Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 174/2010
PDF · 173.61 KB
No categories available
II. ÚS 174/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., T., vo veci namietaného porušenia základného
práva na slobodu pohybu a pobytu zaručeného v čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresnej prokuratúry Levice č. k. 2 Pv 579/2009-10 z 25. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2010
doručená sťažnosť Š. B., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na slobodu pohybu a pobytu zaručeného v čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Levice (ďalej len „okresná
prokuratúra“) č. k. 2 Pv 579/2010-10 z 25. februára 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením
okresnej prokuratúry bola zamietnutá ako oneskorene podaná sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej
a kriminálnej polície v Leviciach (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: ORP-754/OVK-LV-2009
z 19. novembra 2009, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie pre prečin nepravdivého
znaleckého posudku.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Cestou pošty v T. dňa 21. 1. 2010 poslal Okresnému riaditeľstvu Policajného
zboru... sťažnosť proti uzneseniu ORPZ... zo dňa 19. 11. 2009 ČVS: ORP-754/OVK-LV-
2009, ktoré... cestou pošty dostal dňa 18. 1. 2010.
V 2. odst. sťažnosti... žiadal... nasledovne: Uznesenie od ORPZ... som od pošty dostal
dňa 18. 1. 2010. Po mojom príchode do miesta bydliska po zdĺhavom šetrení som zistil, že
pravdepodobne takéto isté uznesenie bolo uložené pre moju neprítomnosť v mieste môjho
bydliska dňa 21. 12. 2009 na pošte v T. Uložené bolo od... 24. 11. 2009 do... 14. 12.
2009. ...
Dňa 3. 3. 2010 som dostal od Okresnej prokuratúry... uznesenie zo dňa 25. 2. 2010...,
ktorým moju uvedenú sťažnosť zo dňa 20. 1. 2010 zamieta s odôvodnením, že bola neskoro
podaná.
V odst. 7 uvedeného uznesenia OP... uviedla nepravdivo výrok, že som dňa 22. 1.
2010 podal proti predmetnému uzneseniu sťažnosť. Pravdou je, že som po obdržaní
uznesenia z ORPZ... dňa 18. 1. 2010 podľa poučenia uvedeného v uznesení podal sťažnosť
do troch dní a to dňa 21. 1. 2010. OP... nepravdivo uviedla, že som sťažnosť podal dňa
22. 1. 2010. ...
V odst. 9 uznesenia OP... uviedla, že pri výsluchu som dňa 13. 10. 2009 uviedol
adresu na doručovanie M. a na túto adresu mi bolo doručené uznesenie o zastavení trst.
stíhania. Pamätám si, že pri výsluchu... som dal vyšetrovateľovi úplnú riadnu adresu môjho
trvalého bydliska a to ŠB T. Doručené uvádzané uznesenie z ORPZ... bolo dňa 18. 1. 2010,
ktoré som dostal so správnou adresou môjho trvalého bydliska. Podľa môjho zistenia prvý
krát pošta v T. robila pokus o doručenie, ale preto že som nebol v mieste bydliska pošta
zásielku vrátila odosielateľovi, t. j. ORPZ....
OP... v odst. 9 jej uznesenia uviedla, že na adrese M. mi bolo doručené uznesenie.
Pravdou je, že mi doručené nebolo a nemohlo byť pretože so sa nenachádzal v mieste môjho
bydliska. Mohol byť robený iba pokus o doručenie.
V odst. 10 uznesenia OP... uviedla, že dňa 24. 11. 2009 bola zásielka uložená na
pošte, o čom bol poškodený upovedomený. Skutočná pravda je taká, že som upovedomený
nebol, lebo som bol odcestovaný, nenachádzal so sa v mieste bydliska v T.
V odst. 11 jej uznesenia OP... uviedla, že podľa § 64 trestného poriadku možno
povoliť navrátenie lehoty z dôležitých dôvodov. Myslím si, že odcestovanie, neprítomnosť
v mieste bydliska je dôležitý dôvod prečo som nemohol prevziať zásielku – uznesenie
ORPZ... po prvom zaslaní....
Splnomocniť inú osobu na preberanie písomností takéhoto významu zodpovednú
nemám a nemám predpoklad ani nájsť....
V odst. 12 OP... napísala zákonné ustanovenie lehoty pre podanie sťažnosti.
K uvedenému opakujem, že sťažnosť som podal po obdržaní uznesenia do vlastných rúk dňa
18. 1. 2010 do troch dní a to podal 21. 1. 2010.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na slobodu
pohybu a pobytu zaručeného v čl. 23 ods. 1 ústavy uznesením okresnej prokuratúry č. k.
2 Pv 579/2009-10 z 25. februára 2010, ktoré zároveň žiadal zrušiť a vec vrátiť okresnej
prokuratúre na ďalšie konanie.
Sťažovateľ zároveň navrhol priznať mu primerané finančné zadosťučinenie
„vo výške, ktorú určí... zástupca – advokát“, o ustanovenie ktorého v konaní pred ústavným
súdom požiadal.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na
slobodu pohybu a pobytu zaručeného v čl. 23 ods. 1 ústavy uznesením okresnej prokuratúry
č. k. 2 Pv 579/2009-10 z 25. februára 2010.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
označeného základného práva napadnutým rozhodnutím okresnej prokuratúry, je
neprípustná.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
To znamená, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno ústavnému súdu podať
spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť
neprípustná.
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje
k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal
návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého
konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona
oprávnený.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie
ktorých je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu,
pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 zákona
o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený
v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa
rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť
s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že
nevyužite podnetu ako prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej
republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože
takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen
preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona
o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických
prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).
Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať
všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr.
III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).
Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona
o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú
sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv,
ktoré uplatnil sťažovateľ; m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS
53/05, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06, IV. ÚS 126/07). Podnet (opakovaný
podnet) zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať,
vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.
Zákon o prokuratúre teda poskytoval sťažovateľovi prostriedok nápravy – podnet
a opakovaný podnet (podľa § 31 až § 36 zákona o prokuratúre), ktorým sa mohol domáhať
preskúmania zákonnosti napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry v predmetnej veci.
Uvedený právny prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom
na právomoc prokurátora vyššej inštancie záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych
opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu okresnej prokuratúry, ak by na
základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutie okresnej
prokuratúry, príp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.
Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).
Ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nezistil, že by sťažovateľ pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal proti napadnutému uzneseniu okresnej
prokuratúry iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu základných práv alebo
slobôd účinne poskytoval a poskytuje.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ ešte pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu mal využiť iný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu
práva účinne poskytuje, v danom prípade podnet v zmysle citovaných ustanovení zákona
o prokuratúre. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu ako
neprípustnú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa sa javí aj ako zjavne
neopodstatnená.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov
Podľa názoru ústavného súdu napadnutým uznesením okresnej prokuratúry
v žiadnom prípade nemohlo reálne dôjsť k porušeniu základného práva na slobodu pohybu
a pobytu zaručeného v čl. 23 ods. 1 ústavy. Medzi konaním okresnej prokuratúry, resp. jej
rozhodnutím v predmetnej veci a základným právom na slobodu pohybu a pobytu
zaručeného v čl. 23 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, teda neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie tohto základného práva, a preto by
bolo možné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2010