Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 135/2010
PDF · 143.75 KB
No categories available
II. ÚS 135/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., B., B. T., B., a Ing. J. Š., B., zastúpených
spoločnosťou Advokátska kancelária – JUDr. M. M., s. r. o., B., konajúcou JUDr. M. M.,
advokátom, vo veci namietaného porušenia ich práva domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 164/04 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 49/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Č., B. T. a Ing. J. Š. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2009 doručená sťažnosť R. Č. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), B. T. (ďalej len
„sťažovateľ v 2. rade“) a Ing. J. Š. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“, spolu ďalej aj
„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Cbs 164/04 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Sťažovatelia boli ako žalovaní v 1. až 3.
rade účastníkmi konania v právnej veci S. c/a R. Č. a spol., o určenie vlastníckeho práva
k obchodnému podielu a iné, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod č.k. 9Cbs 164/04
a Najvyššom súde Slovenskej republiky pod č.k. 1 Obo 49/08... Vo vyššie uvedenej veci sa S.
(ďalej tiež „žalobca“) domáhal určenia, že
- žalobca S., ..., bytom P., je výlučným spoločníkom a konateľom spoločnosti H.,
s.r.o., identifikačné číslo... s výškou vkladu 200.000 Sk...,
- zmluva o prevode časti obchodného podielu a o zriadení záložného práva na časť
obchodného podielu v spoločnosti H. s.r.o.,(...) vyhotovená dňa 3. 8. 2004, uzatvorená
medzi žalovanými v 1. a 2. rade dňa 3. 9. 2004,(...), je neplatná a ďalej určuje, že zmluva
o prevode časti obchodného podielu a o zriadení záložného práva na časť obchodného
podielu v spoločnosti H. s.r.o.,(...), vyhotovená dňa 3. 8. 2004, uzatvorená medzi
žalovanými v 1. a 3. rade dňa 3. 9. 2004,(...), je neplatná.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. 9 Cbs 164/04-262 zo dňa 22. 1. 2008 určil, že
a) žalobca je výlučným spoločníkom a konateľom spoločnosti H., s.r.o.,(...),
s výškou vkladu 200-00 Sk,(...);
b) zmluvy o prevode obchodného podielu a o zriadení záložného práva na časť
obchodného podielu H., s.r.o.,(...), uzatvorené medzi žalovaným v 1. rade a žalovanými
v 2. a 3. rade dňa 3. 9. 2004, sú neplatné(...).
Proti vyššie uvedenému rozsudku podali sťažovatelia v 1. až 3. rade odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 1 Obo 49/2008 zo dňa 24. 6. 2009
prvostupňový rozsudok potvrdil...
Podstata sporu vo vyššie uvedenej veci je založená na Zmluve o prevode obchodného
podielu zo dňa 3. 8. 2004, uzavretej medzi sťažovateľom v 1. rade a žalobcom, podľa ktorej
predmetom prevodu mal byť obchodný podiel na spoločnosti H., s.r.o. (ďalej len
„Zmluva“).»
Z rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 22 Cbs 6/2005-170 z 19. januára 2006 ako
aj potvrdzujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu
vo veci určenia platnosti odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu považovali
Krajský súd v Bratislave, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní za preukázané,
že odstúpenie od zmluvy o prevode obchodného podielu je neplatné.
Podľa názoru sťažovateľov: «Ak Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej
republiky svoje rozhodnutia založili na rozsudku Krajského súdu v Trnave (č. k. 22Cbs
6/2005) bez toho, že by popri ňom osobitne skúmali aj podmienky účinkov prevodu
obchodného podielu, t. j. doručenie Zmluvy spoločnosti (§ 115 ods. 4 Obchodného
zákonníka) a súhlas spoločníka s prevodom obchodného podielu (čl. II bod 2. Zmluvy), tak
nerozhodovali ako nezávislé a nestranné súdy, čím zasiahli do Základných práv
sťažovateľov v 1. až 3. rade...
Inak povedané, Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave tým, že
nevykonali právne posúdenie a dokazovanie ohľadom účinkov prevodu obchodného podielu
medzi zmluvnými stranami a voči spoločnosti, a že za tým účelom nevykonali na to
zamerané dokazovanie... a „uspokojili“ sa iba s tvrdeniami žalobcu a nesprávnym právnym
záverom vyvodeným v rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 22Cbs 6/2005, že Zmluva je
platná a účinná, sťažovateľom fakticky odňali možnosť efektívne konať pred súdom,(...)
osobitne závažným spôsobom boli týmto postupom porušené práva sťažovateľov v 2. a 3.
rade, keď im nebolo umožnené klásť žalobcovi otázky týkajúce sa skutočností
posudzovaných Krajským súdom v Trnave v konaní vedenom pod č. k. 22Cbs 6/2005 aj
napriek tomu, že neboli jeho účastníkmi...
Zásah do Základných práv sťažovateľov spočíva aj v tom, že Krajský súd v Bratislave
a Najvyšší súd Slovenskej republiky nedostatočne odôvodnili, z akého dôvodu sú neplatné
rozhodnutia sťažovateľa v 1. rade zo dňa 2. 9. 2004 a zo dňa 3. 9. 2004, keď sa uspokojili
iba s konštatovaním, že sú v rozpore s ust. § 39 Občianskeho zákonníka a v prípade určenia
neplatnosti zmlúv uzavretých medzi sťažovateľom v 1. rade a sťažovateľmi v 2. a 3. rade
dokonca dôvod ich neplatnosti dokonca vôbec právne nekvalifikovali.»
Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o právnej
veci S. c/a R. Č., B. T. a Ing. J. Š., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej
na Krajskom súde v Bratislave pod č.k.: 9C 164/04 a Najvyššom súde Slovenskej republiky
pod č.k. 1 Obo 49/08, porušili právo R. Č., B. T. a Ing. J. Š. domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súd zaručené v článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva aby ich záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom
zaručené v článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie
sťažovateľovi v 1. rade vo výške 10.000 €, sťažovateľovi v 2. rade vo výške 10.000 €
a sťažovateľovi v 3. rade vo výške 10.000 €, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. 9 Cbs 164/04-262 zo dňa 22. 1. 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. 1 Obo 49/2008 zo dňa 24. 6. 2009.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške
3.189,73 €..., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že v predmetnej veci podali aj dovolanie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, napriek tomu ústavný súd žiadajú, „aby túto
sťažnosť neodmietol prijať z dôvodu podľa § 53 ods. 1 Zákona o Ústavnom súde, nakoľko
napriek podaniu dovolania v predmetnej vecí z dôvodu podľa ust. § 237 písm. f) a g) O.s.p.
je otázka prípustnosti a účinnosti tohto opravného prostriedku prinajmenšom diskutabilná,
kedže sa nejedná o rozhodnutia uvedené v ust. §§ 238 a 239 O.s.p.(...) na závažnosti zásahu
do vlastníckych práv sťažovateľov zo strany Krajského súd v Bratislave a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sú založené dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by sa touto
sťažnosťou mal zaoberať Ústavný súd Slovenskej republiky aj napriek podanému dovolaniu;
(...)“.
Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na
zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť
iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných
procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným
súdom, a to o princíp subsidiarity.
Ústavný súd preto zaujal názor, že v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká
republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej
republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2010