Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 133/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. J. a E. J., obaja bytom B., zastúpených Advokátskou

kanceláriou R., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. S. R.,

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V,

Úradu justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-46/OEK-B5-

2003, ako aj postupom Okresnej prokuratúry Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.

, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. a E. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2009

doručená sťažnosť J. J. a E. J. (ďalej len „sťažovateľka), obaja bytom B. (spolu ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou R., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. S. R. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava

V, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“) v konaní

vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-46/OEK-B5-2003, ako aj postupom Okresnej prokuratúry

Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ide o konania vedené v súvislosti so sťažovateľmi podaným trestným oznámením

z 11. októbra 2002.

Zo sťažnosti a z predmetného spisu vyplýva, že sťažovatelia 11. októbra 2002

oznámili okresnej prokuratúre skutočnosti nasvedčujúce, že nimi označenou osobou bol

spáchaný trestný čin podvodu podľa platného a účinného v čase

oznámenia. Zo zápisnice z výsluchu poškodenej (sťažovateľky), ktorý sa uskutočnil

3. decembra 2002, vyplýva, že sťažovateľka si uplatnila nárok na náhradu škody v sume

určenej ustanoveným znalcom v súlade s ustanoveniami platného

a účinného v čase konania.

Dňa 23. januára 2003 bolo na základe uvedeného trestného oznámenia

vyšetrovateľom okresného úradu vyšetrovania začaté trestné stíhanie pre trestný čin

podvodu podľa a . Dňa 13. marca 2003 bol do konania

pribratý znalec z odboru oceňovania stavebných prác, ktorý predložil 22. mája 2003

spracovaný znalecký posudok. V období od 23. apríla 2003 do 21. decembra 2009 boli

v predmetnej veci uskutočnené výsluchy piatich svedkov.

Podnetom zo 4. novembra 2004 sťažovatelia požiadali okresnú prokuratúru

o preskúmanie postupu vyšetrovateľa v zmysle . Okresná

prokuratúra vo svojej odpovedi na podnet (v prípise z 3. januára 2005) okrem iného uviedla,

že „realizujúci vyšetrovateľ vo veci od júna 2004 nekonal, čo bolo spôsobené predovšetkým

objektívnymi okolnosťami, a to vysokou zaťaženosťou a fluktuáciou vyšetrovateľov

tunajšieho úradu justičnej a kriminálnej polície“. V odpovedi sa ďalej uvádza, že

vyšetrovateľ bol upozornený na prieťahy v konaní, ktoré mal následne aj odstrániť.

Dňa 21. decembra 2004 vyšetrovateľ okresného úradu vyšetrovania vydal uznesenie,

ktorým vzniesol podľa obvinenie pre trestný čin podvodu

proti sťažovateľmi označenej osobe; prokurátorka okresnej prokuratúry 10. januára 2005

zrušila predmetné uznesenie o vznesení obvinenia z dôvodu jeho nezákonnosti

a neopodstatnenosti.

Opakovaným podnetom z 21. marca 2005 sa sťažovatelia obrátili vo veci prieťahov

v postupe vyšetrovateľa okresného úradu vyšetrovania na Generálnu prokuratúru Slovenskej

republiky, ktorá ho postúpila Krajskej prokuratúre v Bratislave. Krajská prokuratúra

v Bratislave v reakcii na opakovaný podnet sťažovateľov v prípise z 2. mája 2005

konštatovala opodstatnenosť sťažnosti na prieťahy v postupe vyšetrovateľa, pričom zároveň

uložila prokurátorovi okresnej prokuratúry, aby veci venoval zvýšenú pozornosť a zvážil

možnosť odňatia veci vyšetrovateľovi.

Dňa 29. októbra 2007 sťažovatelia s odôvodnením, že v predmetnej veci nedošlo

k náprave, podali v zmysle žiadosť o preskúmanie postupu

vyšetrovateľa. Okresná prokuratúra 21. januára 2008 v odpovedi na žiadosť sťažovateľov

okrem iného konštatovala, že vyšetrovanie celkovo vykazuje značné prieťahy, avšak

k odňatiu veci sa nepristúpilo z dôvodu zaťaženosti jednotlivých vyšetrovateľov. Zároveň

však bolo v odpovedi uvedené, že prieťahy v konaní vyšetrovateľa budú oznámené

riaditeľovi Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru

a v prípade, ak vyšetrovanie nebude ukončené v stanovenej lehote, bude vec príslušnému

vyšetrovateľovi odňatá.

Zo spisu viažuceho sa k predmetnému konaniu ústavný súd ďalej zistil, že okresný

úrad vyšetrovania vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci ukončil uznesením zo 14. januára

2010, ktorým rozhodol o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b) a ods. 4

. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. februára 2010 potom, ako

prokurátor okresnej prokuratúry uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu

vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania.

Sťažovatelia vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného úradu vyšetrovania

v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-46/OEK-B5-2003 a postupom okresnej

prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. a zároveň im prikáže, aby

v uvedených konaniach konali bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovatelia žiadajú, aby

im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 € a úhradu trov

konania v konaní pred ústavným súdom vo výške 237,07 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či sťažnosť nebola

podaná zjavne neoprávnenými osobami, ako aj to, či v danom prípade nejde o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , ).

Z návrhu na rozhodnutie (petitu) vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru postupom

okresného úradu vyšetrovania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-46/OEK-B5-

2003 a postupom okresnej prokuratúry v trestnej veci vedenej pod č. k. -25.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým

pojmom a komponentom uvedeného základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo

veci účastníka, t. j. v jeho záležitosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej

judikatúre vyslovil právny názor, podľa ktorého uplatnenie tohto základného práva je

spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom

právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného

poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka

().

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania treba

považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení .

Akonáhle poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to

prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto

konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu

k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. , ).

Skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa

povahy veci, či poškodená osoba má, alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu

osobu uplatňujúcu si nárok na náhradu škody odkázať na občianskoprávne konanie, keď nie

sú dostatočné dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav.

Pokiaľ nebude vydané takéto rozhodnutie, poškodené osoby uplatňujúce si nárok

na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože takéto konania sú rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“ (rozhodnutie

ESĽP vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005, § 40).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

a teda súčasne základného práva podľa poškodeným v rámci trestného

konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní,

ktoré možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho

záležitosti). Podľa poškodený, ktorý má podľa zákona proti

obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená, je

oprávnený tiež navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému

povinnosť nahradiť mu túto škodu. Z judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 43

ods. 2 vyplýva, že jednou zo základných podmienok na vyslovenie

povinnosti nahradiť škodu je to, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej (konkrétnej)

osobe – obžalovanému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína

uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej (konkrétnej) osobe, pričom z povahy

veci vyplýva, že k určeniu, o ktorú konkrétnu osobu ide, môže dôjsť najskôr vydaním

uznesenia o vznesení obvinenia príslušným orgánom činným v trestnom konaní, keďže toto

uznesenie musí byť vznesené proti konkrétnej osobe (m. m. ).

Vo vzťahu k postupu okresného úradu vyšetrovania namietajú sťažovatelia

skutočnosti, ktoré podľa ich názoru zakladajú dôvod na vyslovenie záveru, že v tomto

postupe došlo k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť

na svoju stabilizovanú judikatúru, z ktorej možno vyvodiť, že sťažovateľ ako poškodený

v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia sa nemôže domáhať

vyslovenia porušenia svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa

, čo platí aj vo vzťahu k dohovoru (napr. ,

, III. ÚS109/06). Až vznesenie obvinenia je tým momentom, ktorý dáva

možnosť poškodenému v trestnom konaní uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu

možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí „vec“, na ktorej prerokovanie bez

zbytočných prieťahov má nárok v zmysle (). Ústavný súd

nevidí dôvod na to, aby vo veci sťažovateľov uplatnil iný prístup, ako vyplýva z jeho

doterajšej judikatúry.

Z predloženého spisu síce vyplýva, že vyšetrovateľ vydal uznesenie o vznesení

obvinenia proti sťažovateľmi označenej osobe 21. decembra 2004, avšak 10. januára 2005

prokurátorka okresnej prokuratúry predmetné uznesenie o vznesení obvinenia zrušila

z dôvodu jeho nezákonnosti a neopodstatnenosti. Na základe uvedených skutočností

ústavný súd konštatuje, že uznesením o vznesení obvinenia sa sťažovatelia dostali do

postavenia poškodených, a teda aj osôb oprávnených domáhať sa ochrany, ktorú poskytuje

a dohovoru, avšak zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia

prokurátorkou okresnej prokuratúry malo za následok zánik takéhoto postavenia, a teda

aj oprávnenia domáhať sa ústavnej ochrany v rámci nimi označených ustanovení ,

resp. dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade sťažovatelia v čase podania sťažnosti

neboli v postavení osôb, ktoré by v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

v obdobných veciach disponovali v konaní vedenom okresným úradom vyšetrovania pod

sp. zn. ČVS: ORP-46/OEK-B5-2003 a v konaní vedenom okresnou prokuratúrou pod sp. zn.

ústavnou ochranou vzťahujúcou sa na ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2

a právo podľa dohovoru, t. j. vo vzťahu k nimi označeným právam boli

v postavení zjavne neoprávnených osôb, a preto postupom okresného úradu vyšetrovania

a okresnou prokuratúrou ani nemohlo dôjsť k porušeniu tých práv, ktorých ochrany sa

svojou sťažnosťou domáhali.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov

po predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu,

že bola podaná zjavne neoprávnenými osobami, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010