Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 102/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., T., zastúpeného advokátom JUDr. L. V., B., ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -88 zo 17. septembra 2009, uznesením Okresného súdu Revúca č. k.

-69 z 22. mája 2009 a uznesením Okresného súdu Revúca č. k. -41

zo 14. júla 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra

2009 doručená sťažnosť Š. S., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -88

zo 17. septembra 2009, uznesením Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-69 z 22. mája 2009 a uznesením okresného súdu č. k. -41

zo 14. júla 2008.

Ako vyplynulo z obsahu sťažnosti a jej príloh k veci sp. zn. ,

sťažovateľ je ako povinný účastníkom exekučného konania vedeného súdnym exekútorom

JUDr. R. T., Exekútorský úrad R. (ďalej len „súdny exekútor“), pre vymoženie sumy

1 844 296 Sk (61 219,41 €) s príslušenstvom v prospech S. B. (ďalej len „oprávnený“) pod

sp. zn. EX 726/99.

Oprávnený v tejto exekučnej veci doručil súdnemu exekútorovi 1. októbra 1999

návrh na vykonanie exekúcie proti sťažovateľovi pre vymoženie sumy 1 844 296 Sk

s príslušenstvom. Za exekučný titul označil jednak rozhodnutie oprávneného č. 200-0095-

4105/99 zo 16. marca 1999 a jednak výkaz nedoplatkov VNP č. 200-9-4104-I/1999

z 1. februára 1999 (ďalej len „výkaz nedoplatkov“). Rozhodnutím oprávneného č. 200-

0095-4105/99 zo 16. marca 1999, ktoré sa stalo vykonateľným 10. apríla 1999, bolo

sťažovateľovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe uložené zaplatiť oprávnenému sumu

190 787 Sk ako dlžné poistné za obdobie od januára 1995 do novembra 1998. Výkaz

nedoplatkov oprávneného, ktorý sa stal vykonateľným 5. februára 1999, bol vydaný

povinnému ako zamestnávateľovi na sumu 1 653 509 Sk, ktorá pozostáva z dlžnej sumy

z poistného (za obdobie 1995 – 1997 v sumách 338 086 Sk a 176 043 Sk), penále

( Sk, 8 314 Sk a 439 Sk), poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti

(5 570 Sk a 980 Sk) a pokuty (10 000 Sk).

Sťažovateľ podal 14. marca 2005 proti exekúcii súdnemu exekútorovi námietky.

Tvrdil, že výkaz nedoplatkov v tomto prípade nie je exekučným titulom, pretože ním by

mohli byť iba platobné výmery. Výkaz nedoplatkov v tomto prípade vykazuje nedoplatky

podľa viacerých vykonateľných rozhodnutí, a je preto v rozpore s § 71 ods. 2 Správneho

poriadku, a nie je preto exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Pokiaľ ide o vymáhanie splnenia povinnosti od sťažovateľa zaplatiť poplatok za nesplnenie

oznamovacej povinnosti, pokuty a penále, tieto podľa názoru sťažovateľa opierajúceho sa

o ustanovenia § 71 ods. 3 Správneho poriadku v spojení s ustanovením § 33 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Sociálnej poisťovni v znení platnom

v rozhodnom čase (ďalej len „“) tieto možno vymáhať iba do troch

rokov po uplynutí lehoty na plnenie uvedenej v rozhodnutí, ktorým bola povinnosť uložená,

pretože inak toto právo zaniká, k čomu došlo aj v tomto prípade. Z tohto dôvodu je vedenie

exekúcie v časti pre vymoženie sumy 1 653 509 Sk v rozpore so zákonom. Keďže exekútor

upovedomil sťažovateľa aj o spôsobe vykonania exekúcie, a to jednak predajom

nehnuteľností zapísaných na LV č. 1589 pre k. ú. T., obec T., okres R. ako parc. č. 566/1

22

zast. pl. a nádvoria o výmere 1052 m, parc. č. 567 záhrady o výmere 1663 ma jednak

predajom nehnuteľnosti – stavby postavenej na parc. č. 566/1 – rodinný dom súp. č. I. 387

orientačné číslo 9 na liste vlastníctva nezapísanej, sťažovateľ v námietkach poukázal jednak

na to, že on nie je vlastníkom rodinného domu, jeho vlastnícke právo k rodinnému domu

nebolo preukázané, a jednak na to, že nehnuteľnosti zapísané na tomto liste vlastníctva sú

predmetom záložného práva zriadeného pod R-III-1820/92 v prospech E. S., T., čo vyplýva

aj z výpisu z listu vlastníctva. V takom prípade možno exekúciu na záloh viesť iba

so súhlasom záložného veriteľa ( ).

O týchto námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd vyšším súdnym úradníkom

uznesením č. k. -41 zo 14. júla 2008, a to tak, že jeho námietky zamietol.

Nestotožnil sa s názorom sťažovateľa, podľa ktorého výkaz nedoplatkov je neúčinným

exekučným titulom, pretože vykonateľný výkaz nedoplatkov ako exekučný titul v zmysle

§ 41 Exekučného poriadku je zostaveným zoznamom peňažných povinností uložených skôr

vykonateľnými rozhodnutiami. V tomto prípade je výkaz nedoplatkov v súlade s § 71

Správneho poriadku. Na tento výkaz nemožno použiť ustanovenia súčasnej právnej úpravy

o preklúzii práva vymáhať pohľadávky v nich určené, pretože pri vymáhaní sa postupuje

podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 (

o sociálnom poistení). Z obsahu exekučného spisu okresný súd zistil, že vlastníctvo

sťažovateľa k stavbe nezapísanej v katastri nehnuteľností mal súdny exekútor preukázané

z potvrdenia Mestského úradu v T. z 18. augusta 2004. Posudzovanie vlastníctva

sťažovateľa k nehnuteľnosti nezapísanej v katastri a vplyvu existencie záložného práva

k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri však nie je predmetom posudzovania exekučným

súdom v konaní o námietkach, pretože v konaní o námietkach posudzuje súd iba skutočnosti

uvedené v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku (čo nevylučuje, aby tieto otázky neboli

posudzované pri rozhodnutí o schvaľovaní príklepu).

Keďže proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka č. k. -41 zo 14. júla

2008 podal sťažovateľ odvolanie, toto rozhodnutie bolo zrušené [§ 374 ods. 4 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a o námietkach povinného znova rozhodoval sudca,

a to uznesením č. k. -69 z 22. mája 2009, ktorým námietky povinného zamietol

z obdobných dôvodov, pre ktoré tak rozhodol vyšší súdny úradník v uznesení č. k.

-41 zo 14. júla 2008.

Proti uzneseniu č. k. -69 z 22. mája 2009 podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd o ňom rozhodol uznesením č. k. -88 zo 17. septembra 2009

tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému

odvolanie nie je prípustné.

Uznesenie okresného súdu č. k. -69 z 22. mája 2009 nadobudlo

právoplatnosť 11. júna 2009. Uznesenie krajského súdu č. k. -88

zo 17. septembra 2009 nadobudlo právoplatnosť 8. októbra 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu odôvodnil porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -88

zo 17. septembra 2009 a uzneseniami okresného súdu č. k. -69 z 22. mája 2009

a č. k. -41 zo 14. júla 2008 tým, že týmito rozhodnutiami mu súdy neposkytli

ochranu [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku], hoci mu ochranu boli povinné

poskytnúť ex offo, a to aj napriek tomu, že exekúcia je nezákonná, a to preto, že:

- exekúcia sa vedie na základe výkazu nedoplatkov, ktorý bol zostavený v rozpore

s právnou úpravou, pretože skutočnými exekučnými titulmi sú platobné výmery označené

vo výkaze nedoplatkov, avšak na ich základe exekúcia nie je vykonávaná a ani neboli

predložené exekučnému súdu; exekúcia sa teda vedie bez exekučného titulu,

- pre prekážku ne bis in idem nie je možné na tie isté platby použiť ako nový

exekučný titul výkaz nedoplatkov, ak má byť exekučným titulom v zmysle zákona

č. platobný výmer, ktorý bol aj vydaný; oprávnený nemohol pre tie isté

pohľadávky druhýkrát založiť exekučný titul výkazom nedoplatkov s novou prekluzívnou

lehotou,

- podľa uplynutím trojročnej lehoty od

právoplatnosti jednotlivých platobných výmerov došlo k premlčaniu práva vymáhať poistné

na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie a na ostatné platby sa vzťahuje

všeobecná premlčacia lehota, a keďže neustanovuje prekluzívnu

lehotu a preklúzia práva sa spravuje trojročnou prekluzívnou lehotou podľa § 71 ods. 3

Správneho poriadku, potom právny vzťah medzi oprávneným a sťažovateľom už bol

ukončený a nemožno ho obnoviť,

- exekúcia postihuje nehnuteľnosti zaťažené záložným právom v poradí

rozhodujúcom a záložný veriteľ súhlas na vykonanie exekúcie nedal,

- u jednej z nehnuteľností, ktorá nie je zapísaná na liste vlastníctva, nebola vyriešená

otázka jej vlastníctva a táto je v držbe tretej osoby.

Sťažovateľ žiadal vydať nález:

„Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Revúca porušili základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý proces a v dôsledku toho Ústavný súd

Slovenskej republiky zrušuje

1. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: -88 zo

dňa 17.09.2009,

2. rozhodnutie Okresného súdu Revúca sp.zn.: -69 zo dňa 22. 05.2009,

3. rozhodnutie Okresného súdu Revúca sp.zn.: -41 zo dňa 14. 07. 2008 a

4. vec vracia Okresnému súdu Revúca na ďalšie prejednanie a rozhodntie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť vydaním

uznesenia okresného súdu č. k. -41 zo 14. júla 2008, uznesenia okresného súdu

č. k. -69 z 22. mája 2009 a uznesenia krajského súdu č. k. -88

zo 17. septembra 2009.

Ústavný súd preto posudzoval splnenie podmienok ustanovených § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde na prijatie sťažnosti jednotlivo vo vzťahu ku všetkým rozhodnutiam

všeobecných súdov, ktorými podľa názoru sťažovateľa mali byť ním označené práva

porušené.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal splnením podmienok prijateľnosti sťažnosti

vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. -41 zo 14. júla 2008.

Prvoradou podmienkou na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred

ústavným súdom je samotná existencia sťažovateľom označeného rozhodnutia v čase

rozhodovania ústavného súdu. Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, uznesenie č. k.

-41 zo 14. júla 2008 bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a sťažovateľ proti

nemu podal odvolanie.

Podľa poslednej vety ak odvolanie podané v odvolacej lehote

oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,

proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania

zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Podľa odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom

konaní podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok), ak tento osobitný zákon

neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa

osobitného zákona.

Podľa § 50 ods. 4 Exekučného poriadku je odvolanie prípustné iba proti rozhodnutiu,

ktorým sa vyhovelo námietkam proti exekúcii; proti rozhodnutiu, ktorým boli námietky

zamietnuté, Exekučný poriadok právo podať odvolanie účastníkovi nepriznáva.

Pokiaľ teda sťažovateľ proti uzneseniu č. k. -41 zo 14. júla 2008 podal

včas odvolanie (čo vyplýva z obsahu exekučného spisu) podľa § 374 ods. 4 poslednej vety

, toto rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje. Pokiaľ bolo uznesenie č. k.

-41 zo 14. júla 2008 zrušené zo zákona momentom podania odvolania

sťažovateľom proti nemu, v čase rozhodovania ústavného súdu už nemožno hovoriť o ňom

ako o rozhodnutí existujúcom, a preto je vylúčené, aby ústavný súd toto rozhodnutie

preskúmaval, a preto v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že k porušeniu ním označených práv došlo aj uznesením

okresného súdu č. k. -69 z 22. mája 2009.

Podľa prvej vety sťažnosť možno podať v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu.

Ako vyplýva z obsahu spisu, uznesenie okresného súdu č. k. -69

z 22. mája 2009 nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2009. Dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu teda uplynula 11. augusta 2009. Sťažovateľ svoju sťažnosť

ústavnému súdu doručil 2. decembra 2009, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej na

podanie ústavnej sťažnosti v ustanovení . Preto v tejto

časti sťažnosti neostalo ústavnému súdu iné, než sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa

ako podanú oneskorene.

3. Odlišná je situácia, pokiaľ ide o zostávajúcu časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie označených práv uznesením krajského súdu č. k. -88

zo 17. septembra 2009, ktorým bolo jeho odvolanie odmietnuté.

Sťažovateľ tvrdil, že týmto uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd mu neposkytol ochranu pred

exekúciou, ktorú považuje za nezákonnú a jeho odvolaniu nevyhovel.

Pravidlá týkajúce sa podmienok podávania opravných prostriedkov majú za cieľ

zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá

budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám

zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada

Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Z týchto dôvodov, ak a iné právne normy vymedzujú

(pozitívne aj negatívne) okruh rozhodnutí, proti ktorým je (alebo nie je) prípustné odvolanie

a o prípustnosti jeho podania rozhoduje následne na to povolaný súd spôsobom, ktorý je

v súlade s právnou úpravou podmienok podávania opravných prostriedkov, je potom

vylúčené, aby v takom prípade došlo k porušeniu základného práva účastníka občianskeho

súdneho konania na súdnu ochranu a na spravodlivý proces (postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa).

Preto ústavný súd skúmal, či v prípade sťažovateľa nedošlo zo strany krajského súdu

k odmietnutiu odvolania, ktorého prípustnosť možno vyvodiť z Občianskeho súdneho

poriadku alebo inej právnej normy.

Krajský súd uznesenie č. k. -88 zo 17. septembra 2009, ktorým

odmietol odvolanie sťažovateľa, odôvodnil takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec podľa (zákon

č. ), bez nariadenia pojednávania podľa

a odvolanie podľa písm. ) odmietol.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Podľa veta prvá účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom

konaní podľa osobitného zákona ( o exekútoroch a exekučnej

činnosti – Exekučný poriadok), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Exekučný poriadok je vo vzťahu k normou lex specialis, čo znamená, že na

exekučné konanie vykonávané podľa tohto osobitného predpisu sa prednostne uplatnia

ustanovenia tohto predpisu. Exekučný poriadok je procesným predpisom, ktorý sa

systematicky zaraďuje do občianskeho procesného práva, úprava v Občianskom súdnom

poriadku má však iba podporné a kompelmentárne využitie (podľa § 251 ods. 4 veta prvá

na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú

ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak).

Na rozdiel od procesnoprávnej úpravy možnosti podať odvolanie ako riadny opravný

prostriedok proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa zakotvenej v Občianskom súdnom

poriadku, podľa ktorej odvolanie sa nepripúšťa iba proti rozhodnutiam v prípadoch

výslovne v stanovených, Exekučný poriadok je koncipovaný tak, že naopak taxatívne

vypočítava prípady resp. stanovuje výslovne, proti ktorým rozhodnutiam vydaným

v exekučnom konaní exekučným súdom je odvolanie prípustné. A contrario tak potom platí,

že v ostatných prípadoch odvolanie prípustné nie je.

V prejednávanej exekučnej veci exekučný súd rozhodol o námietkach povinného proti

exekúcii tak, že námietkam nevyhovel – námietky zamietol. Procesný postup súdu

i rozhodovanie sa riadilo Exekučným poriadkom. Podľa Exekučného poriadku odvolanie je

prípustné iba proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam proti exekúcii (§ 50 ods.4).

Napriek tomu, že takýto právny stav exekučný súd konštatoval aj vo svojom rozhodnutí,

účastníkov konania nesprávne poučil o prípustnosti odvolania voči predmetnému

rozhodnutiu. I keď sa odvolateľ – v tomto prípade povinný riadil nesprávnym poučením

súdu o možnosti podať proti rozhodnutiu riadny opravný prostriedok – odvolanie, krajský

súd, ako súd odvolací, nemal inú možnosť, než odvolanie odmietnuť podľa § 218 ods. 1

písm. c) , pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Možno dodať, že v prejednávanej veci o námietkach povinného zo dňa 14.03.2005

pôvodne rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu a to uznesením č.k. -49

zo dňa 14. júla 2008, kedy sa na rozhodnutie o odvolaní povinného proti tomuto

rozhodnutiu uplatnil procesný postup súdu podľa ust. , podľa ktorého ak

odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu

súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa

(§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. O odvolaní

proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka opätovne rozhodol sudca okresného súdu dňa

22. mája 2009 uznesením č.k. -69 a jeho rozhodnutie je konečné, pretože proti

nemu odvolanie už nie je prípustné (§ 50 ods. 4 Exekučného poriadku).“

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd jednak zrozumiteľne a vyčerpávajúco

svoje rozhodnutie o odmietnutí odvolania sťažovateľa odôvodnil a jednak toto svoje

rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktoré

nemožno označiť za ústavne nekonformné alebo nezodpovedajúce dikcii aplikovaných

zákonných ustanovení. Ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu č. k.

-88 zo 17. septembra 2009 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010