Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 424/09
PDF · 147.26 KB
No categories available
II. ÚS 424/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. Z., K.,
vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky, namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž 17/2005 z 26. októbra 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006
z 27. marca 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 7. decembra
2009 doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2
ods. 2 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž 17/2005 z 26. októbra 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006 z
27. marca 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že „dňa 11. 11. 2002 vydal Minister vnútra SR rozkaz
č. 338/2002, ktorým prepustil sťažovateľa zo služobného pomeru, z dôvodu, že sťažovateľ sa
mal dopustiť(...) porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom.
(...) Dňa 22. 10. 2003 bol sťažovateľ oboznámený s návrhom na prepustenie zo
služobného pomeru.
Sťažovateľ podal odvolanie a to proti rozhodnutiu riaditeľa úradu hraničnej
a cudzineckej polície dňa 23. 10. 2003, o ktorom sa rozhodlo 17. 1. 2003 č. rozhodnutím
HCP-1457-4/HP/2002, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie. Taktiež podal rozklad
proti rozhodnutiu Ministra vnútra SR č. 338/2002, pričom o rozklade bolo rozhodnuté
č. KM-220/PK-2002 zo dňa 23. 1. 2003, ktorým správny orgán potvrdil rozhodnutie
personálneho rozkazu Ministra vnútra SR.
Proti personálnemu rozkazu Ministra vnútra č. 338/2002 zo dňa 11. 11. 2002
v spojitosti s rozhodnutím KM-220/PK-2002 zo dňa 23. 1. 2003 podal sťažovateľ žalobu
o preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí. Najvyšší súd SR, najprv rozsudkom č. k.
6 Sž 48/03 zo dňa 19. 3. 2003 zamietol žalobu žalobcu . Následne uznesením zo dňa 23. 11.
2004 1 Sž-o-Ns 21/04 uvedené rozhodnutie Najvyšší súd zrušil, pre vadu zastúpenia
v správnom súdnom konaní. Rozsudkom 1 Sž 17/2005 [správne sp. zn. 2 Sž 17/2005, pozn.]
zo dňa 26. 10. 2005 Najvyšší súd SR opätovne žalobu zamietol, čo bolo potvrdené
rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sž-o-NS 2/2006. (...)
Myslím si, že(...) nedorozumenie v uvedenej veci,(...) spočíva v tom, že každý
z orgánov, ktorý rozhodoval vo veci paušálne vychádzal, že uvedený skutok sa stal. (...)
V každom svojom podaní sme namietali to, že orgán rozhodujúci vo veci nevykonal všetky
potrebné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu a vykonané dôkazy boli vyhodnotené
prevažne v náš neprospech. Každé z týchto iniciovaných konaní však skončilo tým, že
skutkový stav bol zistený riadne.
So zreteľom na danú vec máme za to, že ťažisko uvedenej veci spočíva v prieskume
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a to hlavne v dokazovaní, ktoré bolo
vykonané, ktoré nemožno označiť len porušenie zákonných predpisov, ale že došlo
k prekročeniu ústavného rámca.
(...) Máme za to, že však došlo porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces.
Problém uvedenej veci je vtom, že štátne orgány preniesli dôkazné bremeno
preukázania neviny na sťažovateľa. Aj keď to nebolo v žiadnom rozhodnutí výslovne
uvedené, z kontextu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ mal podať – navrhnúť také dôkazy,
ktoré by zvrátili hodnotenie ostatných dôkazov tak, že by hlavne súd v poslednej inštancii,
nemohol s istotou skonštatovať, že uvedený skutok sa podľa jeho názoru stal. Myslíme si, že
tu ide o nepochopenie veci zo strany NS SR. NS SR podľa nás v správnom súdnictve nie je
3. resp. 4. skutkovou odvolacou inštanciou, ale má posúdiť, či rozhodnutie a konanie, ktoré
mu predchádzalo vrátane dokazovania bolo zákonné a samozrejme aj ústavné.
Pre priestupkové právo ako administratívne právo trestné podobne ako pre trestné
právo platí zásada vyšetrovacia a zásada materiálnej pravdy v dnešnom ponímaní zásada
zistenia skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti t. j. že aj pre orgány
prejednávajúce priestupky platí § 2 ods. 10 trestného poriadku(...)
(...) Orgány tak neučinili a dôkazy v môj prospech vôbec neobstarali a ani vôbec sa
nesnažili sa v rozhodnutí konzekventne vysporiadať z našou obhajobou(...)
Po druhé taktiež máme za to, že NS SR sa uspokojil s konštatáciou , že som spáchal
disciplinárne previnenie a to na základe vykonaných dôkazov, ktoré evidentne boli
vykonané v rozpore čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Pri výsluchoch jednotlivých svedkov som nebol
prítomný a nemal som možnosť klásť im otázky. Zásadným spôsobom sa tak porušila zásada
kontradiktórnosti. To samozrejme viedlo k tendenčným skutkovým záverom. Uvedené závery
nakoniec boli posvätené aj rozsudkami NS SR, čo považujem za neústavné. NS SR opomenul
svoju povinnosť vyplývajúcu z § 250i ods. 3 O. s. p. a tak z nezákonného urobil zákonné.
Vo všetkých rozhodnutiach , ale najmä v posledných dvoch, ktoré napádame je
možné nájsť prvky svojvôle a arbitrality rozhodnutia, ktoré následne vyúsťujú do ústavnej
nekomformosti konania a rozhodnutia. Máme za to, že výsledky dokazovania sú v nesúlade
konštatovaným zisteným skutkovým stavom a že určité skutkové zistenia nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní, sú skôr domyslením situácie, než výsledkom dokazovania.
Konštatujeme, že orgány verejnej moci prejednávajúce vec porušili zásadu materiálnej
pravdy, vyšetrovaciu zásadu a zásadu kontradiktórnosti pri prejednávaní disciplinárneho
previnenia, a tieto majú taký vážny charakter, že spôsobujú neústavnosť tohto konania. To
znamená, že považujem za neústavné aj konania a rozhodnutia NS SR, lebo vlastne potvrdil
neústavnosť. Konanie a jeho výsledok, ktoré potvrdzuje konanie neústavné je tiež samo
neústavné.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva že uvedenými rozsudkami NS SR porušil princíp
právneho štátu, zakotvený v čl. 1 Ústavy SR, ich konanie a rozhodnutia nemajú oporu
v zákone (O. s. p.) čím porušili čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a zároveň takéto konanie a
rozhodnutia sú nespravodlivé, odpierajúce riadnu súdnu ochranu čím porušili článok 46
ods. 1 Ústavy SR a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
moje právo na spravodlivý proces.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 10. 2005 č. k. 1 Sž 17/2005 [správne
sp. zn. 2 Sž 17/2005 pozn.] a rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2008 č. k. 1 Sž-
o-NS 2/2006 porušené právo na spravodlivý proces zaručený článkami 2 ods. 2, 46 ods. 1
a 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Sťažovateľ v sťažnosti síce ako napadnutý označuje rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sž 17/2005 z 26. októbra 2005, avšak z príloh sťažnosti jednoznačne vyplýva, že
skutočne napadnutým rozsudkom je rozsudok sp. zn. 2 Sž 17/2005 z 26. októbra 2005.
Uvedené považoval ústavný súd za chybu v písaní.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení čl. 2 ods. 2 ústavy, porušení
základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž 17/2005 z 26. októbra 2005
a sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006 z 27. marca 2008.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006
z 27. marca 2008 nadobudol právoplatnosť 28. apríla 2008. Týmto dňom nadobudol
právoplatnosť aj sťažovateľom ďalší označený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sž 17/2005 z 26. októbra 2005. Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu
7. decembra 2009. Z takto zisteného skutkového stavu vyplýva, že od právoplatnosti
sťažovateľom napadnutých rozhodnutí nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde (t. j. dva mesiace).
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť
odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2009