Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 77/2010
PDF · 102.27 KB
No categories available
II. ÚS 77/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 71/2000
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. R. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2010 doručená sťažnosť Ing. R. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 71/2000.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v predmetnom konaní pred okresným
súdom v postavení žalobcu podal žalobu o neplatnosť prevodu podielu zo spoluvlastníctva
na tretiu osobu. Prvé pojednávanie nariadil okresný súd na 10. október 2002, ktoré podľa
sťažovateľa bolo odročené bez uvedenia dôvodov. Dňa 12. novembra 2002 podal
sťažovateľ okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní a zároveň navrhol vylúčenie
zákonnej sudkyne z konania. Bez toho, aby okresný súd sťažovateľovi oznámil, ako
rozhodol o návrhu na vylúčenie sudkyne, pojednávanie na 2. júl 2003 už nariadila nová
(druhá) zákonná sudkyňa, s činnosťou ktorej bol sťažovateľ nespokojný, a tak 12. októbra
2003 opätovne podal sťažnosť predsedovi okresného súdu. Dňa 16. októbra 2003 podal
sťažovateľ návrh na vylúčenie novej (druhej) zákonnej sudkyne z prerokúvania
a rozhodovania veci, ktorý bol Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
zamietnutý. Ďalšie pojednávanie okresný súd nariadil na 6. február 2004, na ktorom podľa
sťažovateľa nová (druhá) zákonná sudkyňa pokračovala v tendenčnom konaní. Z uvedeného
dôvodu sťažovateľ opätovne podal 16. februára 2004 návrh na vylúčenie tejto zákonnej
sudkyne z prerokovávania a rozhodovania veci, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že ju
uznesením z 15. septembra 2005 vylúčil z konania. Ďalšie pojednávanie nová (tretia)
zákonná sudkyňa nariadila na 15. marec 2006, avšak okresný súd podľa sťažovateľa zostal
nečinný. Dňa 25. apríla 2007 sťažovateľ vzal žalobu späť. Dňa 9. augusta 2007 bolo
sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu, ktorým konanie zastavil a uložil mu
zaplatiť žalovaným trovy konania. Proti predmetnému rozhodnutiu podali žalované
odvolanie, ktorému krajský súd vyhovel a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd
rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol s tým, že sťažovateľ je povinný uhradiť
trovy konania. Toto rozhodnutie okresného súdu bolo uznesením krajského súdu sp. zn.
5 Co 317/2009 potvrdené. Rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť 1. februára 2010.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 71/2000 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume
3 858,99 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 71/2000.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu označeného
práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde skončené
vydaním rozsudku, ktorý bol potvrdený uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 317/2009.
Podľa zistenia ústavného súdu uvedené rozhodnutie okresného súdu v spojení
s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 1. februára 2010. Sťažnosť
sťažovateľa, ktorou za porušovateľa svojho základného práva označil okresný súd, bola
ústavnému súdu doručená 8. februára 2010 (daná na poštovú prepravu 3. februára 2010),
t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na okresnom súde už netrvalo
a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany,
ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 77/02, II. ÚS 55/02)
ochrana základného práva vrátane základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy sa
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušenie základného práva ešte trvalo. Podľa tvrdenia sťažovateľa obsiahnutého
v sťažnosti však o takýto prípad v danej veci nejde.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2010