Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 49/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť B. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa

a 5 a práva na slobodu podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Nitre pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2009 doručená sťažnosť B. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským

súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 16. decembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 11. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu

písm. c) s tým, že väzba začala 8. apríla 2009 o 8.45 h.

Predchádzajúcim uznesením vyšetrovateľa bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre

trestný čin hrubého nátlaku v spolupáchateľstve ( a ).

Krajská prokuratúra v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala 7. októbra 2009 návrh

na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 7. mája 2010. Z odôvodnenia návrhu

vyplývalo, že dôvodom predĺženia väzby je potreba uskutočnenia ďalších vyšetrovacích

úkonov. Jediným uvádzaným dôvodom pre neschopnosť orgánov činných v trestnom

konaní uskutočniť tieto vyšetrovacie úkony počas viac ako šiestich mesiacov trvania väzby

bolo tvrdenie, že „v predmetnej veci sa jedná o rozsiahlu trestnú činnosť, spáchanú

organizovanou skupinou, pričom sa operatívno-pátracou činnosťou zisťujú a stotožňujú

jednotlivé osoby, ktoré sa mali spoločne už s doposiaľ obvinenými páchateľmi podieľať na

páchaní tejto násilnej protiprávnej činnosti a taktiež sa objasňujú ďalšie skutky, ktorých sa

táto organizovaná skupina mala v inkriminovanom období dopustiť“. V závere odôvodnenia

sa ešte uvádza, že „Ukončeniu vyšetrovania bráni skutočnosť, že v predmetnej trestnej veci

sa jedná o organizovanú skupinu, ktorá pôsobila na území celého Nitrianskeho kraja

a v páchaní trestnej činnosti pokračovala zrejme po dlhší čas, s tým, že práve organizovaná

forma páchania tejto trestnej činnosti komplikuje a sťažuje jej odhaľovanie

a preukazovanie.“. Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 16. októbra 2009

bola väzba sťažovateľa v prípravnom konaní predĺžená do 7. mája 2010. Uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. októbra 2009 bola sťažnosť podaná

sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá. Tým došlo k porušeniu

označených článkov a dohovoru. Z relevantných právnych noriem vyplývajú tri

základné podmienky väzby, ktorých naplnenie mali všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe

sťažovateľa v každom prípade skúmať. Ide predovšetkým o existenciu dôvodov na vzatie do

väzby, ďalej o rozhodnutie súdu o väzbe a napokon o to, aby väzba nepresiahla čas

ustanovený zákonom, teda aby trvala len po nevyhnutnú dobu v rámci zákonom

stanovených maximálnych časových hraníc. Už pri prerokovaní návrhu krajskej prokuratúry

na predĺženie lehoty trvania väzby okresným súdom poukázal sťažovateľ na skutočnosť, že

počas dovtedajšieho trvania väzby (od 8. apríla 2009 do podania návrhu na jej predĺženie

7. októbra 2009), teda počas doby šiestich mesiacov, vyšetrovateľ nepostupoval

s dostatočnou starostlivosťou, keďže toto obdobie nevyužil na vykonanie všetkých

potrebných vyšetrovacích úkonov. Práve naopak, na ich vykonanie požaduje poskytnutie

ďalšej doby. Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že vyšetrovateľ od 18. júna 2009, keď

vypočul svedka H., vo veci žiaden úkon nevykonal s výnimkou ustanovenia znalca na

vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa a poškodeného. Krajský súd sa touto skutočnosťou

vôbec nezaoberal. Vôbec teda neskúmal naplnenie tohto predpokladu väzby, ale iba

v plnom rozsahu odkázal na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, ktorým bola predĺžená

lehota trvania väzby. Pokiaľ okresný súd v tejto súvislosti tvrdí, že sa nemožno stotožniť

s názorom obvinených a ich obhajcov, podľa ktorých je vyšetrovateľ dlhodobo nečinný,

pretože v skutočnosti priebežne koná vo veci, je tento záver v rozpore so skutočnosťami

vyplývajúcimi z vyšetrovacieho spisu. V súvislosti s tvrdenou zložitosťou veci poukazuje

krajský súd na to, že sťažovateľ, ako aj spoluobvinená osoba sú súčasťou organizovanej

skupiny, čo komplikuje vyšetrovanie. Tento argument je z pohľadu sťažovateľa irelevantný

a zavádzajúci, lebo dosiaľ nebolo proti nemu vznesené obvinenie zo spáchania trestného

činu v postavení člena organizovanej skupiny.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 28. októbra 2009 zrušené a vec

vrátená na ďalšie konanie.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 16. októbra 2009 v rozsahu

uplatnených námietok sťažovateľa vyplýva, že ním bola inter alia predĺžená lehota trvania

väzby sťažovateľa a spoluobvinenej osoby do 7. mája 2010. Podľa zistenia okresného súdu

bolo z trestného spisu preukázané, že vzhľadom na zistenie nových skutočností došlo

k rozšíreniu trestného stíhania spoluobvinenej osoby a k spojeniu vecí vzhľadom na ich

nadväznosť. Tým sa stalo stíhanie komplikovanejším, avšak nemožno sa stotožniť

s názorom obvinených a ich obhajcov, že vyšetrovateľ je dlhodobo nečinný. Priebežne koná

a na objasnenie skutočností kladených obvineným za vinu je potrebné urobiť ďalšie úkony.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 28. októbra 2009 vyplýva, že

ním boli zamietnuté sťažnosti sťažovateľa a spoluobvinenej osoby proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. zo 16. októbra 2009. Podľa názoru krajského súdu je

sťažnosť podaná sťažovateľom nedôvodná. Konkrétne skutočnosti, na ktoré poukázala

krajská prokuratúra v návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby a ktoré odôvodňujú

existenciu dôvodu väzby podľa , existujú a naďalej

odôvodňujú obavu, že sťažovateľ by v prípade prepustenia na slobodu konal spôsobom

predpokladaným už spomínaným ustanovením. Treba poukázať na skutočnosť, že

sťažovateľ, ako aj spoluobvinená osoba sú stíhaní za zločin hrubého nátlaku, spoluobvinená

osoba aj za obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu a sťažovateľ za zločin vydierania.

Príslušné skutky sa mali stať v rokoch 2007 až 2008, pričom išlo o násilnú trestnú činnosť

evidentne páchanú pre účely zaobstarania finančných prostriedkov. Z predchádzajúceho

spôsobu života obvinených je možné vyvodiť reálnu obavu z pokračovania trestnej činnosti

obdobného charakteru. Navyše obvinení sú súčasťou organizovanej skupiny, ktorej

jednotliví členovia sú trestne stíhaní za viaceré skutky. Členovia celej skupiny sú dôvodne

podozriví z páchania násilnej trestnej činnosti a práve tieto skutočnosti a organizované

páchanie tejto činnosti odôvodňujú reálnu obavu, že v prípade prepustenia obvinených budú

títo pokračovať v páchaní obdobnej trestnej činnosti. S poukazom na uvedené je splnená

i materiálna podmienka na ďalšie trvanie väzby podľa ,

pretože prepustením obvinených na slobodu by mohlo byť zmarené, resp. podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, pričom pre obťažnosť veci a zo závažných dôvodov

uvedených v návrhu krajskej prokuratúry nebolo možné dosiaľ vec skončiť.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej predĺžením väzby

uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu zostal sťažovateľ vo väzbe

nad rámec a zákonom predpísanej nevyhnutnej doby trvania väzby. Hoci nedošlo

k prekročeniu maximálne povolenej výmery trvania väzby

v prípravnom konaní, napriek tomu väzba trvá viac, než je nevyhnutné. Podľa názoru

sťažovateľa príčinou tohto stavu je, že vyšetrovateľ nekoná v jeho trestnej veci s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením. Vyplýva to zo skutočnosti, že neboli vykonané prakticky

žiadne vyšetrovacie úkony po dobu štyroch mesiacov. Nesúhlasí ani s argumentom

o zložitosti veci, ktorá by mala mať relevantný vplyv na vyžadované osobitne urýchlené

vyšetrovanie.

Ústavný súd poukazuje zásadne na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť

o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží

predovšetkým všeobecným súdom. Na tento účel im patrí skúmať všetky okolnosti

spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho

so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody

a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených

v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených

obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené

články a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný súd považuje dôvody uvedené všeobecnými súdmi za dostatočné v rozsahu

uplatnených námietok sťažovateľa. Nad tento rozsah kvalitu odôvodnenia uznesení ústavný

súd neposudzoval.

Predovšetkým je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že uznesenia okresného súdu

a krajského súdu tvoria jeden celok. Pokiaľ okresný súd dospel k záveru, ktorým sa

nestotožnil s námietkou dlhodobej nečinnosti vyšetrovateľa a krajský súd vo vzťahu

k tomuto zisteniu okresného súdu žiadne výhrady neuplatnil, treba tento záver považovať aj

za konečný záver krajského súdu. Ústavný súd nevidí dôvod tento záver spochybňovať.

To zároveň vedie k záveru o neakceptovateľnosti uplatnenej námietky sťažovateľa, podľa

ktorej sa v jeho trestnej veci nekonalo s osobitnou starostlivosťou.

Nemožno akceptovať ani námietku týkajúcu sa vo svojej podstate rýchlosti

vyšetrovania spočívajúcu v tvrdení, že vyšetrovanie v skutočnosti nie je komplikované

vzhľadom na organizované páchanie trestnej činnosti, keďže dosiaľ nebolo proti

sťažovateľovi vznesené obvinenie na takomto skutkovom a právnom základe. Z výsledkov

vyšetrovania totiž môže vyplývať organizovaná povaha páchania trestnej činnosti aj bez

toho, aby zároveň boli v tomto zmysle modifikované, resp. rozšírené obvinenia voči

stíhaným osobám, pretože náležité vyšetrenie existencie či neexistencie organizovanej

povahy páchania trestnej činnosti je súčasťou vyšetrovania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2010