Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 32/2010
PDF · 132.65 KB
No categories available
II. ÚS 32/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., právne zastúpenej advokátom JUDr.
F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu
ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod
sp. zn. 23 Er 3062/2004 a Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 19 CoE 108/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010
doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 Er 3062/2004
a Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 19 CoE 108/2009.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. januára 2010.
Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že rozhodnutím
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 1. júla 1999 bolo zrušené povolenie na
zriadenie zdravotnej poisťovne P. (ďalej len „poisťovňa“). Týmto rozhodnutím vstúpila
poisťovňa do likvidácie. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 K 70/01
z 20. apríla 2001 bol na majetok poisťovne vyhlásený konkurz. Správca konkurznej
podstaty v priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer o povinnosti dlžníka P. K.
(ďalej len „povinný“) uhradiť dlžnú sumu 283,71 € s príslušenstvom. Pohľadávka
vyplývajúca z platobného výmeru bola neskôr postúpená sťažovateľke. Na základe
platobného výmeru viedla sťažovateľka ako oprávnená proti povinnému exekúciu na
vymoženie dlžnej sumy. Uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 3062/2004-19 z 1. júla 2009
bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Podľa názoru okresného súdu existujú
dôvody v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pre ktoré je exekúcia
neprípustná, keďže exekučný titul, ktorý má byť podkladom pre exekúciu, je paakt bez
právnej sily a účinnosti. Platobný výmer, ktorý má byť exekučným titulom, nebol vydaný
poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty. Zo zákona však nevyplýva oprávnenie
správcu konkurznej podstaty vydávať individuálne akty orgánov verejnej správy. Pod
správou majetku úpadcu totiž nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúcich orgánu
verejnej správy (zdravotnej poisťovni). Správca konkurznej podstaty má iba právo
(a povinnosť) vykonať všetky procesné úkony v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu.
Postavenie orgánu verejnej správy by muselo byť správcovi konkurznej podstaty dané
právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie priznávala. Vzhľadom na
uvedené je platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty nulitným aktom, ktorý
nemožno vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval
(3 M Cdo 20/2008 z 22. apríla 2009). Uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 108/2009-53
z 29. septembra 2009 (ktoré sa stalo právoplatným 5. novembra 2009) bolo uznesenie
okresného súdu potvrdené. Podľa názoru krajského súdu platobný výmer vydaný správcom
konkurznej podstaty nemožno považovať za exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného
poriadku. Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať
s majetkom podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia
s nakladaním s majetkom podstaty. Zo zákona mu však nevyplýva oprávnenie vydávať
individuálne akty orgánov verejnej správy. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť
správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by mu expressis verbis
takéto oprávnenie priznávala. Ak rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, vydal
nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania
neuplatňuje princíp jeho správnosti. Práve naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie
nie je možné vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval
(rozhodnutie č. 58/1997 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, podľa
ktorého je výkon rozhodnutia neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom).
Podľa názoru sťažovateľky uvedené uznesenia okresného súdu a krajského súdu
predstavujú porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru. Prioritne poukazuje
na skutočnosť, že v uznesení ústavného súdu č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008 bol
vyslovený právny názor, podľa ktorého namietanú absenciu oprávnenia správcu konkurznej
podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly prináležalo
skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho proti takémuto rozhodnutiu,
a nie všeobecnému súdu v rámci exekučného konania. V danom prípade všeobecné súdy
vyhlásili za nulitný exekučný titul v už prebiehajúcom exekučnom konaní (teda dokonca
potom, ako vydali poverenie na vykonanie exekúcie). Stalo sa tak dávno po uplynutí
všetkých zákonných lehôt na podanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
voči platobnému výmeru. Z platnej judikatúry všeobecných súdov vyplýva aj to, že
všeobecné súdy sú viazané materiálnou právoplatnosťou rozhodnutí, a nie sú oprávnené ju
v rámci exekučného konania posudzovať. Oprávnenie správcu konkurznej podstaty vydávať
platobné výmery by bolo možné subsumovať pod materiálnu právoplatnosť správneho
rozhodnutia, ktorú exekučné súdy v žiadnom prípade nie sú oprávnené posudzovať.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod
sp. zn. 23 Er 3062/2004 a krajským súdom pod sp. zn. 19 CoE 108/2009 s tým, aby boli
uznesenia okresného súdu č. k. 23 Er 3062/2004-19 z 1. júla 2009 a krajského súdu č. k.
19 CoE 108/2009-53 z 29. septembra 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.
Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia, a to od oboch všeobecných súdov
spoločne a nerozdielne.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 19 CoE 108/2009-53 z 29. septembra 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Na rozhodnutie o tej časti podanej sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 23 Er 3062/2004, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako
to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného
súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným základným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní.
Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného
krajským súdom pod sp. zn. 19 CoE 108/2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za
neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné
súdy, hoci pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, v ďalšom dospeli k názoru, že
exekúciu nie je možné vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok tohto
konania, ktorou je existencia exekučného titulu. Dospeli totiž k záveru, že platobný výmer
prezentovaný sťažovateľkou ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, ktorý za
exekučný titul považovať nemožno. V konečnom dôsledku to z pohľadu sťažovateľky
znamená, že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jej základnému právu na súdnu
ochranu v rámci exekučného konania.
Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľky postupovali všeobecné
súdy tak, že sťažovateľke odňali možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto
formulovanej námietke mala sťažovateľka právo podať proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie, čo však neurobila. Preto obstojí záver, že sťažovateľka nevyčerpala mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytol a na
ktorého použitie bola sťažovateľka oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku.
Zakladá to neprípustnosť sťažnosti.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal
do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2010