Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 83/2010
PDF · 176.95 KB
No categories available
III. ÚS 83/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. J. Č., Advokátska
kancelária, L., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 11 C 223/2002 z 10. decembra 2008 a rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 43/2009 z 26. mája 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2009 doručená sťažnosť S., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom
Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 223/2002 a Krajským súdom
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 43/2009. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 8. septembra 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 223/2002-226
z 10. decembra 2008 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti žalovaným R. D.
a M. D. (ďalej len „žalovaní“) o zaplatenie sumy 135 318,60 Sk s príslušenstvom. Išlo
o vymáhanie nedoplatku na vyúčtovaní ceny bytu obstaraného pre žalovaných na základe
zmluvy o výstavbe bytu č. 25/26/98 zo 7. septembra 1998 (ďalej aj „zmluva“)
prostredníctvom zvoleného zhotoviteľa. Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 43/2009-274
z 26. mája 2008 (správne má byť zrejme 26. mája 2009, pozn.) bol rozsudok okresného
súdu potvrdený. Uvedenými rozsudkami došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu
označených článkov ústavy a dohovoru. Keďže o ochrane týchto práv všeobecný súd už
rozhodovať nemôže, treba sťažnosť považovať za prípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Porušenie označených práv spočíva podľa sťažovateľa v tom, že rozsudky
všeobecných súdov neobsahujú riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „OSP“). Pritom právo na riadne odôvodnenie každého rozhodnutia súdu je
neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu.
Ak všeobecný súd riadne neodôvodní svoje rozhodnutie, odníme tým účastníkovi konania
právo konať pred súdom a rozsudok sa stáva nepreskúmateľným. Hoci sťažovateľ
v obsiahlom odvolaní proti rozsudku okresného súdu napadol „aj nedostatok odôvodnenia,
a tým nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, no pre túto vadu
konania nemal možnosť účinne sa v odvolacom konaní brániť, preto potom aj postupom
odvolacieho súdu mu bola odňatá spravodlivá súdna ochrana a možnosť konať pred
súdom“, čo znamená, že aj postupom krajského súdu mu bola odňatá spravodlivá súdna
ochrana a možnosť konať pred súdom. Krajský súd sa dopustil rovnakého pochybenia, keď
na základe nepreskúmateľného rozsudku okresného súdu vo veci meritórne rozhodol.
Krajský súd jednoducho doplnil dôvody rozsudku za okresný súd.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 11 C
223/2002 a krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 43/2009 s tým, aby rozsudok okresného súdu
z 10. decembra 2008 a rozsudok krajského súdu z 26. mája 2008 boli zrušené a vec vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 43/2009-250 z 26. mája 2008 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 223/2002-226 z 10. decembra 2008.
Rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. júla 2009.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k.
8 Co 43/2009-276 z 26. mája 2008 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) v zmysle § 243e OSP podnet na podanie mimoriadneho dovolanie.
Krajská prokuratúra v Žiline prípisom sp. zn. Kc 125/09 zo 7. októbra 2009
po preskúmaní napádaných rozhodnutí nezistila porušenie zákona, ktorý predpokladá
ust. § 243e a nasl. OSP, a preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania odložila.
Krajská prokuratúra v Žiline ako dôvod odloženia podnetu sťažovateľa uviedla, že
namietané odňatie možnosti konať neobstojí, pretože sťažovateľ mal možnosť využiť
procesné prostriedky, ktoré poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že v podanom odvolaní namietal neúplnosť
a nesprávnosť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý sa podľa neho vôbec
nezaoberal argumentmi jeho odvolania smerujúcimi proti odôvodneniu prvostupňového
rozhodnutia, a že odkaz odvolacieho súdu na skutkové a právne závery, s ktorými sa tento
stotožnil, považoval za nedostatočný. Vychádzajúc z uvedeného došlo podľa sťažovateľa
v konaní prvostupňového súdu i odvolacieho súdu k porušeniu jeho práva na „spravodlivý
proces“, z ktorého vyplývala pre súdy okrem iného povinnosť zaoberať sa účinne
aj námietkami a argumentmi sťažovateľa.
Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci
rozhodol týmto nálezom:
„aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti vyhovel a vyslovil, že
právoplatnými rozsudkami Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní sp.zn.
11C/223/2002-226 zo dňa 10.12.2008, právoplatným dňom 16.7.2009 a potvrdzujúcim
rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 8Co/43/2009-274 zo dňa 26.5.2008 boli
porušené práva a slobody sťažovateľa garantované v čl. 46 Ústavy SR a v čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd.
Na základe uvedeného sťažovateľ ďalej navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky vyššie uvedené súdne rozhodnutia Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.
11 C/223/2002-226 zo dňa 10.12.2008 a Krajského súdu v Žiline, sp.zn.8Co/43/2009-274
zo dňa 26.5.2008 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláš/ na ďalšie
konanie a rozhodnutie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len
vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom
prípade z dôvodov ďalej uvedených právomoc poskytnúť ochranu označeným základným
právam sťažovateľa vyplývajúcim z ústavy a dohovoru mal, resp. má krajský súd
v odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Sťažovateľ tvrdí, že jeho sťažnosť treba považovať za prípustnú v zmysle § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, keďže ochrany proti rozsudku okresného, ako aj krajského súdu sa
už nemôže domáhať pred všeobecnými súdmi.
Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 11 C 223/2002, bolo prípustné odvolanie (ktoré sťažovateľ aj podal).
Preto bolo v právomoci krajského súdu v rámci odvolacieho konania poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským
súdom pod sp. zn. 8 Co 43/2009, sťažovateľ namieta, že „mu bolo odňaté právo účastníka
konania na spravodlivý súdny proces...“, teda namieta porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd preskúmal postup a rozhodnutie krajského súdu, aby zistil, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 43/2008 sú
zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie
namieta.
Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno
ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil
svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).
Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,
§ 30).
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.
Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť
v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,
či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej
veci ustanovenia § 201 a nasledujúcich OSP týkajúcich sa opravného prostriedku –
odvolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty
a zmyslu.
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,
že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
Ústavný súd poukazujúc na svoju judikatúru a tiež Európskeho súdu pre ľudské
práva a analyzujúc s odkazom na § 157 ods. 2 OSP náležitosti odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia jeho rozhodnutia. Krajský súd
v danom prípade logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením na základe zistených
skutkových okolností prípadu, prednesov strán, listín a relevantných skutočností, teda
z vykonaného dokazovania vyhodnotil relevantné dôkazy a na základe právnej úvahy
opierajúc sa o právny názor v odôvodnení rozsudku vyššieho súdu a krajského súdu
v obdobných veciach sa stotožnil s ich právnym názorom a dospel k záveru
o jednostrannom neoprávnenom vyúčtovaní zvýšenia ceny bytu o tzv. indexy s poukazom
na znenie viacerých článkov zmluvy o výstavbe bytu č. 25/26/98 zo 7. septembra 1998,
na neplatnosť čl. IV.3 zmluvy, ktoré vyhodnotil ako neplatné dojednanie – vzdanie sa práva
vopred v zmysle § 574 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), a tiež s poukazom na § 50b
Občianskeho zákonníka, že v takom prípade sa zmena ceny diela mala doplniť písomným
dodatkom. Záver o neplatnosti uznania dlhu vyplýval jednak z neexistencie dlhu v čase jeho
uznania a jednak nedostatku vôle pri uzatváraní tohto úkonu. Tomuto záveru predchádzal
racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý
nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého krajský súd potvrdil rozhodnutie
okresného súdu ako vecne správne.
Odôvodnenie uznesenia sp. zn. 8 Cdo 43/2009 z 26. mája 2008 tak predstavuje
dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe
akých právnych úvah rozhodol.
Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľa týkajúci sa
odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na nález sp. zn. I.ÚS 226/03 z 15. mája
2004. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo
o odlišnú právnu situáciu, kde podstatným dôvodom na vyslovenie porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda porušenia
práva na spravodlivý proces bolo jednostranné konanie a rozhodovanie všeobecných súdov,
pretože súdy brali do úvahy iba dôkazy produkované jednou stranou. Ďalším dôvodom bolo
síce nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ale len v tom danom konkrétnom
prípade, vzhľadom na skutočnosť, že „... krajský súd v napadnutom rozsudku prakticky
vôbec neodpovedal na odvolaciu námietku sťažovateľa spochybňujúcu zákonnosť
priestupkového blokového konania, treba absenciu argumentácie v tomto smere považovať
za prejav arbitrárnosti, lebo... spáchanie priestupku bolo preukázané iba právoplatným
rozhodnutím iného orgánu v priestupkovom konaní, nie teda osobitným dokazovaním, ktoré
by vykonal priamo súd...“
Keďže v tejto veci išlo o odlišné okolnosti prípadu, ústavný súd v danej veci
nemohol prijať identické závery.
V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať
vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii
zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie
spĺňalo požiadavku konformnosti s obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (m. m.
I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2010