Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 83/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. J. Č., Advokátska

kancelária, L., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Liptovský Mikuláš sp. zn. z 10. decembra 2008 a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 26. mája 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2009 doručená sťažnosť S., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom

Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 8. septembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -226

z 10. decembra 2008 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti žalovaným R. D.

a M. D. (ďalej len „žalovaní“) o zaplatenie sumy 135 318,60 Sk s príslušenstvom. Išlo

o vymáhanie nedoplatku na vyúčtovaní ceny bytu obstaraného pre žalovaných na základe

zmluvy o výstavbe bytu č. 25/26/98 zo 7. septembra 1998 (ďalej aj „zmluva“)

prostredníctvom zvoleného zhotoviteľa. Rozsudkom krajského súdu č. k. -274

z 26. mája 2008 (správne má byť zrejme 26. mája 2009, pozn.) bol rozsudok okresného

súdu potvrdený. Uvedenými rozsudkami došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu

označených článkov a dohovoru. Keďže o ochrane týchto práv všeobecný súd už

rozhodovať nemôže, treba sťažnosť považovať za prípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Porušenie označených práv spočíva podľa sťažovateľa v tom, že rozsudky

všeobecných súdov neobsahujú riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „OSP“). Pritom právo na riadne odôvodnenie každého rozhodnutia súdu je

neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu.

Ak všeobecný súd riadne neodôvodní svoje rozhodnutie, odníme tým účastníkovi konania

právo konať pred súdom a rozsudok sa stáva nepreskúmateľným. Hoci sťažovateľ

v obsiahlom odvolaní proti rozsudku okresného súdu napadol „aj nedostatok odôvodnenia,

a tým nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, no pre túto vadu

konania nemal možnosť účinne sa v odvolacom konaní brániť, preto potom aj postupom

odvolacieho súdu mu bola odňatá spravodlivá súdna ochrana a možnosť konať pred

súdom“, čo znamená, že aj postupom krajského súdu mu bola odňatá spravodlivá súdna

ochrana a možnosť konať pred súdom. Krajský súd sa dopustil rovnakého pochybenia, keď

na základe nepreskúmateľného rozsudku okresného súdu vo veci meritórne rozhodol.

Krajský súd jednoducho doplnil dôvody rozsudku za okresný súd.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 11 C

223/2002 a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby rozsudok okresného súdu

z 10. decembra 2008 a rozsudok krajského súdu z 26. mája 2008 boli zrušené a vec vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -250 z 26. mája 2008 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -226 z 10. decembra 2008.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. júla 2009.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k.

-276 z 26. mája 2008 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) v zmysle podnet na podanie mimoriadneho dovolanie.

Krajská prokuratúra v Žiline prípisom sp. zn. Kc 125/09 zo 7. októbra 2009

po preskúmaní napádaných rozhodnutí nezistila porušenie zákona, ktorý predpokladá

ust. a nasl. , a preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania odložila.

Krajská prokuratúra v Žiline ako dôvod odloženia podnetu sťažovateľa uviedla, že

namietané odňatie možnosti konať neobstojí, pretože sťažovateľ mal možnosť využiť

procesné prostriedky, ktoré poskytuje .

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že v podanom odvolaní namietal neúplnosť

a nesprávnosť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý sa podľa neho vôbec

nezaoberal argumentmi jeho odvolania smerujúcimi proti odôvodneniu prvostupňového

rozhodnutia, a že odkaz odvolacieho súdu na skutkové a právne závery, s ktorými sa tento

stotožnil, považoval za nedostatočný. Vychádzajúc z uvedeného došlo podľa sťažovateľa

v konaní prvostupňového súdu i odvolacieho súdu k porušeniu jeho práva na „spravodlivý

proces“, z ktorého vyplývala pre súdy okrem iného povinnosť zaoberať sa účinne

aj námietkami a argumentmi sťažovateľa.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci

rozhodol týmto nálezom:

„aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti vyhovel a vyslovil, že

právoplatnými rozsudkami Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní sp.zn.

-226 zo dňa 10.12.2008, právoplatným dňom 16.7.2009 a potvrdzujúcim

rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn. -274 zo dňa 26.5.2008 boli

porušené práva a slobody sťažovateľa garantované v SR a v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a slobôd.

Na základe uvedeného sťažovateľ ďalej navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky vyššie uvedené súdne rozhodnutia Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.

-226 zo dňa 10.12.2008 a Krajského súdu v Žiline, sp.zn.8Co/43/2009-274

zo dňa 26.5.2008 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláš/ na ďalšie

konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom

prípade z dôvodov ďalej uvedených právomoc poskytnúť ochranu označeným základným

právam sťažovateľa vyplývajúcim z a dohovoru mal, resp. má krajský súd

v odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho sťažnosť treba považovať za prípustnú v zmysle § 53 ods. 1

, keďže ochrany proti rozsudku okresného, ako aj krajského súdu sa

už nemôže domáhať pred všeobecnými súdmi.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , bolo prípustné odvolanie (ktoré sťažovateľ aj podal).

Preto bolo v právomoci krajského súdu v rámci odvolacieho konania poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským

súdom pod sp. zn. , sťažovateľ namieta, že „mu bolo odňaté právo účastníka

konania na spravodlivý súdny proces...“, teda namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd preskúmal postup a rozhodnutie krajského súdu, aby zistil, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú

zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie

namieta.

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno

ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil

svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).

Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,

§ 30).

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje,

či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovenia a nasledujúcich týkajúcich sa opravného prostriedku –

odvolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty

a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

Ústavný súd poukazujúc na svoju judikatúru a tiež Európskeho súdu pre ľudské

práva a analyzujúc s odkazom na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia jeho rozhodnutia. Krajský súd

v danom prípade logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením na základe zistených

skutkových okolností prípadu, prednesov strán, listín a relevantných skutočností, teda

z vykonaného dokazovania vyhodnotil relevantné dôkazy a na základe právnej úvahy

opierajúc sa o právny názor v odôvodnení rozsudku vyššieho súdu a krajského súdu

v obdobných veciach sa stotožnil s ich právnym názorom a dospel k záveru

o jednostrannom neoprávnenom vyúčtovaní zvýšenia ceny bytu o tzv. indexy s poukazom

na znenie viacerých článkov zmluvy o výstavbe bytu č. 25/26/98 zo 7. septembra 1998,

na neplatnosť čl. IV.3 zmluvy, ktoré vyhodnotil ako neplatné dojednanie – vzdanie sa práva

vopred v zmysle v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), a tiež s poukazom na

, že v takom prípade sa zmena ceny diela mala doplniť písomným

dodatkom. Záver o neplatnosti uznania dlhu vyplýval jednak z neexistencie dlhu v čase jeho

uznania a jednak nedostatku vôle pri uzatváraní tohto úkonu. Tomuto záveru predchádzal

racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého krajský súd potvrdil rozhodnutie

okresného súdu ako vecne správne.

Odôvodnenie uznesenia sp. zn. z 26. mája 2008 tak predstavuje

dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe

akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľa týkajúci sa

odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na nález sp. zn. z 15. mája

2004. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo

o odlišnú právnu situáciu, kde podstatným dôvodom na vyslovenie porušenia základného

práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru, teda porušenia

práva na spravodlivý proces bolo jednostranné konanie a rozhodovanie všeobecných súdov,

pretože súdy brali do úvahy iba dôkazy produkované jednou stranou. Ďalším dôvodom bolo

síce nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ale len v tom danom konkrétnom

prípade, vzhľadom na skutočnosť, že „... krajský súd v napadnutom rozsudku prakticky

vôbec neodpovedal na odvolaciu námietku sťažovateľa spochybňujúcu zákonnosť

priestupkového blokového konania, treba absenciu argumentácie v tomto smere považovať

za prejav arbitrárnosti, lebo... spáchanie priestupku bolo preukázané iba právoplatným

rozhodnutím iného orgánu v priestupkovom konaní, nie teda osobitným dokazovaním, ktoré

by vykonal priamo súd...“

Keďže v tejto veci išlo o odlišné okolnosti prípadu, ústavný súd v danej veci

nemohol prijať identické závery.

V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať

vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii

zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie

spĺňalo požiadavku konformnosti s obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (m. m.

, , ).

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010