Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 49/2010
PDF · 164.32 KB
No categories available
II. ÚS 49/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť B. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Nitre pod sp. zn. 5 Tpo 44/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2009 doručená sťažnosť B. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským
súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Tpo 44/2009. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 16. decembra 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 3 Tp 75/2009 z 11. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala 8. apríla 2009 o 8.45 h.
Predchádzajúcim uznesením vyšetrovateľa bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre
trestný čin hrubého nátlaku v spolupáchateľstve (§ 20 a § 190 ods. 1 Trestného zákona).
Krajská prokuratúra v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala 7. októbra 2009 návrh
na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 7. mája 2010. Z odôvodnenia návrhu
vyplývalo, že dôvodom predĺženia väzby je potreba uskutočnenia ďalších vyšetrovacích
úkonov. Jediným uvádzaným dôvodom pre neschopnosť orgánov činných v trestnom
konaní uskutočniť tieto vyšetrovacie úkony počas viac ako šiestich mesiacov trvania väzby
bolo tvrdenie, že „v predmetnej veci sa jedná o rozsiahlu trestnú činnosť, spáchanú
organizovanou skupinou, pričom sa operatívno-pátracou činnosťou zisťujú a stotožňujú
jednotlivé osoby, ktoré sa mali spoločne už s doposiaľ obvinenými páchateľmi podieľať na
páchaní tejto násilnej protiprávnej činnosti a taktiež sa objasňujú ďalšie skutky, ktorých sa
táto organizovaná skupina mala v inkriminovanom období dopustiť“. V závere odôvodnenia
sa ešte uvádza, že „Ukončeniu vyšetrovania bráni skutočnosť, že v predmetnej trestnej veci
sa jedná o organizovanú skupinu, ktorá pôsobila na území celého Nitrianskeho kraja
a v páchaní trestnej činnosti pokračovala zrejme po dlhší čas, s tým, že práve organizovaná
forma páchania tejto trestnej činnosti komplikuje a sťažuje jej odhaľovanie
a preukazovanie.“. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 198/2009 zo 16. októbra 2009
bola väzba sťažovateľa v prípravnom konaní predĺžená do 7. mája 2010. Uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 44/2009 z 28. októbra 2009 bola sťažnosť podaná
sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. Tým došlo k porušeniu
označených článkov ústavy a dohovoru. Z relevantných právnych noriem vyplývajú tri
základné podmienky väzby, ktorých naplnenie mali všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe
sťažovateľa v každom prípade skúmať. Ide predovšetkým o existenciu dôvodov na vzatie do
väzby, ďalej o rozhodnutie súdu o väzbe a napokon o to, aby väzba nepresiahla čas
ustanovený zákonom, teda aby trvala len po nevyhnutnú dobu v rámci zákonom
stanovených maximálnych časových hraníc. Už pri prerokovaní návrhu krajskej prokuratúry
na predĺženie lehoty trvania väzby okresným súdom poukázal sťažovateľ na skutočnosť, že
počas dovtedajšieho trvania väzby (od 8. apríla 2009 do podania návrhu na jej predĺženie
7. októbra 2009), teda počas doby šiestich mesiacov, vyšetrovateľ nepostupoval
s dostatočnou starostlivosťou, keďže toto obdobie nevyužil na vykonanie všetkých
potrebných vyšetrovacích úkonov. Práve naopak, na ich vykonanie požaduje poskytnutie
ďalšej doby. Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že vyšetrovateľ od 18. júna 2009, keď
vypočul svedka H., vo veci žiaden úkon nevykonal s výnimkou ustanovenia znalca na
vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa a poškodeného. Krajský súd sa touto skutočnosťou
vôbec nezaoberal. Vôbec teda neskúmal naplnenie tohto predpokladu väzby, ale iba
v plnom rozsahu odkázal na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, ktorým bola predĺžená
lehota trvania väzby. Pokiaľ okresný súd v tejto súvislosti tvrdí, že sa nemožno stotožniť
s názorom obvinených a ich obhajcov, podľa ktorých je vyšetrovateľ dlhodobo nečinný,
pretože v skutočnosti priebežne koná vo veci, je tento záver v rozpore so skutočnosťami
vyplývajúcimi z vyšetrovacieho spisu. V súvislosti s tvrdenou zložitosťou veci poukazuje
krajský súd na to, že sťažovateľ, ako aj spoluobvinená osoba sú súčasťou organizovanej
skupiny, čo komplikuje vyšetrovanie. Tento argument je z pohľadu sťažovateľa irelevantný
a zavádzajúci, lebo dosiaľ nebolo proti nemu vznesené obvinenie zo spáchania trestného
činu v postavení člena organizovanej skupiny.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
5 Tpo 44/2009 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 28. októbra 2009 zrušené a vec
vrátená na ďalšie konanie.
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Tp 198/2009 zo 16. októbra 2009 v rozsahu
uplatnených námietok sťažovateľa vyplýva, že ním bola inter alia predĺžená lehota trvania
väzby sťažovateľa a spoluobvinenej osoby do 7. mája 2010. Podľa zistenia okresného súdu
bolo z trestného spisu preukázané, že vzhľadom na zistenie nových skutočností došlo
k rozšíreniu trestného stíhania spoluobvinenej osoby a k spojeniu vecí vzhľadom na ich
nadväznosť. Tým sa stalo stíhanie komplikovanejším, avšak nemožno sa stotožniť
s názorom obvinených a ich obhajcov, že vyšetrovateľ je dlhodobo nečinný. Priebežne koná
a na objasnenie skutočností kladených obvineným za vinu je potrebné urobiť ďalšie úkony.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 44/2009 z 28. októbra 2009 vyplýva, že
ním boli zamietnuté sťažnosti sťažovateľa a spoluobvinenej osoby proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 3 Tp 198/2009 zo 16. októbra 2009. Podľa názoru krajského súdu je
sťažnosť podaná sťažovateľom nedôvodná. Konkrétne skutočnosti, na ktoré poukázala
krajská prokuratúra v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a ktoré odôvodňujú
existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, existujú a naďalej
odôvodňujú obavu, že sťažovateľ by v prípade prepustenia na slobodu konal spôsobom
predpokladaným už spomínaným ustanovením. Treba poukázať na skutočnosť, že
sťažovateľ, ako aj spoluobvinená osoba sú stíhaní za zločin hrubého nátlaku, spoluobvinená
osoba aj za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu a sťažovateľ za zločin vydierania.
Príslušné skutky sa mali stať v rokoch 2007 až 2008, pričom išlo o násilnú trestnú činnosť
evidentne páchanú pre účely zaobstarania finančných prostriedkov. Z predchádzajúceho
spôsobu života obvinených je možné vyvodiť reálnu obavu z pokračovania trestnej činnosti
obdobného charakteru. Navyše obvinení sú súčasťou organizovanej skupiny, ktorej
jednotliví členovia sú trestne stíhaní za viaceré skutky. Členovia celej skupiny sú dôvodne
podozriví z páchania násilnej trestnej činnosti a práve tieto skutočnosti a organizované
páchanie tejto činnosti odôvodňujú reálnu obavu, že v prípade prepustenia obvinených budú
títo pokračovať v páchaní obdobnej trestnej činnosti. S poukazom na uvedené je splnená
i materiálna podmienka na ďalšie trvanie väzby podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku,
pretože prepustením obvinených na slobodu by mohlo byť zmarené, resp. podstatne sťažené
dosiahnutie účelu trestného konania, pričom pre obťažnosť veci a zo závažných dôvodov
uvedených v návrhu krajskej prokuratúry nebolo možné dosiaľ vec skončiť.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej predĺžením väzby
uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu zostal sťažovateľ vo väzbe
nad rámec ústavou a zákonom predpísanej nevyhnutnej doby trvania väzby. Hoci nedošlo
k prekročeniu Trestným poriadkom maximálne povolenej výmery trvania väzby
v prípravnom konaní, napriek tomu väzba trvá viac, než je nevyhnutné. Podľa názoru
sťažovateľa príčinou tohto stavu je, že vyšetrovateľ nekoná v jeho trestnej veci s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením. Vyplýva to zo skutočnosti, že neboli vykonané prakticky
žiadne vyšetrovacie úkony po dobu štyroch mesiacov. Nesúhlasí ani s argumentom
o zložitosti veci, ktorá by mala mať relevantný vplyv na vyžadované osobitne urýchlené
vyšetrovanie.
Ústavný súd poukazuje zásadne na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda
súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť
o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.
Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží
predovšetkým všeobecným súdom. Na tento účel im patrí skúmať všetky okolnosti
spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho
so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody
a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených
v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených
obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené
články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).
Ústavný súd považuje dôvody uvedené všeobecnými súdmi za dostatočné v rozsahu
uplatnených námietok sťažovateľa. Nad tento rozsah kvalitu odôvodnenia uznesení ústavný
súd neposudzoval.
Predovšetkým je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že uznesenia okresného súdu
a krajského súdu tvoria jeden celok. Pokiaľ okresný súd dospel k záveru, ktorým sa
nestotožnil s námietkou dlhodobej nečinnosti vyšetrovateľa a krajský súd vo vzťahu
k tomuto zisteniu okresného súdu žiadne výhrady neuplatnil, treba tento záver považovať aj
za konečný záver krajského súdu. Ústavný súd nevidí dôvod tento záver spochybňovať.
To zároveň vedie k záveru o neakceptovateľnosti uplatnenej námietky sťažovateľa, podľa
ktorej sa v jeho trestnej veci nekonalo s osobitnou starostlivosťou.
Nemožno akceptovať ani námietku týkajúcu sa vo svojej podstate rýchlosti
vyšetrovania spočívajúcu v tvrdení, že vyšetrovanie v skutočnosti nie je komplikované
vzhľadom na organizované páchanie trestnej činnosti, keďže dosiaľ nebolo proti
sťažovateľovi vznesené obvinenie na takomto skutkovom a právnom základe. Z výsledkov
vyšetrovania totiž môže vyplývať organizovaná povaha páchania trestnej činnosti aj bez
toho, aby zároveň boli v tomto zmysle modifikované, resp. rozšírené obvinenia voči
stíhaným osobám, pretože náležité vyšetrenie existencie či neexistencie organizovanej
povahy páchania trestnej činnosti je súčasťou vyšetrovania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2010