Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 5/2010
PDF · 137.15 KB
No categories available
II. ÚS 5/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., L., t. č. vo výkone trestu M., zastúpeného advokátom
JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva zaručeného
v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 33/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2009 doručená sťažnosť Z. K., L., t. č. vo výkone trestu M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a základného práva zaručeného v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 33/2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 185/2008 z 3. novembra 2008 odsúdený
pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotronických látok, jedov
a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 187/1b, d) Trestného zákona, ako
aj pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 185/1b)
Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov. Toho času sa
sťažovateľ nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.
Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
5 To 350/2008 zo 14. apríla 2008 tak, že jeho odvolanie zamietol.
Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu nebolo náležite odôvodnené a krajský
súd sa nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami, a preto podal proti nemu
dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo 33/2009 zo 7. októbra 2009 odmietol.
Sťažovateľ je toho názoru, že odmietnutím dovolania mu najvyšší súd odňal možnosť
konať pred súdom. Podľa sťažovateľa bola porušená jeho obhajoba pred súdom [výsluch
jeho otca sa mal uskutočniť skôr, ako bolo proti nemu vznesené obvinenie, čím malo dôjsť
k porušeniu čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru a čl. 50 ods. 4 ústavy], všeobecné
súdy ignorovali jeho námietky vykonania domovej prehliadky bez predchádzajúcej výzvy
na dobrovoľné vydanie veci, ako i faktické vyšetrenie duševného stavu jedným, a nie dvoma
znalcami, čím malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ďalej
sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a vzhľadom na ustanovenie
čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom pred nadobudnutím ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho
poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv
a slobôd, mali byť porušené i jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, práva zaručeného
v čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a základného práva zaručeného v čl. 40 ods. 3 listiny, prepustil
ho na slobodu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a úhradu
trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 33/2009 došlo k porušeniu označených práv
sťažovateľa.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:
„K podanému dovolaniu sa písomne vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry
Revúca, ktorý uviedol, že tak okresný ako aj krajský súd vychádzali pri svojej rozhodovacej
činnosti z dôkazov, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom a právo na obhajobu
obvineného bolo v celom konaní v plnej miere zachované; navrhol preto, aby Najvyšší súd
dovolanie obvineného Z. K. odmietol.
Najvyšší súd ako súd dovolací síce primárne konštatoval, že dovolanie je prípustné
(§ 368 ods. 1 Tr. por.), že bolo podané oprávneným procesným subjektom (§ 369 ods. 2
písm. b/ Tr. por.) v zákonom stanovenej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 2
Tr. por.); dospel však k záveru, že nie sú splnené dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/
a písm. g/ Tr. por.
Námietku obvineného, že bolo porušené právo na obhajobu nemohol dovolací súd
akceptovať, nakoľko porušením práva na obhajobu zakladajúcim dôvod dovolania sa
rozumie predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej obhajobe. Obvinený v dovolaní však
argumentoval zisteným skutkovým stavom na podklade nezákonne vykonaných dôkazov.
Nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie
dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť pod
dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (porušenia práva na obhajobu), ale
ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený
skutkový stav) v jeho prospech.
Najvyšší súd dospel k záveru, že Okresný súd v Revúcej vykonal dokazovanie
zákonným spôsobom v rozsahu postačujúcom na ustálenie skutkových okolností, čo
následne potvrdil aj Krajský súd v Banskej Bystrici, a preto nemôže akceptovať obvineným
uvádzaný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
Vykonávanie dôkazov a ich hodnotenie sa v plnom rozsahu vykonáva v rámci
konania pred súdom, a to príslušnými procesnými súdmi ako v prvom stupni, tak aj v konaní
o riadnom opravnom prostriedku. Najvyšší súd je v konaní o dovolaní zásadne povinný
vychádzať zo skutkových zistení súdu prvého stupňa a v nadväznosti na tento skutkový stav
zvážiť hmotnoprávne posúdenie skutku, pričom skutkové zistenia súdu prvého stupňa
nemôže meniť, a to ani na základe prípadného doplňovania dokazovania, ako ani
v závislosti na prípadne inom hodnotení v predchádzajúcom konaní vykonaných dôkazov.
Mimoriadny opravný prostriedok môže viesť len k skúmaniu, či boli splnené dôvody
vyjadrené v ustanovení § 371 Tr. por.
Najvyšší súd na tomto základe, bez meritórneho preskúmania veci, na neverejnom
zasadnutí konštatoval, že je zrejmé nenaplnenie dôvodov dovolania uplatnených obvineným,
a preto tento mimoriadny opravný prostriedok podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.“
Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom
takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2010