Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 52/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

a a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 24. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. a

takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti L., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 24. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Krajskom súde v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) prebieha pod sp. zn. konanie, ktorého predmetom je

preskúmanie rozhodnutia Katastrálneho úradu v Bratislave, Správy katastra pre hlavné

mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „správa katastra“ alebo „odporca“) č. 2V-

9189/05 zo 16. decembra 2008. Týmto rozhodnutím správa katastra na základe návrhu L. P.,

B. (ďalej len „navrhovateľka v 1. rade“), a Mgr. Ľ. P., B. (ďalej len „navrhovateľka v

2. rade“), čiastočne zamietla a čiastočne povolila vklad vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností. Nehnuteľnosti totiž boli predmetom darovacej zmluvy uzavretej medzi

navrhovateľkou v 1. rade ako darcom a navrhovateľkou v 2. rade ako obdarovaným.

Uvedené rozhodnutie správy katastra bolo vydané po podaní protestu prokurátora,

ktorý iniciovala práve sťažovateľka, „a to z dôvodu, že L. P. nemohla darovacou zmluvou

nakladať so svojimi nehnuteľnosťami, a to z dôvodu, že na predmetnom liste vlastníctva

bola zapísaná obmedzujúca poznámka o duplicitnom vlastníctve v prospech sťažovateľky“.

Sťažovateľka v sťažnosti taktiež uviedla, že ako žalobkyňa „vedie súdne konanie

o určenie vlastníckeho práva proti L. P. a Mgr. Ľ. P. (v procesnej pozícii žalovaných),

ktorým sa domáha určenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom

darovacej zmluvy (ktorej vklad bol žalovaným správnym orgánom zrušený). Vec je vedená

na Okresnom úde Bratislava II, spis. zn. “.

Vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti sťažovateľka, ako aj Slovenská republika

zastúpená Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) žiadali o vstup do preskúmavacieho konania vedeného pred krajským

súdom podľa tretej hlavy piatej časti

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a to v pozícii vedľajšieho účastníka

na strane správy katastra.

Krajský súd uznesením č. k. -24 z 21. mája 2009 nepripustil vstup

sťažovateľky ani Slovenskej republiky zastúpenej ministerstvom do predmetného konania,

„nakoľko právny inštitút vedľajšieho účastníctva v ustanoveniach piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku, t. j. správne súdnictvo nie je upravený, pričom v danej veci sa jedná

o preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia správneho orgánu podľa tretej hlavy V. časti

, kde okruh účastníkov je striktne stanovený v ustanovení , keď

z tejto právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že účastníkmi súdneho konania sú iba tí

účastníci, ktorí boli účastníkmi administratívneho konania, v ktorom bolo vydané

napadnuté rozhodnutie“.

Sťažovateľka i Slovenská republika zastúpená ministerstvom podali proti uzneseniu

krajského súdu odvolanie odôvodnené nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým

dospel krajský súd na základe vykonaných dôkazov, ako aj nesprávnym právnym

posúdením veci. Predovšetkým poukázali na prebiehajúce konanie o určovacej žalobe

vedené na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) a „svoj návrh na vstup

do konania odôvodnili poukazom na právnu neistotu... v určení účastníka konania na strane

odporcu vo veci vedenej Okresným súdom..., keď na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.

prebieha konanie vo veci navrhovateľov L. P. a spol. voči odporcovi

Katastrálny úrad Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu..., preto

vzhľadom na uvedené sú žiadatelia o vstup do konania názoru, že by mali byť účastníkmi

konania vedeného Krajským súdom Bratislava, sp. zn. a to aj na základe

zákonných ustanovení V. časti , t. j. správne súdnictvo,

pričom uvedené opierajú o ustanovenie , podľa ktorého súd aj bez návrhu

uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by

mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.“.

Najvyšší súd uznesením z 24. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo

330/2009 uznesenie krajského súdu potvrdil, keď dospel k záveru, že „súd prvého stupňa

postupoval v preskúmavanej veci náležite v intenciách... ,

pre svoj právny záver mal dostatok skutkových podkladov a o žiadosti na vstup vedľajších

účastníkov do preskúmavacieho konania v danej veci rozhodol v súlade so zákonom“.

Rovnako ako krajský súd poukázal na ustanovenie , na základe ktorého

dospel k záveru, že „okruh účastníkov je stanovený presným výpočtom. Z toho vyplýva, že

sa tu nemôže uplatniť inštitút spoločenstva účastníkov (či už samostatné alebo nerozlučné)

ani inštitút vedľajšieho účastníka.“. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie ústavného

súdu vo veci vedenej pod sp. zn. a zdôraznil, že otázka účastníctva v konaní

podľa tretej hlavy piatej časti je upravená priamo v tejto hlave. Preto neprichádza

do úvahy primerané použitie ustanovení tretej časti o vedľajšom účastníkovi tak, ako

to predpokladá ustanovenie .

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka v nadväznosti na ustanovenie

formulovala tvrdenie, podľa ktorého „o tom, že na výsledku súdneho

konania má sťažovateľka právny záujem niet pochýb, keďže predmetom tohto súdneho

konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bolo

vydané na podnet sťažovateľky a v nadväznosti na uplatnený protest okresného

prokurátora. Týmto rozhodnutím sa založil stav právnej istoty a boli ním chránené aj jej

subjektívne práva. Predmetom súdneho konania (v ktorom mala sťažovateľka ambície byť

vedľajším účastníkom) bolo teda preskúmanie súdneho rozhodnutia (správne zrejme malo

byť správneho rozhodnutia, pozn.), ktoré bolo vyústením správneho konania (v ktorom bola

účastníkom) a ktoré založilo jej právnu istotu v záujme ochrany jej subjektívnych práv.

Zrušením tohto rozhodnutia dôjde k odstráneniu stavu právnej istoty.“.

Z uvedeného pohľadu potom sťažovateľka považuje právny názor najvyššieho súdu

„za prejav svojvôle a maximálnej miery arbitrárnosti“, pretože výklad do úvahy

prichádzajúcich právnych noriem (, a )

najvyšším súdom bol formalistický a v konečnom dôsledku mariaci účel požadovanej

súdnej ochrany.

Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd vôbec nezaoberal posúdením dispozície právnej

normy obsiahnutej v , teda skúmaním právneho záujmu na výsledku

konania. Jeho postup „nebol teda náležite odôvodnený, čo je v rozpore s princípmi

spravodlivého súdneho procesu (ktorý je garantovaný čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

základných práv a ľudských slobôd), a teda aj porušením práva na spravodlivé súdne

konanie...“.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľka aj v porušení

princípu kontradiktórnosti napadnutým uznesením najvyššieho súdu, pretože v jeho

dôsledku „sa sťažovateľka... nemôže vyjadrovať k priebehu konania a hlavne uplatňovať

všetky práva účastníka v tomto konaní, pričom výsledok konania zasiahne do jej práv“.

K rozhodnutiu ústavného súdu, na ktoré sa najvyšší súd v odôvodnení svojho

uznesenia odvolal, sťažovateľka uviedla, že „v danom prípade všeobecný súd mechanicky

aplikoval závery Nálezu Ústavného súdu SR bez toho, aby zohľadnil novú právnu úpravu

a zaoberal sa historickým výkladom právnej normy. V zmysle historického výkladu

aplikovanej právnej normy (ale ja výkladu teleologického) je nepochybné, že nová právna

úprava jednoznačne tendovala k tomu, aby účastníkmi súdneho konania v správnom

súdnictve boli všetci tí, o ktorých právach a povinnostiach sa koná v správnom konaní.

A teda, aby sa nekonalo bez tých, o ktorých právach a povinnostiach sa koná.“. Zároveň

sťažovateľka poukázala na rozhodnutie iného senátu najvyššieho súdu, ktoré vychádzalo

zo záveru, že „vedľajšie účastníctvo v správnom súdnictve je prípustné“. Najvyšší súd sa

s týmto odlišným právnym názorom nijak nevysporiadal.

Napokon sťažovateľka namietala, že najvyšší súd „a pravdepodobne aj súd prvého

stupňa konal s účastníkom, ktorý zomrel, keďže z iných konaní máme vedomosť, že

žalobkyňa L. P. zomrela“.

Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky L. podľa čl. SR a

SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

Najvyššieho súdu v Bratislave, spis. zn. zo dňa 24.09.2009, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu v Bratislave, spis. zn.

zo dňa 24.09.2009 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, aby

v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi L. do 15 dní od

doručenia tohto nálezu trovy konania na účet Advokátskej kancelárie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti predostrela dve námietky, ktoré podľa

jej názoru svedčia o porušení označených základných práv uznesením najvyššieho súdu.

Prvá námietka je založená na tvrdení nesprávneho právneho posúdenia skutkových

okolností sťažovateľkinho prípadu, ktoré malo spočívať v tom, že najvyšší súd mal na tieto

okolnosti aplikovať primerane ustanovenie , a to využitím ustanovenia

. Druhá námietka, priamo naväzujúca na prvú, smeruje voči kvalite

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorá vzhľadom na to, že sa najvyšší

súd vôbec nezaoberal otázkou, či sťažovateľka má právny záujem na výsledku

preskúmavacieho konania vedeného pred krajským súdom, nespĺňa požiadavky plynúce

z čl. 6 ods. 1 dohovoru a z neho vychádzajúcej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ústavný súd poukazuje na rôzne prístupy všeobecných súdov k otázke možného

vedľajšieho účastníctva v správnom súdnictve. Napokon to dokazujú aj rozhodnutia

najvyššieho súdu predložené sťažovateľkou ako prílohy jej sťažnosti (na jednej strane

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, na strane druhej rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

).

Do uvedenej nejednotnosti má však ústavný súd oprávnenie zasahovať iba v prípade,

ak rozhodnutie všeobecného súdu vybočuje z ustálenej súdnej judikatúry spôsobom

porušujúcim základné práva a slobody i ďalšie práva uvedené v . Inak

sa totiž ústavný súd pridržiava svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis , ).

Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že

nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď

sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Predmetom konania pred krajským súdom je preskúmanie rozhodnutia orgánu správy

katastra, ktorým bol návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam čiastočne

zamietnutý a čiastočne mu bolo vyhovené. Sťažovateľka v tomto konaní uplatňovala svoje

právo na postavenie vedľajšieho účastníka na strane odporcu, teda žalovaného správneho

orgánu. Jej záujem v konaní bol teda stelesnený v snahe docieliť, aby meritórne rozhodnutie

krajského súdu neviedlo k prevodu vlastníckeho práva z titulu uzavretej darovacej zmluvy

na obdarovaného. Tento sťažovateľkin záujem plynie aj zo skutočnosti, ktorú v odôvodnení

svojej sťažnosti uviedla, a to, že na okresnom súde sa vedie občianskoprávne konanie

(sp. zn. ) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet

prevodu darovacou zmluvou.

Ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu nie je výrazom takej svojvôle

a zjavnej neodôvodnenosti, ktorá by pri meritórnom prerokovaní predloženej sťažnosti

mohla ústavný súd viesť k záveru o porušení označených základných práv.

Konanie pred orgánmi správy katastra o vklade vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

nepredstavuje konanie, ktorého cieľom je riešiť otázku vlastníckeho práva ku konkrétnej

nehnuteľnosti v prípade jej spornosti. Správa katastra ako prvostupňový správny orgán

povoľuje s konštitutívnymi účinkami vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností

v tých prípadoch, keď otázka vlastníckeho práva medzi účastníkmi zmluvy tvoriacej právny

titul pre vklad nie je sporná. Ak existuje v otázke vlastníckeho práva právne relevantný

spor, správa katastra nie je oprávnená takýto spor riešiť. Spornosť vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam je oprávnený záväzným spôsobom vyriešiť iba všeobecný súd v rámci

konania o určovacej žalobe.

Preto, ak v čase prebiehajúceho konania pred krajským súdom o preskúmanie

rozhodnutia správy katastra vydaného v konaní o vklade podľa § 28 a nasledujúcich zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších

predpisov súčasne prebieha aj konanie občianskoprávne o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom vkladu, potom krajský súd nemôže

v preskúmavacom konaní porušiť základné právo na súdnu ochranu účastníka sporového

konania tým, že mu neprizná postavenie vedľajšieho účastníka. Aj keby totiž rozhodnutie

krajského súdu v konečnom dôsledku viedlo k právoplatnému vkladu vlastníckeho práva

v prospech osoby, ktorá je v otázke tohto vlastníctva so sťažovateľkou v spore, také

rozhodnutie správy katastra nie je pre všeobecný (v tomto prípade okresný) súd záväzné.

Teda všeobecný súd pri meritórnom rozhodovaní v konaní o určenie vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam nebude viazaný prípadným právoplatným rozhodnutím správy

katastra o vklade vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľkinej

odporkyne (m. m. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. uverejnený v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 57/2001).

Účel sťažovateľkinho uplatnenia nároku na vstup do preskúmavacieho konania

v pozícii vedľajšieho účastníka tak bude naplnený v konaní okresného súdu o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v ktorom sťažovateľka vystupuje v pozícii

navrhovateľa. A keďže meritórne rozhodnutie okresného súdu nemôže byť formálno-

procesne ovplyvnené rozhodnutím krajského súdu v preskúmavacom konaní a bude záväzné

pre správu katastra ( ), potom najvyšší súd, aj keď v prostredí nejednotnej

judikatúry všeobecných súdov v otázke vedľajšieho účastníctva v správnom súdnictve,

nemohol porušiť napadnutým uznesením sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu

ani jej základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Následne nie je možné uvažovať ani o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu

nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia, pretože vylúčením aplikácie

ustanovení o vedľajšom účastníkovi na sťažovateľkin prípad bolo pre najvyšší súd bez

právneho významu zaoberať sa jej prípadným právnym záujmom na výsledku

preskúmavacieho konania.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd len poznamenáva, že námietka

sťažovateľky týkajúca sa konania súdov s účastníčkou, ktorá podľa „vedomosti“

sťažovateľky zomrela, je zjavne bez príčinnej súvislosti s prerokúvanou vecou, preto

nebolo potrebné bližšie sa ňou zaoberať.

Ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne

skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia sťažovateľkiných základných práv v

rámci meritórneho prerokovania jej sťažnosti. Preto sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2010