Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 94/2010
PDF · 170.5 KB
No categories available
II. ÚS 94/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.
N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd v spojení s § 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009 a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2010 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s § 1 ods. 1 listiny, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k.
23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009.
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a spisu okresného súdu sp. zn.
23 Er 1550/2003, vyžiadaného pre posúdenie možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie konanie,
JUDr. T. K., správca konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze (ďalej len „správca“), ako
oprávnený doručil 2. apríla 2003 JUDr. V. K. – súdnemu exekútorovi (ďalej len „súdny
exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie sumy 36 130 Sk s prísl. proti Š. K.,
D. (ďalej len „povinný“). Súdny exekútor viedol exekučnú vec pod sp. zn. EX 543/2003.
V návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený uviedol, že povinnému bola uložená povinnosť
zaplatiť oprávnenému sumu 36 130 Sk platobným výmerom oprávneného č. 554/2002
z 27. mája 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa i vykonateľným, povinný si však
svoju povinnosť nesplnil. Ako vyplýva z platobného výmeru č. 554/2002 z 27. mája 2002,
ktorý oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie pripojil, v jeho záhlaví je uvedené, že
platobný výmer vydáva P. v likvidácii, ukladá sa ním povinnosť zaplatiť poplatok
z omeškania z dlžného poistného za obdobie 06/96 – 09/98 (ktoré predstavuje 12 464 Sk
a bolo uplatnené platobným výmerom č. 553/2002) vo výške 36 130 Sk, platobný výmer je
podpísaný správcom a je na ňom vyznačená doložka o jeho právoplatnosti (26. júla 2002)
a vykonateľnosti (3. augusta 2002). Okresný súd udelil 23. mája 2003 súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*018843. Sťažovateľ doručil okresnému súdu
6. februára 2009 návrh na zmenu účastníka exekučného konania na strane oprávneného,
ktorým navrhol okresnému súdu, aby pripustil podľa § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku, aby na strane
oprávneného do exekučného konania vstúpil sťažovateľ namiesto pôvodného oprávneného.
K tomuto podaniu pripojil sťažovateľ zmluvu o postúpení pohľadávok uzatvorenú medzi
správcom ako postupcom a sťažovateľom ako postupníkom zo 7. júla 2005, z obsahu ktorej
vyplýva, že s predajom súboru pohľadávok úpadcu vyslovil súhlas Krajský súd v Bratislave
opatrením sp. zn. 7 K 70/01 z 22. júna 2005 a jej predmetom je postúpenie pohľadávok
úpadcu voči platiteľom poistného v celkovej výške istiny spolu s príslušenstvom
1 169 254 201 Sk s presnou špecifikáciou jednotlivých dlžníkov, výškou dlžnej istiny, jej
vyčísleným príslušenstvom a aktuálnym stavom vymáhania, ktoré sú špecifikované
v prílohe znaleckého posudku, ktorý tvorí prílohu zmluvy. Okresný súd uznesením č. k.
23 Er 1550/2003-19 zo 17. februára 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. marca 2009,
tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel a pripustil jeho vstup do konania na strane oprávneného
namiesto doterajšieho oprávneného, keď považoval zo sťažovateľom predložených listín za
preukázané, že došlo k prevodu práva z exekučného titulu.
Okresný súd však neskôr uznesením č. k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
z obsahu exekučného spisu vyplynulo, že platobný výmer, ktorý mal byť exekučným
titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty.
Z ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) však nevyplýva oprávnenie pre správcu
konkurznej podstaty vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou
majetku úpadcu nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci
(zdravotnej poisťovne). Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi
konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie
správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok
neobsahuje, správca konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne
akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného poriadku. Z tohto
dôvodu je platobný výmer nulitným aktom a takéto rozhodnutie nie je možné vykonať, nie
je aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na
neho, akoby neexistoval. Dôsledkom toho je, že v tejto exekučnej veci absentuje exekučný
titul pre vykonanie exekúcie, exekúcia je neprípustná [uvedené závery vychádzajú
z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 M Cdo 20/2008 z 22. apríla 2009], a preto ju bolo nevyhnutné zastaviť.
Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009 podal
sťažovateľ 21. júla 2009 odvolanie, ktorým navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté
rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd uznesením č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009 však
uznesenie okresného súdu č. k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009 ako vecne správne
potvrdil, pretože sa stotožnil sa s názorom okresného súdu, podľa ktorého platobný výmer
v tejto exekučnej veci je nulitným právnym aktom, a poukázal na rozhodnutie najvyššieho
súdu uverejnené pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky, v zmysle ktorého výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul
nulitným právnym aktom.
Uznesenie okresného súdu č. k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009 nadobudlo
právoplatnosť 9. novembra 2009.
Sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu č. k.
č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009 a uzneseniu okresného súdu č. k.
23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009 odôvodnil v prvom rade tým, že ak okresný i krajský súd
pri svojom rozhodovaní posudzovali platobný výmer z hľadiska jeho zákonnosti, nemali
právomoc tak urobiť (konali nad rámec zákonom zverenej rozhodovacej právomoci),
pretože tento platobný výmer patrí preskúmavať iba správnemu súdu. Správny súd zruší
správne rozhodnutie i v prípade, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa
zákona oprávnený (§ 250j ods. 3 OSP). Nulitným aktom je taký akt, ktorého vady dosahujú
tak závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte. Aj nulitnosť právneho aktu však
v záujme právnej istoty vyžaduje autoritatívne potvrdenie jeho nulity (§ 250j ods. 3 OSP).
Pritom možnosť takéhoto konštatovania prichádza do úvahy iba počas zákonnej
prekluzívnej lehoty na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia. Inak by došlo (tak
ako v prípade sťažovateľa) k porušeniu princípu právnej istoty. Rozhodnutie krajského súdu
je však nezákonné i preto, že je založené na nesprávnom právnom posúdení oprávnenia
správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery, keď túto možno vyvodiť z § 14
zákona o konkurze a vyrovnaní.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 1 S 11/2007 zo 4. októbra 2007 (správny súd ním zastavil po výmaze P.
z obchodného registra konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí P., ktorými boli
potvrdené platobné výmery č. 848/2002 z 21. októbra 2002 a č. 847/2002 z 21. októbra
2002), v ktorom bolo konštatované, že odvolacím orgánom rozhodujúcim o odvolaniach
proti platobným výmerom bol v tomto prípade správca konkurznej podstaty, na ktorého
prešlo oprávnenie nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty. Sťažovateľ
poukázal aj na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra
2008, v ktorom bolo v súvislosti s údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej
podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly uvedené, že
absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku
smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému
súdu v posudzovanom exekučnom konaní. Pre úplnosť sťažovateľ uviedol, že z tohto
rozhodnutia vychádzal krajský súd aj v rozhodnutí v inej veci, a to č. k. 5 CoE 34/2009-79
z 26. mája 2009.
K porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces došlo navyše i preto, že
rozhodnutia okresného a ani krajského súdu nie sú náležite odôvodnené, sú arbitrárne
a ústavne neudržateľné.
Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na vlastníctvo sťažovateľ
uviedol, že riadne nadobudnuté pohľadávky P. v konkurznom konaní predstavovali jeho
majetok a rozhodnutiami okresného i krajského súdu bolo toto jeho právo popreté.
Sťažovateľ žiadal vydať tento nález:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE/109/2009-55 zo dňa 29.
09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. č. k. 23 Er/1550/2003-20
zo dňa 01. 07. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu,
k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu
vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy
SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ľudských právach.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE/109/2009-55 zo dňa 29. 09.
2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er/1550/2003-20 zo dňa
01. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov
právneho zastupovania Sťažovateľa v zmysle § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd
v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy
právneho zastúpenia Sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.
Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36
ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, a to jednak uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla
2009 a jednak uznesením krajského súdu č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 23 Er 1550/2003-20 z 1. júla 2009. V súlade s princípom subsidiarity
svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti
sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127
ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom
uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného
súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto
prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol
uznesením č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009. Krajský súd ako súd odvolací
bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné,
a rozhodnúť o ňom.
Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia krajského
súdu č. k. 19 CoE 109/2009-55 z 29. septembra 2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný
súd za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že hoci okresný
súd pôvodne vydal poverenie na vykonanie exekúcie, krajský súd v ďalšom dospel
k názoru, že exekúciu nie je možné vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok
tohto konania, ktorou je existencia exekučného titulu. Dospel totiž k záveru, že platobný
výmer prezentovaný sťažovateľom ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom,
ktorý za exekučný titul považovať nemožno. V konečnom dôsledku to z pohľadu
sťažovateľa znamená, že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jeho základnému
právu na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.
Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupoval krajský súd
tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej
námietke mal sťažovateľ právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však
neurobil. Preto obstojí záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol
sťažovateľ oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Zakladá to neprípustnosť
sťažnosti.
Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal
do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2010