Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 424/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. Z., K.,

vo veci namietaného porušenia , namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006

z 27. marca 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 7. decembra

2009 doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2

ods. 2 (ďalej len „“), porušenie základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 26. októbra 2005 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006 z

27. marca 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že „dňa 11. 11. 2002 vydal Minister vnútra SR rozkaz

č. 338/2002, ktorým prepustil sťažovateľa zo služobného pomeru, z dôvodu, že sťažovateľ sa

mal dopustiť(...) porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom.

(...) Dňa 22. 10. 2003 bol sťažovateľ oboznámený s návrhom na prepustenie zo

služobného pomeru.

Sťažovateľ podal odvolanie a to proti rozhodnutiu riaditeľa úradu hraničnej

a cudzineckej polície dňa 23. 10. 2003, o ktorom sa rozhodlo 17. 1. 2003 č. rozhodnutím

HCP-1457-4/HP/2002, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie. Taktiež podal rozklad

proti rozhodnutiu Ministra vnútra SR č. 338/2002, pričom o rozklade bolo rozhodnuté

č. KM-220/PK-2002 zo dňa 23. 1. 2003, ktorým správny orgán potvrdil rozhodnutie

personálneho rozkazu Ministra vnútra SR.

Proti personálnemu rozkazu Ministra vnútra č. 338/2002 zo dňa 11. 11. 2002

v spojitosti s rozhodnutím KM-220/PK-2002 zo dňa 23. 1. 2003 podal sťažovateľ žalobu

o preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí. Najvyšší súd SR, najprv rozsudkom č. k.

zo dňa 19. 3. 2003 zamietol žalobu žalobcu . Následne uznesením zo dňa 23. 11.

2004 1 Sž-o-Ns 21/04 uvedené rozhodnutie Najvyšší súd zrušil, pre vadu zastúpenia

v správnom súdnom konaní. Rozsudkom [správne sp. zn. , pozn.]

zo dňa 26. 10. 2005 Najvyšší súd SR opätovne žalobu zamietol, čo bolo potvrdené

rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sž-o-NS 2/2006. (...)

Myslím si, že(...) nedorozumenie v uvedenej veci,(...) spočíva v tom, že každý

z orgánov, ktorý rozhodoval vo veci paušálne vychádzal, že uvedený skutok sa stal. (...)

V každom svojom podaní sme namietali to, že orgán rozhodujúci vo veci nevykonal všetky

potrebné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu a vykonané dôkazy boli vyhodnotené

prevažne v náš neprospech. Každé z týchto iniciovaných konaní však skončilo tým, že

skutkový stav bol zistený riadne.

So zreteľom na danú vec máme za to, že ťažisko uvedenej veci spočíva v prieskume

rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a to hlavne v dokazovaní, ktoré bolo

vykonané, ktoré nemožno označiť len porušenie zákonných predpisov, ale že došlo

k prekročeniu ústavného rámca.

(...) Máme za to, že však došlo porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces.

Problém uvedenej veci je vtom, že štátne orgány preniesli dôkazné bremeno

preukázania neviny na sťažovateľa. Aj keď to nebolo v žiadnom rozhodnutí výslovne

uvedené, z kontextu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ mal podať – navrhnúť také dôkazy,

ktoré by zvrátili hodnotenie ostatných dôkazov tak, že by hlavne súd v poslednej inštancii,

nemohol s istotou skonštatovať, že uvedený skutok sa podľa jeho názoru stal. Myslíme si, že

tu ide o nepochopenie veci zo strany NS SR. NS SR podľa nás v správnom súdnictve nie je

3. resp. 4. skutkovou odvolacou inštanciou, ale má posúdiť, či rozhodnutie a konanie, ktoré

mu predchádzalo vrátane dokazovania bolo zákonné a samozrejme aj ústavné.

Pre priestupkové právo ako administratívne právo trestné podobne ako pre trestné

právo platí zásada vyšetrovacia a zásada materiálnej pravdy v dnešnom ponímaní zásada

zistenia skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti t. j. že aj pre orgány

prejednávajúce priestupky platí (...)

(...) Orgány tak neučinili a dôkazy v môj prospech vôbec neobstarali a ani vôbec sa

nesnažili sa v rozhodnutí konzekventne vysporiadať z našou obhajobou(...)

Po druhé taktiež máme za to, že NS SR sa uspokojil s konštatáciou , že som spáchal

disciplinárne previnenie a to na základe vykonaných dôkazov, ktoré evidentne boli

vykonané v rozpore SR. Pri výsluchoch jednotlivých svedkov som nebol

prítomný a nemal som možnosť klásť im otázky. Zásadným spôsobom sa tak porušila zásada

kontradiktórnosti. To samozrejme viedlo k tendenčným skutkovým záverom. Uvedené závery

nakoniec boli posvätené aj rozsudkami NS SR, čo považujem za neústavné. NS SR opomenul

svoju povinnosť vyplývajúcu z a tak z nezákonného urobil zákonné.

Vo všetkých rozhodnutiach , ale najmä v posledných dvoch, ktoré napádame je

možné nájsť prvky svojvôle a arbitrality rozhodnutia, ktoré následne vyúsťujú do ústavnej

nekomformosti konania a rozhodnutia. Máme za to, že výsledky dokazovania sú v nesúlade

konštatovaným zisteným skutkovým stavom a že určité skutkové zistenia nemajú oporu vo

vykonanom dokazovaní, sú skôr domyslením situácie, než výsledkom dokazovania.

Konštatujeme, že orgány verejnej moci prejednávajúce vec porušili zásadu materiálnej

pravdy, vyšetrovaciu zásadu a zásadu kontradiktórnosti pri prejednávaní disciplinárneho

previnenia, a tieto majú taký vážny charakter, že spôsobujú neústavnosť tohto konania. To

znamená, že považujem za neústavné aj konania a rozhodnutia NS SR, lebo vlastne potvrdil

neústavnosť. Konanie a jeho výsledok, ktoré potvrdzuje konanie neústavné je tiež samo

neústavné.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva že uvedenými rozsudkami NS SR porušil princíp

právneho štátu, zakotvený v SR, ich konanie a rozhodnutia nemajú oporu

v zákone () čím porušili SR a zároveň takéto konanie a

rozhodnutia sú nespravodlivé, odpierajúce riadnu súdnu ochranu čím porušili článok 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

moje právo na spravodlivý proces.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 10. 2005 č. k. [správne

sp. zn. pozn.] a rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2008 č. k. 1 Sž-

o-NS 2/2006 porušené právo na spravodlivý proces zaručený článkami 2 ods. 2, 46 ods. 1

a 48 ods. 2 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľ v sťažnosti síce ako napadnutý označuje rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. októbra 2005, avšak z príloh sťažnosti jednoznačne vyplýva, že

skutočne napadnutým rozsudkom je rozsudok sp. zn. z 26. októbra 2005.

Uvedené považoval ústavný súd za chybu v písaní.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení , porušení

základných práv zaručených v a a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. z 26. októbra 2005

a sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006 z 27. marca 2008.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3

to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 2/2006

z 27. marca 2008 nadobudol právoplatnosť 28. apríla 2008. Týmto dňom nadobudol

právoplatnosť aj sťažovateľom ďalší označený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. októbra 2005. Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu

7. decembra 2009. Z takto zisteného skutkového stavu vyplýva, že od právoplatnosti

sťažovateľom napadnutých rozhodnutí nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3

(t. j. dva mesiace).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

odmietol ako podanú oneskorene podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009