Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 55/2010
PDF · 123.83 KB
No categories available
II. ÚS 55/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010
prerokoval sťažnosť JUDr. Ľ. Č., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 199/2008, 15 Co 200/2008
z 18. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ľ. Č. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2009
doručená sťažnosť JUDr. Ľ. Č., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co
199/2008, 15 Co 200/2008 z 18. marca 2009 (ďalej len „krajský súd“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súd Bratislava V žalobou
domáhal ochrany osobnosti proti S., s. r. o., z toho dôvodu, že vo svojom čísle 3. januára
2007 uverejnila článok, ktorý nebol pravdivý, bol diskriminujúci a bolo o ňom výslovne
uvedené, že sa zviditeľnil ako utajený svedok v prípade zavlečenia syna bývalého
prezidenta do Rakúska. Uverejnením tejto informácie bol v zamestnaní pod nepriaznivým
tlakom a mal dôvodnú obavu o život. Tým došlo k jeho osobnej ujme, preto žiadal
ospravedlnenie a opravu článku, ako aj primeranú nemajetkovú umu v sume 1 milión korún.
Okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Na základe jeho odvolania proti uvedenému
rozsudku vo veci rozhodoval krajský súd ako súd odvolací, ktorý zmenil napadnutý
rozsudok tak, že vyhovel jeho návrhu, aby v uvedenom periodiku bol vydaný
ospravedlňujúci text, ktorý uviedol. Čo sa týka sťažovateľom domáhanej náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 1 milión korún, žalobu zamietol. Napadnuté uznesenie o trovách
konania zmenil tak, že vyslovil, že ani jeden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania a nepriznal mu trovy odvolacieho konania.
V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že súdy postupovali v rozpore so zákonom, pokiaľ
mu nepriznali nemajetkovú ujmu vo výške, akú požadoval, pričom súdy vo veci ani
nevykonali dokazovanie na okolnosti odôvodňujúce jej priznanie. Celkovo teda vec
neposúdili objektívne, a preto porušili jeho základné práva, na základe čoho navrhol, aby
ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„- rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.03.2009, sp. zn.: 15 Co
199/2008, 15 Co 200/2008 je neústavný a nezákonný, pretože ním a konaním ktoré mu
predchádzalo, boli porušené ustanovenia
a) Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
b) Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,
- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.03.2009, sp. zn.:
15 Co 199/2008, 15 Co 200/2008, základné ústavné práva sťažovateľa na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces boli porušené,
-ruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.03.2009 sp. zn.:
15 Co 199/2008, 15 Co 200/2008 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie,
-priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných opráv a slobôd, alebo
ľudských práv alebo základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. l zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 199/2008, 15 Co 200/2008 z 18. marca 2009.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 90/03, I. ÚS 34/05).
Zo sťažnosti, ako aj z ostatných dostupných materiálov vyplývalo, že sťažovateľ
proti rozsudku krajského súdu dal podnet na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky
s návrhom na podanie mimoriadneho dovolania. Generálny prokurátor Slovenskej republiky
vyhovel jeho podnetu a proti uvedeným rozhodnutiam 16. októbra 2009 pod sp. zn.
VI/I Pz 725/09 podal mimoriadne dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“). Na tomto súde je vec evidovaná pod sp. zn. 4 Cdo 19/2009.
Mimoriadne dovolanie bolo podané v časti výroku rozsudku, ktorým krajský súd nevyhovel
návrhu sťažovateľa na priznanie nemajetkovej ujmy. V čase rozhodovania o sťažnosti na
ústavnom súde uvedený súd ešte o veci nerozhodol.
Platná právna úprava Občianskeho súdneho poriadku v súčasnosti umožňuje
sťažovateľovi domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany svojich základných práv
v rámci dovolacieho konania aj na základe podnetu generálneho prokurátora Slovenskej
republiky. Toto právo sťažovateľ využil, a preto v právomoci dovolacieho súdu je
posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu. Ako primárny
ochranca ústavnosti viazaný čl. 152 ods. 4 ústavy (výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s touto ústavou) je najvyšší súd v rámci dovolacieho konania oprávnený a zároveň povinný
dbať na ochranu základných práv účastníkov konania vrátane ústavne súladného výkladu
a aplikácie relevantných právnych noriem vzťahujúcich sa na daný prípad. Za daných
okolností nie je daný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v právnej veci sťažovateľa do
právomoci všeobecného súdu – najvyššieho súdu.
Opačný postup by navyše viedol k ústavne neakceptovateľnej situácii, keď by
skutkový stav podstatný na rozhodnutie zároveň zisťovali a následne vo veci rozhodovali
paralelne dva súdy.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity
vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2010