Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 154/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. D., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. O., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2010

doručená sťažnosť P. D., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48

ods. 2 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka «domáhala určenia, že jej pracovný

pomer trvá.

Pracovný pomer medzi sťažovateľkou ako zamestnancom a odporcom ako

zamestnávateľom bol podľa čl. 5 pracovnej zmluvy zo dňa 24. 3. 2004 uzatvorený na dobu

určitú do „ukončenia prác“ u užívateľského zamestnávateľa... Ukončenie prác malo byť

podľa čl. 5 pracovnej zmluvy zamestnancovi oznámené dva mesiace vopred.

Súčasťou pracovnej zmluvy bola dohoda o dočasnom pridelení sťažovateľky

k užívateľovi. Dočasné pridelenie malo podľa čl. 11 písm. c) pracovnej zmluvy skončiť

súčasne so skončením pracovného pomeru.

Dňa 3. 3. 2005 bolo sťažovateľke vytknuté porušenie disciplíny zo strany užívateľa.

Následne jej bol zamestnávateľom doručený zápočtový list podľa ktorého mal pracovný

pomer skončiť k 4. 3. 2005.

Listom zo dňa 1. 4. 2005 požiadala sťažovateľka zamestnávateľa o vysvetlenie.

Zamestnávateľ jej listom zo dňa 14. 4. 2005 oznámil, že jej pracovný pomer skončil

v dôsledku zrušenia objednávky užívateľom, čím došlo k ukončeniu prác a k skončeniu

pracovného pomeru podľa čl. 5 pracovnej zmluvy. ...

Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ vykladal pojem „ukončenie prác“ tak, že

týmto sa rozumie jednostranný úkon užívateľského zamestnávateľa, ktorý má za následok

skončenie pracovného pomeru na dobu určitú.

V konaní navrhovateľka namietala nasledovné dôvody trvania pracovného pomeru:

- Nenastala objektívna skutočnosť majúca za následok ukončenie prác u užívateľa

- Ustanovenie bodu 5 pracovnej zmluvy, podľa ktorého sa pracovný pomer uzatvoril na

dobu do ukončenia prác u užívateľa, je neplatné pre:

• rozpor so zákonom a jeho obchádzanie (, , v nadv. na )

• rozpor s dobrými mravmi ( )

• neurčitosť a nezrozumiteľnosť ( )

Krajský súd zhodne so súdom prvého stupňa však dal za pravdu zamestnávateľovi...

Rozsudky Krajského aj Okresného súdu sa v odôvodnení obmedzili na stručné

konštatovanie...

Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu neobsahuje vysvetlenie, čím sa súd pri

svojom rozhodovaní riadil, na základe akého ustanovenia jednostranný úkon užívateľa

uznal za platný dôvod skončenia pracovného pomeru, nereaguje na argumenty

sťažovateľky...».

Sťažovateľka ďalej namietala, že „Krajský súd zasiahol do práv sťažovateľky tiež

tým, že rozsudok nevyhlásil verejne a o termíne vyhlásenia sťažovateľku neinformoval.

Rozsudok bol sťažovateľke doručený 18. 1. 2010, po vyše troch mesiacoch od jeho vydania

datovaného 8. 10. 2009.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 , základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v

, práva na súdnu ochranu zaručeného v dohovoru a práva na súdnu

ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , zrušil rozsudok krajského súdu č. k. -192

z 8. októbra 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. ...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde...

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009

došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v , práva na

súdnu ochranu zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny.

1. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala

porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu z 8. októbra 2009, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -144 z 29. novembra 2006, je zjavne

neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212

ods. 1 ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

v spojení s ust. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je

vecne správny a preto odvolaniu navrhovateľky nie je možné priznať úspech.

Podľa , pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa

skončí uplynutím dohodnutej doby.

V zmysle citovaných zákonných ustanovení platných v čase vzniku

pracovného pomeru navrhovateľky bol pracovný pomer dojednaný na určitý čas, ak bola

v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania a ak boli súčasne splnené ďalšie

podmienky vymedzené zákonom. Pre pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú je

charakteristické, že končí právnou udalosťou, a to uplynutím dohodnutej doby. Určenie

okamihu skončenia pracovného pomeru na určitú dobu závisí od toho, akým spôsobom bola

vymedzená doba jeho trvania v pracovnej zmluve, t. j., či bola vymedzená kalendárnym

údajom, alebo trvaním dohodnutých prác. Ak bola vymedzená kalendárnym údajom, teda ak

v pracovnej zmluve bol priamo dohodnutý deň, kedy sa má pracovný pomer skončiť,

v otázke skončenia pracovného pomeru nevznikajú žiadne pochybnosti, lebo pracovný

pomer sa skončí dohodnutým dňom. Doba trvania pracovného pomeru môže byť však

určená aj iným spôsobom, a to tým, že je vymedzená dobou trvania určitých prác. V

takomto prípade sa pracovný pomer končí uplynutím doby trvania dohodnutých prác.

Napokon môže byť doba trvania pracovného pomeru dohodnutá kombinovane, a to časovým

vymedzením doby vykonávania určitých prác, ale aj kalendárnym vymedzením maximálnej

doby trvania pracovného pomeru. Pracovný pomer sa skoční v týchto prípadoch uplynutím

doby, ktorá uplynula skôr.

Od spôsobu vymedzenia doby trvania pracovného pomeru závisí aj okamih, v ktorom

bude možné posúdiť, či bola splnená podmienka zákona, podľa ktorej pracovný pomer na

určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na tri roky. Pri vymedzení doby trvania pracovného

pomeru kalendárnym údajom alebo kombinovane, bude splnenie tejto podmienky zrejmé už

pri uzatváraní pracovnej zmluvy, a teda už v tom čase bude možné konštatovať, či pracovný

pomer je dohodnutý na určitý alebo neurčitý čas. Pokiaľ trvanie pracovného pomeru bude

dohodnuté na dobu trvania určitých prác, splnenie uvedenej podmienky bude možné posúdiť

až v čase ich skončenia, najneskôr uplynutím troch rokov od vzniku pracovného pomeru. Ak

tieto práce skončia pred uplynutím doby troch rokov, nebudú pochybnosti o tom, že

podmienka maximálnej doby trvania pracovného pomeru bola splnená a že pracovný pomer

bol dohodnutý na určitý čas. Ak však práce pred uplynutí troch rokov od vzniku pracovného

pomeru neskončia, potom uplynutím tejto doby bude možné konštatovať, že zákonná

podmienka maximálnej doby trvania pracovného pomeru nebola splnená, a že pracovný

pomer bol dohodnutý na neurčitý čas.

V posudzovanej veci je nesporné, že navrhovateľka dňa 24. 3. 2004 uzavrela

s odporcom 1/ pracovnú zmluvu, z ustanovení ktorej vyplýva, že pracovný pomer bol

dohodnutý na dobu určitú, od 1. 4. 2004 do ukončenia prác u užívateľského

zamestnávateľa, s trojmesačnou skúšobnou dobou a s tým, že ukončenie prác u

užívateľského zamestnávateľa bude zamestnancovi oznámený dva mesiace vopred.

Užívateľský zamestnávateľ navrhovateľky (odporca 2/) jej zamestnávateľovi (odporca 1/)

oznámil, že jej pracovný pomer skončil dňa 4. 3. 2005 z dôvodu, že na navrhovateľku bola

ukončená objednávka zo strany užívateľského zamestnávateľa. Nebolo možné prisvedčiť

tvrdeniu navrhovateľky, že dôvodom skončenia jej pracovného pomeru bolo porušenie

pracovnej disciplíny, ktoré jej bolo vytýkané odporcom dňa 3. 3. 2005. I podľa názoru

odvolacieho súdu totiž dôvodom skončenia pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu 1/

v zmysle vyššie uvedeného výkladu bolo skončenie prác u užívateľského zamestnávateľa,

ktorý ukončenie objednávky na navrhovateľku odporcovi 1/ riadne oznámil, čím skutočne

došlo k naplneniu objektívne dohodnutej podmienky v pracovnej zmluve, týkajúcej sa

skončenia pracovného pomeru, t.j. nastolením právnej udalosti – ukončenie prác u

užívateľského zamestnávateľa.

Odvolací súd sa zároveň nestotožnil s tvrdením navrhovateľky, že ustanovenie bodu 5

pracovnej zmluvy je nedostatočne určité a zrozumiteľné, odporujúce zákonu a v rozpore

s dobrými mravmi, nakoľko z obsahu tohto ustanovenia jednoznačne i podľa názoru

odvolacieho súdu vyplýva, kedy pracovný pomer navrhovateľky u odporcu končí.

Podľa v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008, odvolací súd

rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008, ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom

prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním

potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla

žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení

napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav

aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval

zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne.

Odvolací súd preto, v celom rozsahu stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom

súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie

spĺňajúce všetky požiadavky ust. poukazuje, tento rozsudok ako vecne

správny podľa , , potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

2. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv aj tým, že krajský súd

rozsudok nevyhlásil verejne a o termíne jeho vyhlásenia ju neinformoval.

Ústavný súd po vyžiadaní si potrebných informácií zo spisu okresného súdu zistil, že

predsedníčka senátu krajského súdu JUDr. E. B. vydala 28. septembra 2009 pokyn

kancelárii oznámiť na úradnej tabuli „5 dní predo dňom vyhlásenia rozsudku, že dňa

8. októbra 2009 o 9,45 hod. bude v miestnosti č. 63/ prízemie v predmetnej veci verejne

vyhlásený rozsudok pred senátom predsedníčky senátu“. Zo zápisnice krajského súdu č. k.

-191 z 8. októbra 2010 o vyhlásení rozsudku vyplýva, že „boli splnené

podmienky pre vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2

a ... Rozsudok bol vyhlásený, odôvodnený, poučenie

o opravnom prostriedku bude v písomnom vyhotovení rozsudku.“.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným porušením označených práv

sťažovateľky a tvrdeným konaním krajského súdu nie je príčinná súvislosť, a preto ústavný

súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010