Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 164/2010
PDF · 220.12 KB
No categories available
II. ÚS 164/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosti L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sžp 31/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 7/2009 z 2. júna 2009, sp. zn.
5 Sžp 21/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 34/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Sžp 20/2009
zo 17. septembra 2009 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti L. vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
II. ÚS 163/2010, sp. zn. II. ÚS 164/2010, sp. zn. II. ÚS 165/2010, sp. zn. II. ÚS 166/2010
a sp. zn. II. ÚS 167/2010 p r i j í m a na ďalšie konanie a súčasne ich s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 163/2010.
2. Konanie o sťažnostiach L. vedené pod sp. zn. II. ÚS 163/2010 p r e r u š u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. septembra 2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho
práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžp 31/2009
z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. Rvp 1654/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti S., Č., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,
odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím sp. zn. 3485/2008-2.1/KD
z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti
tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister životného
prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn. 99/2008-rozkl.
z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie
ministerstva.
Následne sa sťažovateľ žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia
ministerstva ako prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto
rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn.
4 S 110/2008 z 9. januára 2009 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa
sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 31/2009
z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu
trov konania.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 31/2009 z 2. júna 2009, ako
aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol najvyšší súd odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na
najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším
súdom prerušené z dôvodu podania návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
(ďalej aj „súdny dvor“) na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie
veci.
2. Ústavnému súdu bola 25. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžp 7/2009 z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti S., G., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3518/2008-2.1/KD
z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti
tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím
sp. zn. 72/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil
napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového
správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na
ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 150/2008 z 13. januára 2009 žalobu
sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 7/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského
súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 7/2009 z 2. júna 2009, ako
aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol najvyšší súd odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na
najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším
súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných
otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.
3. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžp 21/2009 z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti P. S. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3538/2008-2.1/KD
z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti
tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím
sp. zn. 74/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil
napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového
správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na
ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 158/2008 z 10. decembra 2008 žalobu
sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 21/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského
súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 21/2009 z 2. júna 2009, ako
aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol najvyšší súd odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na
najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším
súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných
otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.
4. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžp 34/2009 z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti spoločnosti S., a. s., L., o povolenie výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 4795/2008-
2.1/KD z 2. júna 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti
tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím
sp. zn. 118/2008-rozkl. z 9. júla 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil
napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového
správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na
ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 168/2008 z 10. decembra 2008 žalobu
sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 34/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského
súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 34/2009 z 2. júna 2009, ako
aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol najvyšší súd odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na
najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším
súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných
otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.
5. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžp 20/2009 zo 17. septembra 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod
sp. zn. Rvp 1832/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti S., Č., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3550/2008-2.1/KD
z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti
tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím
sp. zn. 12/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil
napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Následne sa sťažovateľ žalobou podanou krajskému súdu domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového
správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na
ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 167/2008 z 10. decembra 2008 žalobu
sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 20/2009 zo 17. septembra 2009 potvrdil rozsudok
krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 20/2009 zo 17. septembra
2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci
postupoval a rozhodol najvyšší súd odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na
najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším
súdom prerušené z dôvodu podania návrhu súdnemu dvoru na posúdenie predbežných
otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.
Sťažovateľ v súvislosti s konaním o všetkých piatich už uvedených sťažnostiach
totožnými podaniami doručenými ústavnému súdu 9. decembra 2009 upozornil na
skutočnosť, že najvyšší súd rovnako ako vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009
postupoval aj v ďalších identických 25 konaniach, ktoré 5. novembra 2009 spojil na
spoločné konanie vedené pod sp. zn. 3 Sžp 24/2009 a ktoré následne prerušil až do
rozhodnutia súdneho dvora o predbežných otázkach, ktoré mu najvyšší súd predložil vo veci
vedenej pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009.
Sťažovateľ svoj názor o porušení ním označeného základného práva a práva
napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 31/2009 z 2. júna 2009, sp. zn.
5 Sžp 7/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 21/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 34/2009
z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Sžp 20/2009 zo 17. septembra 2009 vo všetkých už uvedených
sťažnostiach argumentačne identicky zdôvodnil takto:
«Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,
v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie
o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp.zn.
3 S 166/2008-74 zo dňa 20.1.2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa),
ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného – Ministerstva životného prostredia,
ktorým žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi
– sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.
Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...
Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom
tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia
o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20.1.2009 vyplýva, že
Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva
musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol
nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti
sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR
nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou
inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu
Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej
veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní
sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe
tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá
je predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci
5 Sžp 41/2009. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou
spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol
dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických
konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý
predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto
rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak
Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je
predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2
ods. 2 ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho
sťažnosti (vedené pod sp. zn. Rvp 1654/09, sp. zn. Rvp 1686/09, sp. zn. Rvp 1719/09,
sp. zn. Rvp 1728/09 a sp. zn. Rvp 1832/09) na ďalšie konanie a aby vo veci samej nálezom
vyslovil, že postupom a rozsudkami najvyššieho súdu v označených konaniach došlo
k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, aby zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu súdu tieto veci na ďalšie
konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv. Sťažovateľ vo všetkých
uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Kľúčovou (a v podstate jedinou) námietkou, ktorú sťažovateľ uviedol vo svojich
sťažnostiach, je, že odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo a právne
obdobných veciach došlo k porušeniu princípu právnej istoty, a tým aj k porušeniu jeho
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru (sťažovateľ má na mysli uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009
z 22. júna 2009, pozn.).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre už zdôraznil (IV. ÚS 206/08), že
„Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie
je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
Súdnym dvorom ES v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je však výklad práva
spoločenstva v rozsudku Súdneho dvora ES súčasťou právneho základu rozhodovania vo
veci samej.“. V tom istom rozhodnutí ústavný súd zároveň upozornil, že „Ak taký súd, ktorý
je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti
jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba
pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania. Nepredloženie veci Súdnemu dvoru ES v prípadoch, keď je
príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola prejednaná
súdom zriadeným na základe zákona.“.
Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 206/08 tiež uviedol, že „Účelom
a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho
dvora ES spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom ES pri výklade
komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom Európskych
spoločenstiev. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie
zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci
nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj
relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. V dôsledku
toho je Súdny dvor Európskych spoločenstiev v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa
položené otázky týkajú výkladu práva spoločenstva (napríklad rozsudok z 11. júla 2006,
Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).“.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd tiež pripomenul, že „ak vnútroštátny sudca
nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho
povinnosť, nielen možnosť tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností
zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom
a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003
vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01)“.
V sťažnosťami napadnutých rozsudkoch najvyšší súd dospel k záveru, že
sťažovateľovi neprislúcha postavenie účastníka príslušných správnych konaní na základe
interpretácie čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktorý tvorí súčasť komunitárneho práva. Ústavný
súd v tejto súvislosti považoval za vhodné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci
použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Z uvedeného vyplýva, že jednoznačný záver o tom, či vo veciach sťažovateľa
najvyšší súd konal v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je podmienený
tým, či v týchto veciach najvyšší súd ústavne konformným spôsobom interpretoval čl. 9
Aarhuského dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu odpoveď na túto otázku nie je možné
formulovať v rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľa, ale až po ich prijatí na
ďalšie konanie.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 1654/09, sp. zn. Rvp 1686/09,
sp. zn. Rvp 1719/09, sp. zn. Rvp 1728/09 a sp. zn. Rvp 1832/09 týkajú tých istých
účastníkov konania (sťažovateľ a najvyšší súd), pričom navyše sú takmer identické
z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich sťažovateľom, ako aj z hľadiska právneho
problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažností
rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde o prijatí týchto sťažností na ďalšie
konanie a zároveň tiež o ich spojení na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení
s § 31a zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny
dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy [čl. 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES C 325, 24.12.2002), pozn.].
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Vo veciach sťažností sťažovateľa je ústavný súd z hľadiska vnútroštátneho práva
súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok (čl. 133 ústavy), čo
vytvára možnosť na to, aby podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s § 31a zákona
o ústavnom súde prerušil konanie o týchto sťažnostiach a požiadal súdny dvor o
rozhodnutie o predbežnej otázke vo veci interpretácie čl. 9 Aarhuského dohovoru. Takýto
postup by ale bol nadbytočný, keďže tak už urobil najvyšší súd v konaní vedenom pod sp.
zn. 5 Sžp 41/2009.
Za daných okolností považoval ústavný súd za vhodné uplatniť postup podľa § 109
ods. 2 písm. c) OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, a preto prerušil konanie
o sťažnostiach sťažovateľa až do okamihu zaslania relevantného rozhodnutia súdneho dvora
najvyššiemu súdu v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, tak ako to je
uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2010