Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 94/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 4 , podľa Listiny základných

práv a slobôd v spojení s § 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva na vlastníctvo podľa

uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. -20 z 1. júla 2009 a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -55 z 29. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 4 (ďalej len „“), podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s § 1 ods. 1 listiny, práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-20 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -55 z 29. septembra 2009.

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a spisu okresného súdu sp. zn.

, vyžiadaného pre posúdenie možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie konanie,

JUDr. T. K., správca konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze (ďalej len „správca“), ako

oprávnený doručil 2. apríla 2003 JUDr. V. K. – súdnemu exekútorovi (ďalej len „súdny

exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie sumy 36 130 Sk s prísl. proti Š. K.,

D. (ďalej len „povinný“). Súdny exekútor viedol exekučnú vec pod sp. zn. EX 543/2003.

V návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený uviedol, že povinnému bola uložená povinnosť

zaplatiť oprávnenému sumu 36 130 Sk platobným výmerom oprávneného č. 554/2002

z 27. mája 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa i vykonateľným, povinný si však

svoju povinnosť nesplnil. Ako vyplýva z platobného výmeru č. 554/2002 z 27. mája 2002,

ktorý oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie pripojil, v jeho záhlaví je uvedené, že

platobný výmer vydáva P. v likvidácii, ukladá sa ním povinnosť zaplatiť poplatok

z omeškania z dlžného poistného za obdobie 06/96 – 09/98 (ktoré predstavuje 12 464 Sk

a bolo uplatnené platobným výmerom č. 553/2002) vo výške 36 130 Sk, platobný výmer je

podpísaný správcom a je na ňom vyznačená doložka o jeho právoplatnosti (26. júla 2002)

a vykonateľnosti (3. augusta 2002). Okresný súd udelil 23. mája 2003 súdnemu exekútorovi

poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*018843. Sťažovateľ doručil okresnému súdu

6. februára 2009 návrh na zmenu účastníka exekučného konania na strane oprávneného,

ktorým navrhol okresnému súdu, aby pripustil podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku, aby na strane

oprávneného do exekučného konania vstúpil sťažovateľ namiesto pôvodného oprávneného.

K tomuto podaniu pripojil sťažovateľ zmluvu o postúpení pohľadávok uzatvorenú medzi

správcom ako postupcom a sťažovateľom ako postupníkom zo 7. júla 2005, z obsahu ktorej

vyplýva, že s predajom súboru pohľadávok úpadcu vyslovil súhlas Krajský súd v Bratislave

opatrením sp. zn. z 22. júna 2005 a jej predmetom je postúpenie pohľadávok

úpadcu voči platiteľom poistného v celkovej výške istiny spolu s príslušenstvom

1 169 254 201 Sk s presnou špecifikáciou jednotlivých dlžníkov, výškou dlžnej istiny, jej

vyčísleným príslušenstvom a aktuálnym stavom vymáhania, ktoré sú špecifikované

v prílohe znaleckého posudku, ktorý tvorí prílohu zmluvy. Okresný súd uznesením č. k.

-19 zo 17. februára 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. marca 2009,

tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel a pripustil jeho vstup do konania na strane oprávneného

namiesto doterajšieho oprávneného, keď považoval zo sťažovateľom predložených listín za

preukázané, že došlo k prevodu práva z exekučného titulu.

Okresný súd však neskôr uznesením č. k. -20 z 1. júla 2009

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

z obsahu exekučného spisu vyplynulo, že platobný výmer, ktorý mal byť exekučným

titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty.

Z ustanovení o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) však nevyplýva oprávnenie pre správcu

konkurznej podstaty vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou

majetku úpadcu nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci

(zdravotnej poisťovne). Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi

konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie

správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok

neobsahuje, správca konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne

akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného poriadku. Z tohto

dôvodu je platobný výmer nulitným aktom a takéto rozhodnutie nie je možné vykonať, nie

je aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na

neho, akoby neexistoval. Dôsledkom toho je, že v tejto exekučnej veci absentuje exekučný

titul pre vykonanie exekúcie, exekúcia je neprípustná [uvedené závery vychádzajú

z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. apríla 2009], a preto ju bolo nevyhnutné zastaviť.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -20 z 1. júla 2009 podal

sťažovateľ 21. júla 2009 odvolanie, ktorým navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté

rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesením č. k. -55 z 29. septembra 2009 však

uznesenie okresného súdu č. k. -20 z 1. júla 2009 ako vecne správne

potvrdil, pretože sa stotožnil sa s názorom okresného súdu, podľa ktorého platobný výmer

v tejto exekučnej veci je nulitným právnym aktom, a poukázal na rozhodnutie najvyššieho

súdu uverejnené pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej

republiky, v zmysle ktorého výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul

nulitným právnym aktom.

Uznesenie okresného súdu č. k. -20 z 1. júla 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -55 z 29. septembra 2009 nadobudlo

právoplatnosť 9. novembra 2009.

Sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu č. k.

č. k. -55 z 29. septembra 2009 a uzneseniu okresného súdu č. k.

-20 z 1. júla 2009 odôvodnil v prvom rade tým, že ak okresný i krajský súd

pri svojom rozhodovaní posudzovali platobný výmer z hľadiska jeho zákonnosti, nemali

právomoc tak urobiť (konali nad rámec zákonom zverenej rozhodovacej právomoci),

pretože tento platobný výmer patrí preskúmavať iba správnemu súdu. Správny súd zruší

správne rozhodnutie i v prípade, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa

zákona oprávnený ( ). Nulitným aktom je taký akt, ktorého vady dosahujú

tak závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte. Aj nulitnosť právneho aktu však

v záujme právnej istoty vyžaduje autoritatívne potvrdenie jeho nulity ( ).

Pritom možnosť takéhoto konštatovania prichádza do úvahy iba počas zákonnej

prekluzívnej lehoty na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia. Inak by došlo (tak

ako v prípade sťažovateľa) k porušeniu princípu právnej istoty. Rozhodnutie krajského súdu

je však nezákonné i preto, že je založené na nesprávnom právnom posúdení oprávnenia

správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery, keď túto možno vyvodiť z § 14

zákona o konkurze a vyrovnaní.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 4. októbra 2007 (správny súd ním zastavil po výmaze P.

z obchodného registra konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí P., ktorými boli

potvrdené platobné výmery č. 848/2002 z 21. októbra 2002 a č. 847/2002 z 21. októbra

2002), v ktorom bolo konštatované, že odvolacím orgánom rozhodujúcim o odvolaniach

proti platobným výmerom bol v tomto prípade správca konkurznej podstaty, na ktorého

prešlo oprávnenie nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty. Sťažovateľ

poukázal aj na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. -19 z 10. decembra

2008, v ktorom bolo v súvislosti s údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej

podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly uvedené, že

absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku

smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému

súdu v posudzovanom exekučnom konaní. Pre úplnosť sťažovateľ uviedol, že z tohto

rozhodnutia vychádzal krajský súd aj v rozhodnutí v inej veci, a to č. k. -79

z 26. mája 2009.

K porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces došlo navyše i preto, že

rozhodnutia okresného a ani krajského súdu nie sú náležite odôvodnené, sú arbitrárne

a ústavne neudržateľné.

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na vlastníctvo sťažovateľ

uviedol, že riadne nadobudnuté pohľadávky P. v konkurznom konaní predstavovali jeho

majetok a rozhodnutiami okresného i krajského súdu bolo toto jeho právo popreté.

Sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -55 zo dňa 29.

09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. č. k. -20

zo dňa 01. 07. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu,

k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu

vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných , a ods. 4

SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -55 zo dňa 29. 09.

2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. -20 zo dňa

01. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastupovania Sťažovateľa v zmysle . Krajský súd

v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 listiny v spojení s listiny, a , práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , a to jednak uznesením okresného súdu č. k. -20 z 1. júla

2009 a jednak uznesením krajského súdu č. k. -55 z 29. septembra 2009.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -20 z 1. júla 2009. V súlade s princípom subsidiarity

svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti

sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom

uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného

súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje v tomto

prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol

uznesením č. k. -55 z 29. septembra 2009. Krajský súd ako súd odvolací

bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia krajského

súdu č. k. -55 z 29. septembra 2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný

súd za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že hoci okresný

súd pôvodne vydal poverenie na vykonanie exekúcie, krajský súd v ďalšom dospel

k názoru, že exekúciu nie je možné vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok

tohto konania, ktorou je existencia exekučného titulu. Dospel totiž k záveru, že platobný

výmer prezentovaný sťažovateľom ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom,

ktorý za exekučný titul považovať nemožno. V konečnom dôsledku to z pohľadu

sťažovateľa znamená, že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jeho základnému

právu na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupoval krajský súd

tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej

námietke mal sťažovateľ právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však

neurobil. Preto obstojí záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok,

ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol

sťažovateľ oprávnený v zmysle . Zakladá to neprípustnosť

sťažnosti.

Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal

z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal

do úvahy prípadný postup podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010