Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 92/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 4 , Listiny základných práv

a slobôd v spojení s § 1 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva na vlastníctvo podľa

uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. -39 z 13. marca 2009 a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -62 z 29. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 4 (ďalej len „“),

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s § 1 ods. 1 listiny, práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-39 z 13. marca 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -62 z 29. júna 2009.

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a spisu okresného súdu sp. zn.

, vyžiadaného pre posúdenie možnosti prijatia sťažnosti na ďalšie konanie,

JUDr. T. K., správca konkurznej podstaty úpadcu poisťovne P. v konkurze (ďalej aj

„správca“) ako oprávnený doručil 18. októbra 2004 JUDr. V. K. – súdnemu exekútorovi

(ďalej len „súdny exekútor“), návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie 6 576 Sk s prísl.

proti spoločnosti S., a. s., H. (ďalej len „povinný“). Súdny exekútor viedol exekučnú vec

pod sp. zn. EX 1265/2004. V návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený uviedol, že

povinnému bola uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému 6 576 Sk platobným výmerom

vydaným správcom č. 291/2004 z 29. marca 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť a stal sa i

vykonateľným, povinný si však svoju povinnosť nesplnil. Ako vyplýva z platobného

výmeru č. 291/2004 z 29. marca 2004, ktorý oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie

pripojil, v jeho záhlaví je uvedené, že platobný výmer vydáva poisťovňa P. v konkurze,

ukladá sa ním povinnosť zaplatiť dlžné poistné za obdobie 06/97 – 10/97 vo výške 6 576

Sk, platobný výmer je podpísaný správcom a je na ňom vyznačená doložka o jeho

právoplatnosti (19. apríla 2004) a vykonateľnosť (27. apríla 2004). Okresný súd udelil

8. novembra 2004 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5309*005874.

Proti upovedomeniu o začatí exekúcie súdneho exekútora č. k. EX 1265/2004-6

z 22. novembra 2004 podal povinný námietky, v ktorých poukázal najmä na to, že je

podnikateľom hospodáriacim na pôde a zexekvovaním jeho majetku by bolo ohrozené

riadne obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy a zachovanie plynulej prevádzky

rastlinnej a živočíšnej výroby, a navrhol exekúciu zastaviť. Sťažovateľ doručil súdnemu

exekútorovi 25. augusta 2008 podanie označené ako „Vyjadrenie oprávneného k námietkam

povinného“ z 3. júla 2008, v ktorom jednak uviedol argumenty, pre ktoré považuje

námietky povinného za nedôvodné, a jednak navrhol v exekučnej veci vykonať zmenu

v osobe oprávneného v zmysle § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku, a to tak, aby z konania

vystúpil pôvodný oprávnený a bol nahradený sťažovateľom. K tomuto podaniu pripojil

sťažovateľ zmluvu o postúpení pohľadávok uzatvorenú medzi správcom ako postupcom

a sťažovateľom ako postupníkom zo 7. júla 2005, z obsahu ktorej vyplýva, že s predajom

súboru pohľadávok úpadcu vyslovil súhlas Krajský súd v Bratislave opatrením sp. zn.

z 22. júna 2005 a jej predmetom je postúpenie pohľadávok úpadcu voči

platiteľom poistného v celkovej výške istiny spolu s príslušenstvom 1 169 254 201 Sk

s presnou špecifikáciou jednotlivých dlžníkov, výškou dlžnej istiny, jej vyčísleným

príslušenstvom a aktuálnym stavom vymáhania, ktoré sú špecifikované v prílohe

znaleckého posudku, ktorý tvorí prílohu zmluvy.

Okresný súd uznesením č. k. -39 z 13. marca 2009 návrh na

pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného zamietol a exekúciu zastavil.

Poukázal na to, že poisťovňa P. v konkurze bola vymazaná 8. augusta 2007 z obchodného

registra, pretože Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -1404 z 22. februára

2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. apríla 2007, zrušil konkurz a tohto úpadcu

z dôvodu, že jeho majetok nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny správcu. Keďže

zmluva o postúpení pohľadávok, ktorú predložil sťažovateľ, nebola vyhotovená vo forme

notárskej zápisnice, podpisy účastníkov na nej neboli úradne overené a podľa § 37 ods. 3 a

4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005 prechod povinností alebo

práva možno preukázať len listinou vydanou alebo overenou oprávneným orgánom, ako aj

z dôvodu, že zo sťažovateľom predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok a k nej

pripojeného jedného listu obsahujúceho špecifikáciu pohľadávok nepovažoval súd za

spoľahlivo preukázané, že predmetom postúpenia bola vôbec vymáhaná pohľadávka, vstup

sťažovateľa do konania pripustený nebol. Keďže pôvodný oprávnený bol vymazaný

z obchodného registra, zanikol bez právneho nástupcu, okresný súd konanie zastavil [podľa

(ďalej aj „OSP“), Exekučného

poriadku].

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré doručil okresnému súdu

30. marca 2009. Poukázal na to, že podľa jeho názoru sa na zmenu v osobe oprávneného

v jeho prípade nemalo ustanovenie v znení citovanom okresným súdom aplikovať, žiaden

predpis v čase spísania zmluvy o postúpení pohľadávok nevyžadoval jej spísanie formou

notárskej zápisnice, navyše predaj bol riadne schválený opatrením konkurzného súdu, ktoré

sťažovateľ k odvolaniu i pripojil spolu s dodatkom č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok,

dokladom o zaplatení odplaty za postúpené pohľadávky a príslušnou časťou znaleckého

posudku, ktorý tvoril prílohu zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorá obsahovala

i pohľadávku vymáhanú v danom exekučnom konaní. Preto navrhol odvolaciemu súdu

napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd uznesením č. k. -62 z 29. júna 2009 prvým výrokom

uznesenie okresného súdu v časti týkajúcej sa zastavenia exekúcie potvrdil a druhým

výrokom odvolanie sťažovateľa odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že platobný

výmer č. 291/2004 z 29. marca 2004 je nulitným právnym aktom, pretože bolo vydané

správcom, ktorému zo žiadneho ustanovenia právnych predpisov nevyplýva oprávnenie

vydávať individuálne správne akty, v dôsledku čoho platobný výmer ako nulitný právny akt

nemôže byť exekučným titulom. Správne preto okresný súd exekúciu zastavil, hoci sa tak

malo stať z dôvodu, že platobný výmer je nulitným právnym aktom, a preto exekúcia

nemala byť ani nariadená. Odvolanie sťažovateľa krajský súd odmietol analogicky podľa

, pretože toto odvolanie je bezpredmetné už z uvedených dôvodov

– keďže exekúcia nemala byť vôbec vedená, pretože neexistuje vykonateľné rozhodnutie, je

bezpredmetné rozhodovať o pripustení zmeny na strane oprávneného z dôvodu postúpenia

pohľadávky.

Uznesenie krajského súdu č. k. -62 z 29. júna 2009 v spojení

s uznesením okresného súdu č. k. -39 z 13. marca 2009 nadobudlo

právoplatnosť 16. októbra 2009.

Sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu č. k.

-62 z 29. júna 2009 a uzneseniu okresného súdu č. k. -39

z 13. marca 2009 odôvodnil v prvom rade tým, že ak krajský súd pri svojom rozhodovaní

posudzoval platobný výmer z hľadiska jeho zákonnosti, nemal právomoc tak urobiť (konal

nad rámec zákonom zverenej rozhodovacej právomoci), pretože tento platobný výmer patrí

preskúmavať iba správnemu súdu. Správny súd zruší správne rozhodnutie i v prípade, ak

rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený ( ).

Nulitným aktom je taký akt, ktorého vady dosahujú tak závažnú mieru, že už nemožno

hovoriť o právnom akte. Aj nulitnosť právneho aktu však v záujme právnej istoty vyžaduje

autoritatívne potvrdenie jeho nulity ( ). Pritom možnosť takéhoto

konštatovania prichádza do úvahy iba počas zákonnej prekluzívnej lehoty na preskúmanie

zákonnosti správneho rozhodnutia. Inak by došlo (tak ako v prípade sťažovateľa)

k porušeniu princípu právnej istoty. Rozhodnutie krajského súdu je však nezákonné i preto,

že je založené na nesprávnom právnom posúdení oprávnenia správcu konkurznej podstaty

vydávať platobné výmery, keď túto možno vyvodiť z

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 4. októbra 2007 (správny súd ním zastavil po výmaze poisťovne P.

v konkurze z obchodného registra konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí poisťovne

P. v konkurze, ktorými boli potvrdené platobné výmery č. 848/2002 z 21. októbra 2002

a č. 847/2002 z 21. októbra 2002), v ktorom bolo konštatované, že odvolacím orgánom

rozhodujúcim o odvolaniach proti platobným výmerom bol v tomto prípade správca

konkurznej podstaty, na ktorého prešlo oprávnenie nakladať s majetkom patriacim

do konkurznej podstaty. Sťažovateľ poukázal aj na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu

č. k. -19 z 10. decembra 2008, v ktorom bolo v súvislosti s údajnou

neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydávať

platobné výmery ako exekučné tituly uvedené, že absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo

skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu

príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom exekučnom konaní.

Pre úplnosť sťažovateľ uviedol, že z tohto rozhodnutia vychádzal aj rovnaký krajský súd

v rozhodnutí v inej veci, a to č. k. -79 z 26. mája 2009.

K porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces došlo navyše i preto, že

rozhodnutia okresného a ani krajského súdu nie sú náležite odôvodnené, sú arbitrárne

a ústavne neudržateľné. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že na prevod práva z exekučného

titulu bolo potrebné aplikovať § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku v znení účinnom

do 31. augusta 2005 a § 37 ods. 4 a 5 Exekučného poriadku v znení účinnom

do 30. novembra 2006, čo znamená, že so sťažovateľom ako s oprávneným v exekučnej

veci malo byť konané priamo zo zákona, súd rozhoduje podľa § 37 ods. 3 Exekučného

poriadku len v exekučných konaniach začatých po 1. septembri 2005. Navyše, ak krajský

súd potvrdil uznesenie okresného súdu z úplne iných dôvodov, než pre ktoré exekúciu

zastavil okresný súd, bolo tým sťažovateľovi odňaté právo namietať správnosť tohto novo

zaujatého právneho názoru, sťažovateľ nemal možnosť k tejto otázke akokoľvek sa v konaní

vyjadriť.

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na vlastníctvo sťažovateľ

uviedol, že riadne nadobudnuté pohľadávky poisťovne P. v konkurze v konkurznom konaní

predstavovali jeho majetok a rozhodnutiami okresného i krajského súdu bolo toto jeho

právo popreté.

Sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -62 zo dňa 29. 06.

2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp.zn. -39 zo dňa

13. 03. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, k porušeniu

práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva

Sťažovateľa garantovaných , a ods.4 SR, ust. ,

ust. čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru

o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -62 zo dňa 29. 06.

2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Trenčín sp.zn. -39 zo dňa

13. 03. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov

právneho zastupovania Sťažovateľa v zmysle . Krajský súd

v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy

právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 listiny v spojení s listiny, a , práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , a to jednak uznesením okresného súdu č. k. -39 z 13. marca

2009 a jednak uznesením krajského súdu č. k. -62 z 29. júna 2009.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -39 z 13. marca 2009. V súlade s princípom

subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto

časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv

týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky

súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom

odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. -62 z 29. júna 2009. Krajský

súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného

bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia krajského

súdu č. k. -62 z 29. júna 2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za

neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd,

hoci okresný súd pôvodne vydal poverenie na vykonanie exekúcie, v ďalšom dospel

k názoru, že exekúciu nie je možné vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok

tohto konania, ktorou je existencia exekučného titulu. Dospel totiž k záveru, že platobný

výmer prezentovaný sťažovateľom ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom,

ktorý za exekučný titul považovať nemožno. V konečnom dôsledku to z pohľadu

sťažovateľa znamená, že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jeho základnému

právu na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupoval krajský súd

tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej

námietke mal sťažovateľ právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však

neurobil. Preto obstojí záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok,

ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol

sťažovateľ oprávnený v zmysle . Zakladá to neprípustnosť

sťažnosti.

Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal

z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal

do úvahy prípadný postup podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2010