vec bola na najvyššom
súde rozhodnutá 12. augusta 2009, t. j. v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
(9. novembra 2009) už zo strany najvyššieho súdu nemohlo dochádzať k označenému
porušeniu základného práva.
Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v časti
namietajúcej porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 75/2009, 2 Obo 76/2009 z 12. augusta 2009 odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2009