Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 38/2010
PDF · 119.42 KB
No categories available
II. ÚS 38/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z. K., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., B., veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoE
108/2009-55 zo 16. septembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín č. k.
23 Er 3063/2002-20 z 1. júla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z. K., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra
2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z. K., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 108/2009-55 zo
16. septembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 23 Er 3063/2002-20 z 1. júla 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v konaní o vymoženie sumy
270,76 € s prísl. proti Š. S., I. (ďalej len „povinný“), uznesením č. k. 23 Er 3063/2002-20
z 1. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Poverenie na
vykonanie predmetnej exekúcie bolo vydané na základe platobného výmeru vydaného
poisťovni P. v konkurze, B. (ďalej len „poisťovňa“), za ktorú konal správca konkurznej
podstaty JUDr. T. K. (ďalej len „správca konkurznej podstaty“), pretože rozhodnutím
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 3215/1999-A z 1. júla 1999, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 17. júla 1999, bolo poisťovni zrušené povolenie na zriadenie
zdravotnej poisťovne v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych
zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov a poisťovňa vstúpila do likvidácie.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 K 70/01 z 20. apríla 2001 bol na majetok
poisťovne podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších
predpisov vyhlásený konkurz.
Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 108/2009-55 zo 16. septembra 2009 tak, že potvrdil
uznesenie okresného súdu.
Uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudli
právoplatnosť 7. októbra 2009.
Podľa sťažovateľky okresný súd i krajský súd rozhodovali vo veci, v ktorej im toto
oprávnenie právny poriadok nepriznáva, a krajský súd mal navyše rozhodovať nad rámec
svojej zákonnej právomoci, pretože mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc
správneho rozhodnutia, resp. danú skutočnosť bol za zákonom taxatívne ustanovených
podmienok oprávnený posudzovať iný orgán. V dôsledku uvedených skutočností malo dôjsť
k porušeniu označených práv sťažovateľky.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy,
základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE 108/2009-55 zo 16. septembra 2009
v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 3063/2002-20 z 1. júla 2009, zruší
predmetné uznesenia krajského súdu a okresného súdu a vec vráti na ďalšie konanie
a prizná jej náhradu trov právneho zastupovania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 36
ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.
17 CoE 108/2009-55 zo 16. septembra 2009 v spojení s uznesením okresného súdu č. k.
23 Er 3063/2002-20 z 1. júla 2009.
1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka
namietala porušenie označených práv uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 3063/2004-20
z 1. júla 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv
sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (vo
veci rozhodol uznesením č. k. 23 Er 3063/2004-20 z 1. júla 2009), proti ktorému
sťažovateľka podala odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie č. k.
17 CoE 108/2009-55 zo 16. septembra 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity
preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať namietané uznesenie okresného súdu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
v časti namietajúcej porušenie označených práv uznesením okresného súdu č. k.
23 Er 3063/2004-20 z 1. júla 2009 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok
svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv aj uznesením krajského
súdu č. k. 17 CoE 108/2009-55 zo 16. septembra 2009, ktorým potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 23 Er 3063/2004-20 z 1. júla 2009.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že všeobecné súdy pôvodne vydali
poverenie na vykonanie exekúcie, v ďalšom však dospeli k názoru, že exekúciu nie je
možné vydať pre absenciu jednej zo základných podmienok tohto konania, ktorou je
existencia exekučného titulu. Dospeli k záveru, že platobný výmer prezentovaný
sťažovateľkou je ako exekučný titul v skutočnosti nulitným aktom, ktorý za exekučný titul
nemožno považovať. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy z pohľadu sťažovateľky jej
odmietli poskytnúť ochranu označenému základnému právu na súdnu ochranu v rámci
exekučného konania.
Podľa názoru ústavného súdu pri takto formulovanej námietke mala sťažovateľka
právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však neurobila. Sťažovateľka
teda nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej
základných práv účinne poskytol a na použitie ktorého bola sťažovateľka oprávnená
v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá neprípustnosť sťažnosti, a preto
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2010