Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 154/2010
PDF · 190.03 KB
No categories available
II. ÚS 154/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. D., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. O., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 119/2008
a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2010
doručená sťažnosť P. D., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 119/2008 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka «domáhala určenia, že jej pracovný
pomer trvá.
Pracovný pomer medzi sťažovateľkou ako zamestnancom a odporcom ako
zamestnávateľom bol podľa čl. 5 pracovnej zmluvy zo dňa 24. 3. 2004 uzatvorený na dobu
určitú do „ukončenia prác“ u užívateľského zamestnávateľa... Ukončenie prác malo byť
podľa čl. 5 pracovnej zmluvy zamestnancovi oznámené dva mesiace vopred.
Súčasťou pracovnej zmluvy bola dohoda o dočasnom pridelení sťažovateľky
k užívateľovi. Dočasné pridelenie malo podľa čl. 11 písm. c) pracovnej zmluvy skončiť
súčasne so skončením pracovného pomeru.
Dňa 3. 3. 2005 bolo sťažovateľke vytknuté porušenie disciplíny zo strany užívateľa.
Následne jej bol zamestnávateľom doručený zápočtový list podľa ktorého mal pracovný
pomer skončiť k 4. 3. 2005.
Listom zo dňa 1. 4. 2005 požiadala sťažovateľka zamestnávateľa o vysvetlenie.
Zamestnávateľ jej listom zo dňa 14. 4. 2005 oznámil, že jej pracovný pomer skončil
v dôsledku zrušenia objednávky užívateľom, čím došlo k ukončeniu prác a k skončeniu
pracovného pomeru podľa čl. 5 pracovnej zmluvy. ...
Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ vykladal pojem „ukončenie prác“ tak, že
týmto sa rozumie jednostranný úkon užívateľského zamestnávateľa, ktorý má za následok
skončenie pracovného pomeru na dobu určitú.
V konaní navrhovateľka namietala nasledovné dôvody trvania pracovného pomeru:
- Nenastala objektívna skutočnosť majúca za následok ukončenie prác u užívateľa
- Ustanovenie bodu 5 pracovnej zmluvy, podľa ktorého sa pracovný pomer uzatvoril na
dobu do ukončenia prác u užívateľa, je neplatné pre:
• rozpor so zákonom a jeho obchádzanie (§ 48, § 71 ods. 3, 4 v nadv. na § 59 ZP)
• rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ)
• neurčitosť a nezrozumiteľnosť (§ 37 OZ)
Krajský súd zhodne so súdom prvého stupňa však dal za pravdu zamestnávateľovi...
Rozsudky Krajského aj Okresného súdu sa v odôvodnení obmedzili na stručné
konštatovanie...
Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu neobsahuje vysvetlenie, čím sa súd pri
svojom rozhodovaní riadil, na základe akého ustanovenia jednostranný úkon užívateľa
uznal za platný dôvod skončenia pracovného pomeru, nereaguje na argumenty
sťažovateľky...».
Sťažovateľka ďalej namietala, že „Krajský súd zasiahol do práv sťažovateľky tiež
tým, že rozsudok nevyhlásil verejne a o termíne vyhlásenia sťažovateľku neinformoval.
Rozsudok bol sťažovateľke doručený 18. 1. 2010, po vyše troch mesiacoch od jeho vydania
datovaného 8. 10. 2009.“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 Co 119/2008, zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 12 Co 119/2008-192
z 8. októbra 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 €.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. ...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde...
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 119/2008 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009
došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny.
1. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala
porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu z 8. októbra 2009, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 122/2005-144 z 29. novembra 2006, je zjavne
neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
„Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je
vecne správny a preto odvolaniu navrhovateľky nie je možné priznať úspech.
Podľa § 59 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa
skončí uplynutím dohodnutej doby.
V zmysle citovaných zákonných ustanovení Zákonníka práce platných v čase vzniku
pracovného pomeru navrhovateľky bol pracovný pomer dojednaný na určitý čas, ak bola
v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania a ak boli súčasne splnené ďalšie
podmienky vymedzené zákonom. Pre pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú je
charakteristické, že končí právnou udalosťou, a to uplynutím dohodnutej doby. Určenie
okamihu skončenia pracovného pomeru na určitú dobu závisí od toho, akým spôsobom bola
vymedzená doba jeho trvania v pracovnej zmluve, t. j., či bola vymedzená kalendárnym
údajom, alebo trvaním dohodnutých prác. Ak bola vymedzená kalendárnym údajom, teda ak
v pracovnej zmluve bol priamo dohodnutý deň, kedy sa má pracovný pomer skončiť,
v otázke skončenia pracovného pomeru nevznikajú žiadne pochybnosti, lebo pracovný
pomer sa skončí dohodnutým dňom. Doba trvania pracovného pomeru môže byť však
určená aj iným spôsobom, a to tým, že je vymedzená dobou trvania určitých prác. V
takomto prípade sa pracovný pomer končí uplynutím doby trvania dohodnutých prác.
Napokon môže byť doba trvania pracovného pomeru dohodnutá kombinovane, a to časovým
vymedzením doby vykonávania určitých prác, ale aj kalendárnym vymedzením maximálnej
doby trvania pracovného pomeru. Pracovný pomer sa skoční v týchto prípadoch uplynutím
doby, ktorá uplynula skôr.
Od spôsobu vymedzenia doby trvania pracovného pomeru závisí aj okamih, v ktorom
bude možné posúdiť, či bola splnená podmienka zákona, podľa ktorej pracovný pomer na
určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na tri roky. Pri vymedzení doby trvania pracovného
pomeru kalendárnym údajom alebo kombinovane, bude splnenie tejto podmienky zrejmé už
pri uzatváraní pracovnej zmluvy, a teda už v tom čase bude možné konštatovať, či pracovný
pomer je dohodnutý na určitý alebo neurčitý čas. Pokiaľ trvanie pracovného pomeru bude
dohodnuté na dobu trvania určitých prác, splnenie uvedenej podmienky bude možné posúdiť
až v čase ich skončenia, najneskôr uplynutím troch rokov od vzniku pracovného pomeru. Ak
tieto práce skončia pred uplynutím doby troch rokov, nebudú pochybnosti o tom, že
podmienka maximálnej doby trvania pracovného pomeru bola splnená a že pracovný pomer
bol dohodnutý na určitý čas. Ak však práce pred uplynutí troch rokov od vzniku pracovného
pomeru neskončia, potom uplynutím tejto doby bude možné konštatovať, že zákonná
podmienka maximálnej doby trvania pracovného pomeru nebola splnená, a že pracovný
pomer bol dohodnutý na neurčitý čas.
V posudzovanej veci je nesporné, že navrhovateľka dňa 24. 3. 2004 uzavrela
s odporcom 1/ pracovnú zmluvu, z ustanovení ktorej vyplýva, že pracovný pomer bol
dohodnutý na dobu určitú, od 1. 4. 2004 do ukončenia prác u užívateľského
zamestnávateľa, s trojmesačnou skúšobnou dobou a s tým, že ukončenie prác u
užívateľského zamestnávateľa bude zamestnancovi oznámený dva mesiace vopred.
Užívateľský zamestnávateľ navrhovateľky (odporca 2/) jej zamestnávateľovi (odporca 1/)
oznámil, že jej pracovný pomer skončil dňa 4. 3. 2005 z dôvodu, že na navrhovateľku bola
ukončená objednávka zo strany užívateľského zamestnávateľa. Nebolo možné prisvedčiť
tvrdeniu navrhovateľky, že dôvodom skončenia jej pracovného pomeru bolo porušenie
pracovnej disciplíny, ktoré jej bolo vytýkané odporcom dňa 3. 3. 2005. I podľa názoru
odvolacieho súdu totiž dôvodom skončenia pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu 1/
v zmysle vyššie uvedeného výkladu bolo skončenie prác u užívateľského zamestnávateľa,
ktorý ukončenie objednávky na navrhovateľku odporcovi 1/ riadne oznámil, čím skutočne
došlo k naplneniu objektívne dohodnutej podmienky v pracovnej zmluve, týkajúcej sa
skončenia pracovného pomeru, t.j. nastolením právnej udalosti – ukončenie prác u
užívateľského zamestnávateľa.
Odvolací súd sa zároveň nestotožnil s tvrdením navrhovateľky, že ustanovenie bodu 5
pracovnej zmluvy je nedostatočne určité a zrozumiteľné, odporujúce zákonu a v rozpore
s dobrými mravmi, nakoľko z obsahu tohto ustanovenia jednoznačne i podľa názoru
odvolacieho súdu vyplýva, kedy pracovný pomer navrhovateľky u odporcu končí.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008, odvolací súd
rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008, ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom
prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním
potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla
žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav
aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval
zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne.
Odvolací súd preto, v celom rozsahu stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom
súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie
spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. poukazuje, tento rozsudok ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., potvrdil.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv aj tým, že krajský súd
rozsudok nevyhlásil verejne a o termíne jeho vyhlásenia ju neinformoval.
Ústavný súd po vyžiadaní si potrebných informácií zo spisu okresného súdu zistil, že
predsedníčka senátu krajského súdu JUDr. E. B. vydala 28. septembra 2009 pokyn
kancelárii oznámiť na úradnej tabuli „5 dní predo dňom vyhlásenia rozsudku, že dňa
8. októbra 2009 o 9,45 hod. bude v miestnosti č. 63/ prízemie v predmetnej veci verejne
vyhlásený rozsudok pred senátom predsedníčky senátu“. Zo zápisnice krajského súdu č. k.
12 Co 119/2008-191 z 8. októbra 2010 o vyhlásení rozsudku vyplýva, že „boli splnené
podmienky pre vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a § 156 ods. 3 O. s. p. ... Rozsudok bol vyhlásený, odôvodnený, poučenie
o opravnom prostriedku bude v písomnom vyhotovení rozsudku.“.
Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným porušením označených práv
sťažovateľky a tvrdeným konaním krajského súdu nie je príčinná súvislosť, a preto ústavný
súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2010