Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 138/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej

spoločnosťou J., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. R., vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci

nezávislým a nestranným súdom podľa ,

základného práva podľa , ako aj práva na

spravodlivé prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu a na

prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa , základného

práva podľa , ako aj práva na spravodlivé prejednanie záležitosti

nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ uviedol, že sa ako veriteľ návrhom z 21. októbra 2009 domáhal

vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka – obchodnej spoločnosti M, s. r. o. v likvidácii,

B. (ďalej len „dlžník“), za ktorú ako likvidátor koná spoločnosť B., k. s., B. Sťažovateľ

k návrhu pripojil potrebné listiny preukazujúce jeho splatnú a vykonateľnú pohľadávku. Aj

napriek uvedenému okresný súd návrh sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok

dlžníka rozhodnutím z 10. novembra 2009 odmietol. Okresný súd v odôvodnení

konštatoval, že hoci sťažovateľ preukázal vznik svojej pohľadávky a doložil ju príslušnými

listinami a rovnako doložil a preukázal aj pohľadávku ďalšieho veriteľa, návrh smeruje proti

neexistujúcemu subjektu, pretože dlžník, ktorý je právnickou osobou – obchodnou

spoločnosťou, už bol vymazaný z obchodného registra na základe právoplatného uznesenia

o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku.

Sťažovateľ namieta, že ako veriteľ dlžníka podal návrh na vyhlásenie konkurzu na

majetok dlžníka a splnil všetky formálne a obsahové náležitosti vyžadované

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) na podanie takéhoto

návrhu. Návrh smeroval proti subjektu, na majetok ktorého predtým súd povolil dodatočnú

likvidáciu, a okresný súd mal podľa názoru sťažovateľa vecne prerokovať jeho návrh, začať

konkurzné konanie na majetok dlžníka a následne zároveň aj vyhlásiť konkurz na majetok

dlžníka. Okresný súd však návrh sťažovateľa odmietol z dôvodu, že podľa jeho názoru

smeruje proti „non – subjektu“, t. j. proti spoločnosti, ktorá bola vymazaná z obchodného

registra, a teda nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, t. j. nemá právnu subjektivitu.

Sťažovateľ je toho názoru, že arbitrárnym postupom a rozhodnutím okresný súd

zasiahol do jeho materiálnych práv (vlastniť majetok) a do práva na súdnu ochranu.

Okresný súd extenzívne a svojvoľne aplikoval právny predpis, čím porušil základné práva

sťažovateľa.

Z napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že tento vôbec nebral do úvahy

povolenie dodatočnej likvidácie na majetok dlžníka rozhodnutím okresného súdu sp. zn.

zo 6. mája 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. júna 2009,

a vôbec nebral do úvahy ustanovenie , v zmysle ktorého

pohľadávky voči spoločnosti, ktoré nebolo možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej

bez právneho nástupcu z obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii

obnovujú a možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené.

Okresný súd sa uspokojil len so stručným konštatovaním, že výmazom z obchodného

registra dlžník stratil právnu subjektivitu, a teda nie je voči nemu možné vymáhať nároky.

Vôbec neskúmal citované ustanovenie , ktoré v prípade dodatočnej

likvidácie výslovne priznáva veriteľovi právo uplatniť pohľadávku v rozsahu, v akom

nebola uspokojená. Ustanovenie je vo vzťahu k zákonu o

konkurze všeobecným právnym predpisom, ktorý umožňuje, aby veritelia v prípade

povolenia dodatočnej likvidácie majetku dlžníka uplatnili voči dlžníkovi pohľadávku

v rozsahu, v ktorom nebola uspokojená. priznáva veriteľovi právo

uplatniť pohľadávku v neuspokojenom rozsahu, pričom spôsoby uplatnenia ďalej

nešpecifikuje. Nie je preto vylúčené, aby veriteľ akýmkoľvek spôsobom, ktorý zákon

nezakazuje, resp. akýmkoľvek spôsobom a postupom upraveným zákonom, v danom

prípade postupom podľa zákona o konkurze, uplatnil voči dlžníkovi svoju pohľadávku

v neuspokojenom rozsahu.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd tým, že vyložil § 12 ods. 1 zákona o konkurze

tak, že návrh nespĺňa všeobecné náležitosti, pretože smeruje voči neexistujúcemu subjektu

bez právnej subjektivity, vlastne určil, že sťažovateľ nie je oprávnený uplatniť svoju

pohľadávku spôsobom a v rozsahu uvedenom v . Takýto

výklad však vôbec nezodpovedá zákonnej dikcii (gramatickému výkladu) ustanovenia

zákona o konkurze a . Rovnako nekorešponduje

ani úmyslu zákonodarcu priznať veriteľom oprávnenie uplatniť svoje pohľadávky voči

dlžníkovi v prípade povolenia dodatočnej likvidácie. Ak by totiž zákonodarca mal v úmysle

vylúčiť aplikáciu ustanovení zákona o konkurze, resp. uplatnenie pohľadávky spôsobom

upraveným v zákone o konkurze na prípady dodatočnej likvidácie, bol by to celkom určite

uviedol v samotnom zákone o konkurze, prípadne v odkazom na

príslušný právny predpis.

v in fine výslovne uvádza, že pohľadávky voči

spoločnosti, ktoré nebolo možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho

nástupcu z obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a

možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené. Zákonodarca mal celkom iste za

cieľ navodiť situáciu, aby sa povolením dodatočnej likvidácie:

a) obnovili pohľadávky veriteľov,

b) tieto mohli uplatniť v neuspokojenom rozsahu.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že zákonodarca pritom celkom zrejme sledoval situáciu,

aby sa tieto pohľadávky mohli uplatniť predovšetkým (nie však výlučne) v dodatočnej

likvidácii. Na druhej strane, ak však došlo ex lége k obnoveniu pohľadávky veriteľa, ktorá

nebola uspokojená, znamená to nepochybne aj obnovenie právnej subjektivity dlžníka,

pretože subjektívne právo a povinnosť sú nevyhnutne a neoddeliteľne späté s existenciou

jeho nositeľa.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že nie je úlohou ústavného súdu naprávať skutkové

a právne omyly všeobecných súdov. Pokiaľ však ide o omyl natoľko zjavný a závažný, že sa

ním zakladá interpretačná svojvôľa, ktorej dôsledkom je zároveň zásah do základných práv

účastníka konania, je nepochybné, že dochádza k takému zásahu, ktorý vyžaduje ústavnú

korekciu. V danom prípade skutkové okolnosti nepripúšťajú iný výklad, ako ten, že

sťažovateľ bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka a že

návrh smeroval proti subjektu, ktorý mal na základe rozhodnutia súdu o povolení

dodatočnej likvidácie riadnu a úplnú právnu subjektivitu, a teda aj spôsobilosť byť

účastníkom konkurzného konania. Okresný súd teda mal podľa názoru sťažovateľa návrh

prerokovať a rozhodnúť v konečnom dôsledku o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

rozhodol:

„1. Základné práva spoločnosti I., s. r. o. so sídlom B., IČO:... vlastniť majetok

podľa čl. 20 ods. 1, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo na

prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K

53/2009 porušené boli.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa 10. 11. 2009

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť spoločnosti I., s. r. o. čiastku 5.000,-

EUR ako finančné zadosťučinenie, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť spoločnosti I., s. r. o. trovy právneho

zastúpenia k rukám jej právneho zástupcu, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv arbitrárnym rozhodnutím okresného

súdu o odmietnutí jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, ktorá bola

26. apríla 2008 pred podaním návrhu sťažovateľa (23. októbra 2009) vymazaná

z obchodného registra, a to na základe uznesenia okresného súdu č. k. -273

z 30. júla 2007 právoplatného od 1. apríla 2008, ktorým bolo zastavené predchádzajúce

konkurzné konanie pre nedostatok majetku dlžníka. Podľa sťažovateľa sa okresný súd

v napádanom uznesení sp. zn. z 10. novembra 2009 nevysporiadal ústavne

konformným spôsobom s právne významnou skutočnosťou spočívajúcou v nariadení

dodatočnej likvidácie majetku dlžníka uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 6. mája 2009. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd ustanovenie § 75a Obchodného

zákonníka pri právnom posúdení jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu opomenul aj napriek

tomu, že bolo pre právne posúdenie v danom prípade relevantné, alebo ho aplikoval

arbitrárnym spôsobom obdobne, ako aj príslušné ustanovenia zákona o konkurze.

Podľa § 1 zákona o konkurze tento zákon upravuje riešenie úpadku dlžníka

speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo postupným

uspokojením veriteľov dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne; zákon

upravuje aj riešenie hroziaceho úpadku dlžníka a oddlženie fyzickej osoby.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o konkurze návrh na vyhlásenie konkurzu sa podáva na

príslušnom súde. Návrh na vyhlásenie konkurzu môže podať dlžník, veriteľ, likvidátor

dlžníka alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 14 ods. 1 zákona o konkurze ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu

spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne o

začatí konkurzného konania. Inak návrh na vyhlásenie konkurzu v rovnakej lehote

uznesením odmietne. Uznesenie o začatí konkurzného konania alebo uznesenie o

odmietnutí návrhu súd doručí navrhovateľovi; uznesenie o odmietnutí návrhu súd

nezverejňuje v Obchodnom vestníku.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o konkurze účastníkmi konkurzného konania sú dlžník

(úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili

svoje pohľadávky.

Podľa § 196 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie

konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na

reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“) sa

primerane použijú ustanovenia (ďalej aj „OSP“).

Podľa ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného

registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu,

bývalého štatutárneho orgánu, jeho člena alebo spoločníka, veriteľa, dlžníka alebo

z vlastného podnetu o dodatočnej likvidácii majetku bývalej spoločnosti a vymenuje

likvidátora. Na vymenovanie likvidátora sa nepoužijú ustanovenia § 71 ods. 1.

Po právoplatnosti rozhodnutia súd zapíše likvidátora do obchodného registra. Na dodatočnú

likvidáciu sa primerane použijú ustanovenia o likvidácii. Pohľadávky voči spoločnosti,

ktoré nebolo možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho nástupcu z

obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich

uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené.

Podľa ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje

v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Z uvedeného vyplýva, že pri primeranom použití ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku okresný súd správne rozhodol, keď návrh veriteľa z 23. októbra 2009

na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka uznesením sp. zn. z 10. novembra

2009 odmietol.

Podľa likvidátor oznámi vstup spoločnosti do likvidácie

všetkým známym veriteľom. Zároveň je povinný zverejniť, že spoločnosť vstúpila do

likvidácie s výzvou, aby veritelia spoločnosti a iné osoby a orgány, ktoré sú tým dotknuté,

prihlásili svoje pohľadávky, prípadne iné práva v lehote, ktorá nesmie byť kratšia než tri

mesiace.

Podľa likvidátor robí v mene spoločnosti len

úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky

spoločnosti, uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a

inými orgánmi, uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy

môže uzavierať len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov.

Podľa ak likvidátor zistí predĺženie likvidovanej

spoločnosti, podá bez zbytočného odkladu návrh na vyhlásenie konkurzu.

Účelom likvidácie je usporiadanie majetku obchodnej spoločnosti v súvislosti s jej

zánikom bez právneho nástupcu tak, aby boli uspokojení veritelia spoločnosti a zostávajúci

majetok (likvidačný zostatok) sa rozdelil spoločníkom. Právna úprava tohto inštitútu

obsiahnutá v až bola doplnená o ustanovenie

v platnom znení prostredníctvom , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

a , ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný

zákonník v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú sa niektoré ďalšie zákony (ďalej

len „“).

boli s účinnosťou od 1. januára 2002 ustanovenia

doplnené o v tomto znení: „Ak bola spoločnosť vymazaná z

obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho

orgánu, bývalého štatutárneho orgánu, jeho člena alebo spoločníka, veriteľa, dlžníka alebo z

vlastného podnetu o dodatočnej likvidácii majetku bývalej spoločnosti a vymenuje

likvidátora. Na vymenovanie likvidátora sa nepoužijú ustanovenia § 71 ods. 1. Po

právoplatnosti rozhodnutia súd zapíše likvidátora do obchodného registra. Na dodatočnú

likvidáciu sa primerane použijú ustanovenia o likvidácii.“ Podľa dôvodovej správy k tomuto

ustanoveniu bolo úmyslom predkladateľa návrhu zákona usporiadanie majetku zaniknutej

obchodnej spoločnosti aj v prípade „opomenutia alebo nezahrnutia majetku likvidátorom z

iného neúmyselného dôvodu“. V dôvodovej správe sa uvádza: „Ak sa neskôr, tzn. po

ukončení likvidácie a výmaze spoločnosti objaví majetok, súd v návrhovom konaní

rozhoduje o dodatočnej likvidácii majetku (hoci už neexistujúcej) spoločnosti. Na návrh sú

legitimovaní bývalý štatutárny orgán alebo bývalý spoločník (spoločníci), bývalí veritelia

alebo tiež bývalí dlžníci. Svoju procesnú legitimáciu musia po uplynutí určitého času

preukázať.“

bolo s účinnosťou od 1. októbra 2004 ustanovenie

doplnené o vetu: „Pohľadávky voči spoločnosti, ktoré nebolo

možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho nástupcu z obchodného

registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich uplatniť v

rozsahu, v akom neboli uspokojené.“ Podľa dôvodovej správy: «Navrhovanou zmenou sa

objasňuje rozpor vyvolaný samotnou právnou podstatou dodatočnej likvidácie. V

dodatočnej likvidácii ide o vyporiadanie dodatočne objaveného majetku zaniknutého

subjektu, ktorý nemá právnych nástupcov (spoločnosť zanikla výmazom z obchodného

registra). V súlade s teóriou občianskeho práva platí, že zánik povinného subjektu je jedným

z dôvodov zániku záväzku. Po dodatočnom objavení majetku, ktorý patril zaniknutej

spoločnosti, sa javí ako potrebné preklenúť doteraz existujúcu medzeru v právnej úprave

formou „znovuoživenia“ pohľadávok zaniknutej spoločnosti v tej výške, v akej neboli

uspokojené.»

Z citovaných zdrojov je zrejmé, že tzv. „dodatočná likvidácia“ je koncipovaná

v rámci inštitútu likvidácie spoločnosti, o čom svedčí aj systematické zaradenie ustanovenia

. Jej zmyslom má byť naplnenie účelu likvidácie v prípade

opomenutia časti majetku zrušenej spoločnosti v likvidácii alebo dodatočného objavenia

majetku zaniknutej spoločnosti. Zákonodarca však nezamýšľal spojiť s nariadením

likvidácie právny účinok spočívajúci v obnovení právnej subjektivity už neexistujúcej

spoločnosti. V prípade dodatočnej likvidácie ide „o vyporiadanie dodatočne objaveného

majetku zaniknutého subjektu, ktorý nemá právnych nástupcov“, pričom subjektom, ktorý je

povinný uspokojiť z tohto majetku pohľadávky veriteľov zaniknutej spoločnosti v rozsahu

ustanovenom , je súdom vymenovaný likvidátor. Ten je

v tomto smere zároveň pasívne legitimovaným subjektom plniacim povinnosti

a uplatňujúcim práva z úradnej povinnosti.

Zánik právnickej osoby, ktorá je dlžníkom, bez právneho nástupcu vylučuje možnosť

veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu na jej majetok. Tak, ako je uvedená právna

skutočnosť svedčiaca účastníkovi v súdnom konaní podľa

dôvodom na obligatórne zastavenie konania, tak v prípade rozhodovania o návrhu

na vyhlásenie konkurzu je dôvodom na odmietnutie takého návrhu, pretože dlžník je vždy

účastníkom konkurzného konania. Takýto návrh je okrem iného v zmysle § 11 ods. 2

zákona o konkurze veriteľ oprávnený podať v prípade platobnej neschopnosti dlžníka.

Splnenie tejto podmienky nevyhnutne predpokladá existenciu dlžníka. Naopak, v prípade

likvidácie spoločnosti má likvidátor povinnosť podať bez zbytočného odkladu návrh na

vyhlásenie konkurzu, pokiaľ zistí predĺženie majetku likvidovanej spoločnosti (§ 72 ods. 2

). Z ustanovenia pritom okrem iného

vyplýva, že na dodatočnú likvidáciu sa primerane použijú ustanovenia o likvidácii.

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené skutočnosti dospel k záveru, že hoci

odôvodnenie sťažnosťou napádaného rozhodnutia okresného súdu z 10. novembra 2009

je síce stručné a príliš všeobecné, ale jeho účinky vzhľadom na okolnosti daného prípadu

nepredstavujú zásah do sťažovateľom označených práv zaručených v ústave a dohovore.

Ochrany svojich práv sa sťažovateľ stále môže domáhať, avšak zákonom ustanoveným

postupom, t. j. v rámci prebiehajúcej dodatočnej likvidácie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010