Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 138/2010
PDF · 198.21 KB
No categories available
III. ÚS 138/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o., B., zastúpenej
spoločnosťou J., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. R., vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu a na prerokovanie veci
nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na
spravodlivé prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 53/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu a na
prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé prejednanie záležitosti
nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 53/2009.
Sťažovateľ uviedol, že sa ako veriteľ návrhom z 21. októbra 2009 domáhal
vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka – obchodnej spoločnosti M, s. r. o. v likvidácii,
B. (ďalej len „dlžník“), za ktorú ako likvidátor koná spoločnosť B., k. s., B. Sťažovateľ
k návrhu pripojil potrebné listiny preukazujúce jeho splatnú a vykonateľnú pohľadávku. Aj
napriek uvedenému okresný súd návrh sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka rozhodnutím z 10. novembra 2009 odmietol. Okresný súd v odôvodnení
konštatoval, že hoci sťažovateľ preukázal vznik svojej pohľadávky a doložil ju príslušnými
listinami a rovnako doložil a preukázal aj pohľadávku ďalšieho veriteľa, návrh smeruje proti
neexistujúcemu subjektu, pretože dlžník, ktorý je právnickou osobou – obchodnou
spoločnosťou, už bol vymazaný z obchodného registra na základe právoplatného uznesenia
o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku.
Sťažovateľ namieta, že ako veriteľ dlžníka podal návrh na vyhlásenie konkurzu na
majetok dlžníka a splnil všetky formálne a obsahové náležitosti vyžadované
zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) na podanie takéhoto
návrhu. Návrh smeroval proti subjektu, na majetok ktorého predtým súd povolil dodatočnú
likvidáciu, a okresný súd mal podľa názoru sťažovateľa vecne prerokovať jeho návrh, začať
konkurzné konanie na majetok dlžníka a následne zároveň aj vyhlásiť konkurz na majetok
dlžníka. Okresný súd však návrh sťažovateľa odmietol z dôvodu, že podľa jeho názoru
smeruje proti „non – subjektu“, t. j. proti spoločnosti, ktorá bola vymazaná z obchodného
registra, a teda nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, t. j. nemá právnu subjektivitu.
Sťažovateľ je toho názoru, že arbitrárnym postupom a rozhodnutím okresný súd
zasiahol do jeho materiálnych práv (vlastniť majetok) a do práva na súdnu ochranu.
Okresný súd extenzívne a svojvoľne aplikoval právny predpis, čím porušil základné práva
sťažovateľa.
Z napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že tento vôbec nebral do úvahy
povolenie dodatočnej likvidácie na majetok dlžníka rozhodnutím okresného súdu sp. zn.
36 Exre 873/2009 zo 6. mája 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. júna 2009,
a vôbec nebral do úvahy ustanovenie § 75a Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého
pohľadávky voči spoločnosti, ktoré nebolo možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej
bez právneho nástupcu z obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii
obnovujú a možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené.
Okresný súd sa uspokojil len so stručným konštatovaním, že výmazom z obchodného
registra dlžník stratil právnu subjektivitu, a teda nie je voči nemu možné vymáhať nároky.
Vôbec neskúmal citované ustanovenie Obchodného zákonníka, ktoré v prípade dodatočnej
likvidácie výslovne priznáva veriteľovi právo uplatniť pohľadávku v rozsahu, v akom
nebola uspokojená. Ustanovenie § 75a Obchodného zákonníka je vo vzťahu k zákonu o
konkurze všeobecným právnym predpisom, ktorý umožňuje, aby veritelia v prípade
povolenia dodatočnej likvidácie majetku dlžníka uplatnili voči dlžníkovi pohľadávku
v rozsahu, v ktorom nebola uspokojená. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo
uplatniť pohľadávku v neuspokojenom rozsahu, pričom spôsoby uplatnenia ďalej
nešpecifikuje. Nie je preto vylúčené, aby veriteľ akýmkoľvek spôsobom, ktorý zákon
nezakazuje, resp. akýmkoľvek spôsobom a postupom upraveným zákonom, v danom
prípade postupom podľa zákona o konkurze, uplatnil voči dlžníkovi svoju pohľadávku
v neuspokojenom rozsahu.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd tým, že vyložil § 12 ods. 1 zákona o konkurze
tak, že návrh nespĺňa všeobecné náležitosti, pretože smeruje voči neexistujúcemu subjektu
bez právnej subjektivity, vlastne určil, že sťažovateľ nie je oprávnený uplatniť svoju
pohľadávku spôsobom a v rozsahu uvedenom v § 75a Obchodného zákonníka. Takýto
výklad však vôbec nezodpovedá zákonnej dikcii (gramatickému výkladu) ustanovenia
§ 12 ods. 1 zákona o konkurze a § 75a Obchodného zákonníka. Rovnako nekorešponduje
ani úmyslu zákonodarcu priznať veriteľom oprávnenie uplatniť svoje pohľadávky voči
dlžníkovi v prípade povolenia dodatočnej likvidácie. Ak by totiž zákonodarca mal v úmysle
vylúčiť aplikáciu ustanovení zákona o konkurze, resp. uplatnenie pohľadávky spôsobom
upraveným v zákone o konkurze na prípady dodatočnej likvidácie, bol by to celkom určite
uviedol v samotnom zákone o konkurze, prípadne v Obchodnom zákonníku odkazom na
príslušný právny predpis.
Obchodný zákonník v § 75a in fine výslovne uvádza, že pohľadávky voči
spoločnosti, ktoré nebolo možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho
nástupcu z obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a
možno ich uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené. Zákonodarca mal celkom iste za
cieľ navodiť situáciu, aby sa povolením dodatočnej likvidácie:
a) obnovili pohľadávky veriteľov,
b) tieto mohli uplatniť v neuspokojenom rozsahu.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že zákonodarca pritom celkom zrejme sledoval situáciu,
aby sa tieto pohľadávky mohli uplatniť predovšetkým (nie však výlučne) v dodatočnej
likvidácii. Na druhej strane, ak však došlo ex lége k obnoveniu pohľadávky veriteľa, ktorá
nebola uspokojená, znamená to nepochybne aj obnovenie právnej subjektivity dlžníka,
pretože subjektívne právo a povinnosť sú nevyhnutne a neoddeliteľne späté s existenciou
jeho nositeľa.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že nie je úlohou ústavného súdu naprávať skutkové
a právne omyly všeobecných súdov. Pokiaľ však ide o omyl natoľko zjavný a závažný, že sa
ním zakladá interpretačná svojvôľa, ktorej dôsledkom je zároveň zásah do základných práv
účastníka konania, je nepochybné, že dochádza k takému zásahu, ktorý vyžaduje ústavnú
korekciu. V danom prípade skutkové okolnosti nepripúšťajú iný výklad, ako ten, že
sťažovateľ bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka a že
návrh smeroval proti subjektu, ktorý mal na základe rozhodnutia súdu o povolení
dodatočnej likvidácie riadnu a úplnú právnu subjektivitu, a teda aj spôsobilosť byť
účastníkom konkurzného konania. Okresný súd teda mal podľa názoru sťažovateľa návrh
prerokovať a rozhodnúť v konečnom dôsledku o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
rozhodol:
„1. Základné práva spoločnosti I., s. r. o. so sídlom B., IČO:... vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo na
prejednanie jej záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K
53/2009 porušené boli.
2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 53/2009 zo dňa 10. 11. 2009
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť spoločnosti I., s. r. o. čiastku 5.000,-
EUR ako finančné zadosťučinenie, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť spoločnosti I., s. r. o. trovy právneho
zastúpenia k rukám jej právneho zástupcu, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03, IV. ÚS 180/09).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ namieta porušenie označených práv arbitrárnym rozhodnutím okresného
súdu o odmietnutí jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, ktorá bola
26. apríla 2008 pred podaním návrhu sťažovateľa (23. októbra 2009) vymazaná
z obchodného registra, a to na základe uznesenia okresného súdu č. k. 4 K 16/2007-273
z 30. júla 2007 právoplatného od 1. apríla 2008, ktorým bolo zastavené predchádzajúce
konkurzné konanie pre nedostatok majetku dlžníka. Podľa sťažovateľa sa okresný súd
v napádanom uznesení sp. zn. 2 K 53/2009 z 10. novembra 2009 nevysporiadal ústavne
konformným spôsobom s právne významnou skutočnosťou spočívajúcou v nariadení
dodatočnej likvidácie majetku dlžníka uznesením okresného súdu sp. zn. 36 Exre 873/2009
zo 6. mája 2009. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd ustanovenie § 75a Obchodného
zákonníka pri právnom posúdení jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu opomenul aj napriek
tomu, že bolo pre právne posúdenie v danom prípade relevantné, alebo ho aplikoval
arbitrárnym spôsobom obdobne, ako aj príslušné ustanovenia zákona o konkurze.
Podľa § 1 zákona o konkurze tento zákon upravuje riešenie úpadku dlžníka
speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo postupným
uspokojením veriteľov dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne; zákon
upravuje aj riešenie hroziaceho úpadku dlžníka a oddlženie fyzickej osoby.
Podľa § 11 ods. 1 zákona o konkurze návrh na vyhlásenie konkurzu sa podáva na
príslušnom súde. Návrh na vyhlásenie konkurzu môže podať dlžník, veriteľ, likvidátor
dlžníka alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon.
Podľa § 14 ods. 1 zákona o konkurze ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu
spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne o
začatí konkurzného konania. Inak návrh na vyhlásenie konkurzu v rovnakej lehote
uznesením odmietne. Uznesenie o začatí konkurzného konania alebo uznesenie o
odmietnutí návrhu súd doručí navrhovateľovi; uznesenie o odmietnutí návrhu súd
nezverejňuje v Obchodnom vestníku.
Podľa § 24 ods. 1 zákona o konkurze účastníkmi konkurzného konania sú dlžník
(úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili
svoje pohľadávky.
Podľa § 196 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie
konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na
reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“) sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Podľa § 75a Obchodného zákonníka ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného
registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu,
bývalého štatutárneho orgánu, jeho člena alebo spoločníka, veriteľa, dlžníka alebo
z vlastného podnetu o dodatočnej likvidácii majetku bývalej spoločnosti a vymenuje
likvidátora. Na vymenovanie likvidátora sa nepoužijú ustanovenia § 71 ods. 1.
Po právoplatnosti rozhodnutia súd zapíše likvidátora do obchodného registra. Na dodatočnú
likvidáciu sa primerane použijú ustanovenia o likvidácii. Pohľadávky voči spoločnosti,
ktoré nebolo možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho nástupcu z
obchodného registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich
uplatniť v rozsahu, v akom neboli uspokojené.
Podľa § 107 ods. 4 OSP ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje
v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
Z uvedeného vyplýva, že pri primeranom použití ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku okresný súd správne rozhodol, keď návrh veriteľa z 23. októbra 2009
na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka uznesením sp. zn. 2 K 53/2009 z 10. novembra
2009 odmietol.
Podľa § 73 Obchodného zákonníka likvidátor oznámi vstup spoločnosti do likvidácie
všetkým známym veriteľom. Zároveň je povinný zverejniť, že spoločnosť vstúpila do
likvidácie s výzvou, aby veritelia spoločnosti a iné osoby a orgány, ktoré sú tým dotknuté,
prihlásili svoje pohľadávky, prípadne iné práva v lehote, ktorá nesmie byť kratšia než tri
mesiace.
Podľa § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka likvidátor robí v mene spoločnosti len
úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky
spoločnosti, uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a
inými orgánmi, uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy
môže uzavierať len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov.
Podľa § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka ak likvidátor zistí predĺženie likvidovanej
spoločnosti, podá bez zbytočného odkladu návrh na vyhlásenie konkurzu.
Účelom likvidácie je usporiadanie majetku obchodnej spoločnosti v súvislosti s jej
zánikom bez právneho nástupcu tak, aby boli uspokojení veritelia spoločnosti a zostávajúci
majetok (likvidačný zostatok) sa rozdelil spoločníkom. Právna úprava tohto inštitútu
obsiahnutá v § 70 až § 75 Obchodného zákonníka bola doplnená o ustanovenie § 75a
v platnom znení prostredníctvom zákona č. 500/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 500/2001 Z. z.“),
a zákona č. 432/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú sa niektoré ďalšie zákony (ďalej
len „zákon č. 432/2004 Z. z.“).
Zákonom č. 500/2001 Z. z. boli s účinnosťou od 1. januára 2002 ustanovenia
Obchodného zákonníka doplnené o § 75a v tomto znení: „Ak bola spoločnosť vymazaná z
obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho
orgánu, bývalého štatutárneho orgánu, jeho člena alebo spoločníka, veriteľa, dlžníka alebo z
vlastného podnetu o dodatočnej likvidácii majetku bývalej spoločnosti a vymenuje
likvidátora. Na vymenovanie likvidátora sa nepoužijú ustanovenia § 71 ods. 1. Po
právoplatnosti rozhodnutia súd zapíše likvidátora do obchodného registra. Na dodatočnú
likvidáciu sa primerane použijú ustanovenia o likvidácii.“ Podľa dôvodovej správy k tomuto
ustanoveniu bolo úmyslom predkladateľa návrhu zákona usporiadanie majetku zaniknutej
obchodnej spoločnosti aj v prípade „opomenutia alebo nezahrnutia majetku likvidátorom z
iného neúmyselného dôvodu“. V dôvodovej správe sa uvádza: „Ak sa neskôr, tzn. po
ukončení likvidácie a výmaze spoločnosti objaví majetok, súd v návrhovom konaní
rozhoduje o dodatočnej likvidácii majetku (hoci už neexistujúcej) spoločnosti. Na návrh sú
legitimovaní bývalý štatutárny orgán alebo bývalý spoločník (spoločníci), bývalí veritelia
alebo tiež bývalí dlžníci. Svoju procesnú legitimáciu musia po uplynutí určitého času
preukázať.“
Zákonom č. 432/2004 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. októbra 2004 ustanovenie § 75a
Obchodného zákonníka doplnené o vetu: „Pohľadávky voči spoločnosti, ktoré nebolo
možné uplatniť pre výmaz spoločnosti zrušenej bez právneho nástupcu z obchodného
registra, sa rozhodnutím súdu o dodatočnej likvidácii obnovujú a možno ich uplatniť v
rozsahu, v akom neboli uspokojené.“ Podľa dôvodovej správy: «Navrhovanou zmenou sa
objasňuje rozpor vyvolaný samotnou právnou podstatou dodatočnej likvidácie. V
dodatočnej likvidácii ide o vyporiadanie dodatočne objaveného majetku zaniknutého
subjektu, ktorý nemá právnych nástupcov (spoločnosť zanikla výmazom z obchodného
registra). V súlade s teóriou občianskeho práva platí, že zánik povinného subjektu je jedným
z dôvodov zániku záväzku. Po dodatočnom objavení majetku, ktorý patril zaniknutej
spoločnosti, sa javí ako potrebné preklenúť doteraz existujúcu medzeru v právnej úprave
formou „znovuoživenia“ pohľadávok zaniknutej spoločnosti v tej výške, v akej neboli
uspokojené.»
Z citovaných zdrojov je zrejmé, že tzv. „dodatočná likvidácia“ je koncipovaná
v rámci inštitútu likvidácie spoločnosti, o čom svedčí aj systematické zaradenie ustanovenia
§ 75a Obchodného zákonníka. Jej zmyslom má byť naplnenie účelu likvidácie v prípade
opomenutia časti majetku zrušenej spoločnosti v likvidácii alebo dodatočného objavenia
majetku zaniknutej spoločnosti. Zákonodarca však nezamýšľal spojiť s nariadením
likvidácie právny účinok spočívajúci v obnovení právnej subjektivity už neexistujúcej
spoločnosti. V prípade dodatočnej likvidácie ide „o vyporiadanie dodatočne objaveného
majetku zaniknutého subjektu, ktorý nemá právnych nástupcov“, pričom subjektom, ktorý je
povinný uspokojiť z tohto majetku pohľadávky veriteľov zaniknutej spoločnosti v rozsahu
ustanovenom § 75a Obchodného zákonníka, je súdom vymenovaný likvidátor. Ten je
v tomto smere zároveň pasívne legitimovaným subjektom plniacim povinnosti
a uplatňujúcim práva z úradnej povinnosti.
Zánik právnickej osoby, ktorá je dlžníkom, bez právneho nástupcu vylučuje možnosť
veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu na jej majetok. Tak, ako je uvedená právna
skutočnosť svedčiaca účastníkovi v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku
dôvodom na obligatórne zastavenie konania, tak v prípade rozhodovania o návrhu
na vyhlásenie konkurzu je dôvodom na odmietnutie takého návrhu, pretože dlžník je vždy
účastníkom konkurzného konania. Takýto návrh je okrem iného v zmysle § 11 ods. 2
zákona o konkurze veriteľ oprávnený podať v prípade platobnej neschopnosti dlžníka.
Splnenie tejto podmienky nevyhnutne predpokladá existenciu dlžníka. Naopak, v prípade
likvidácie spoločnosti má likvidátor povinnosť podať bez zbytočného odkladu návrh na
vyhlásenie konkurzu, pokiaľ zistí predĺženie majetku likvidovanej spoločnosti (§ 72 ods. 2
Obchodného zákonníka). Z ustanovenia § 75a Obchodného zákonníka pritom okrem iného
vyplýva, že na dodatočnú likvidáciu sa primerane použijú ustanovenia o likvidácii.
Ústavný súd vzhľadom na už uvedené skutočnosti dospel k záveru, že hoci
odôvodnenie sťažnosťou napádaného rozhodnutia okresného súdu z 10. novembra 2009
je síce stručné a príliš všeobecné, ale jeho účinky vzhľadom na okolnosti daného prípadu
nepredstavujú zásah do sťažovateľom označených práv zaručených v ústave a dohovore.
Ochrany svojich práv sa sťažovateľ stále môže domáhať, avšak zákonom ustanoveným
postupom, t. j. v rámci prebiehajúcej dodatočnej likvidácie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2010