Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 164/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosti L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn.

z 2. júna 2009, sp. zn. z 2. júna 2009 a sp. zn.

zo 17. septembra 2009 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti L. vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. p r i j í m a na ďalšie konanie a súčasne ich s p á j a na

spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Konanie o sťažnostiach L. vedené pod sp. zn. p r e r u š u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. septembra 2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho

práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti S., Č., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,

odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím sp. zn. 3485/2008-2.1/KD

z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister životného

prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn. .

z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie

ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia

ministerstva ako prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto

rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 9. januára 2009 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa

sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu

trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako

aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo zaručené v dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol najvyšší súd odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na

najvyššom súde pod sp. zn. , konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším

súdom prerušené z dôvodu podania návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

(ďalej aj „súdny dvor“) na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie

veci.

2. Ústavnému súdu bola 25. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v a práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti S., G., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3518/2008-2.1/KD

z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím

sp. zn. . z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil

napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového

správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na

ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 13. januára 2009 žalobu

sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského

súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako

aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo zaručené v dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol najvyšší súd odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na

najvyššom súde pod sp. zn. , konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším

súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných

otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

3. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v a práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti P. S. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3538/2008-2.1/KD

z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím

sp. zn. . z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil

napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového

správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na

ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2008 žalobu

sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského

súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako

aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo zaručené v dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol najvyšší súd odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na

najvyššom súde pod sp. zn. , konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším

súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných

otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

4. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v a práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti spoločnosti S., a. s., L., o povolenie výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn.

2.1/KD z 2. júna 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím

sp. zn. 118/2008-rozkl. z 9. júla 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil

napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového

správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na

ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2008 žalobu

sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského

súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako

aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1

, ako aj jeho právo zaručené v dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol najvyšší súd odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na

najvyššom súde pod sp. zn. , konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším

súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných

otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

5. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,

ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v a práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. septembra 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod

sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti S., Č., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3550/2008-2.1/KD

z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti

tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím

sp. zn. 12/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil

napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového

správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na

ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2008 žalobu

sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2009 potvrdil rozsudok

krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra

2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo zaručené v dohovoru z dôvodu, že v tejto veci

postupoval a rozhodol najvyšší súd odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na

najvyššom súde pod sp. zn. , konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším

súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných

otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

Sťažovateľ v súvislosti s konaním o všetkých piatich už uvedených sťažnostiach

totožnými podaniami doručenými ústavnému súdu 9. decembra 2009 upozornil na

skutočnosť, že najvyšší súd rovnako ako vo veci vedenej pod sp. zn.

postupoval aj v ďalších identických 25 konaniach, ktoré 5. novembra 2009 spojil na

spoločné konanie vedené pod sp. zn. a ktoré následne prerušil až do

rozhodnutia súdneho dvora o predbežných otázkach, ktoré mu najvyšší súd predložil vo veci

vedenej pod sp. zn. .

Sťažovateľ svoj názor o porušení ním označeného základného práva a práva

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn.

z 2. júna 2009, sp. zn. z 2. júna 2009, sp. zn.

z 2. júna 2009 a sp. zn. zo 17. septembra 2009 vo všetkých už uvedených

sťažnostiach argumentačne identicky zdôvodnil takto:

«Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,

v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie

o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp.zn.

-74 zo dňa 20.1.2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa),

ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného – Ministerstva životného prostredia,

ktorým žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi

– sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom

tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia

o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20.1.2009 vyplýva, že

Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva

musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol

nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti

sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR

nie je prípustný opravný prostriedok podľa a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou

inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu

Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,

ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej

veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní

sťažovateľa vo veci sp. zn. a . Sťažovateľ predkladá v prílohe

tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá

je predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci

. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou

spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol

dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických

konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý

predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto

rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1

SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak

Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je

predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2

ods. 2 SR v spojení s zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho

sťažnosti (vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ) na ďalšie konanie a aby vo veci samej nálezom

vyslovil, že postupom a rozsudkami najvyššieho súdu v označených konaniach došlo

k porušeniu základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru, aby zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu súdu tieto veci na ďalšie

konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv. Sťažovateľ vo všetkých

uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Kľúčovou (a v podstate jedinou) námietkou, ktorú sťažovateľ uviedol vo svojich

sťažnostiach, je, že odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo a právne

obdobných veciach došlo k porušeniu princípu právnej istoty, a tým aj k porušeniu jeho

základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

dohovoru (sťažovateľ má na mysli uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júna 2009, pozn.).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre už zdôraznil (), že

„Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie

je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

Súdnym dvorom ES v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je však výklad práva

spoločenstva v rozsudku Súdneho dvora ES súčasťou právneho základu rozhodovania vo

veci samej.“. V tom istom rozhodnutí ústavný súd zároveň upozornil, že „Ak taký súd, ktorý

je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti

jeho postupu so zreteľom na a 4 a , pričom treba

pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania. Nepredloženie veci Súdnemu dvoru ES v prípadoch, keď je

príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola prejednaná

súdom zriadeným na základe zákona.“.

Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. tiež uviedol, že „Účelom

a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho

dvora ES spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom ES pri výklade

komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom Európskych

spoločenstiev. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci

nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj

relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. V dôsledku

toho je Súdny dvor Európskych spoločenstiev v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa

položené otázky týkajú výkladu práva spoločenstva (napríklad rozsudok z 11. júla 2006,

Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd tiež pripomenul, že „ak vnútroštátny sudca

nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho

povinnosť, nielen možnosť tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností

zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom

a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003

vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01)“.

V sťažnosťami napadnutých rozsudkoch najvyšší súd dospel k záveru, že

sťažovateľovi neprislúcha postavenie účastníka príslušných správnych konaní na základe

interpretácie čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktorý tvorí súčasť komunitárneho práva. Ústavný

súd v tejto súvislosti považoval za vhodné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci

použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma ().

Z uvedeného vyplýva, že jednoznačný záver o tom, či vo veciach sťažovateľa

najvyšší súd konal v súlade s a dohovoru, je podmienený

tým, či v týchto veciach najvyšší súd ústavne konformným spôsobom interpretoval čl. 9

Aarhuského dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu odpoveď na túto otázku nie je možné

formulovať v rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľa, ale až po ich prijatí na

ďalšie konanie.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo .

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. týkajú tých istých

účastníkov konania (sťažovateľ a najvyšší súd), pričom navyše sú takmer identické

z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich sťažovateľom, ako aj z hľadiska právneho

problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažností

rozhodol podľa o prijatí týchto sťažností na ďalšie

konanie a zároveň tiež o ich spojení na spoločné konanie podľa v spojení

s , tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny

dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy [čl. 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES C 325, 24.12.2002), pozn.].

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vo veciach sťažností sťažovateľa je ústavný súd z hľadiska vnútroštátneho práva

súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok ( ), čo

vytvára možnosť na to, aby podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s § 31a zákona

o ústavnom súde prerušil konanie o týchto sťažnostiach a požiadal súdny dvor o

rozhodnutie o predbežnej otázke vo veci interpretácie čl. 9 Aarhuského dohovoru. Takýto

postup by ale bol nadbytočný, keďže tak už urobil najvyšší súd v konaní vedenom pod sp.

zn. .

Za daných okolností považoval ústavný súd za vhodné uplatniť postup podľa § 109

ods. 2 písm. c) v spojení s , a preto prerušil konanie

o sťažnostiach sťažovateľa až do okamihu zaslania relevantného rozhodnutia súdneho dvora

najvyššiemu súdu v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. , tak ako to je

uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010