Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 107/2010
PDF · 243.91 KB
No categories available
I. ÚS 107/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť primátora mesta K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 67 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva podľa čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č. k. 6 S 121/2009-43 z 26. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť primátora mesta K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2010 doručená a 17. februára 2010 doplnená sťažnosť primátora mesta K. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., v ktorej namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 67 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v
spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 8 ods. 1 Európskej charty
miestnej samosprávy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.
6 S 121/2009-43 z 26. novembra 2009 (ďalej aj „rozsudok z 26. novembra 2009“ alebo
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozhodoval vo veci žalobcu T. G.,
K. (ďalej len „žalobca“), proti žalovanému Mestu K. Žalobca sa podanou žalobou domáhal
ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 244 a násl.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s 250v OSP. Krajský súd
rozsudkom z 26. novembra 2009 žalobe podanej žalobcom v plnom rozsahu vyhovel, keď
Mestu K. zakázal pokračovať v porušovaní práva žalobcu uplatňovať mandát poslanca
Mestského zastupiteľstva mesta K. (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“) na základe
upovedomenia č. 09/04037 zo 7. septembra 2009 o zániku mandátu poslanca mestského
zastupiteľstva 28. augusta 2009 a prikázal mu umožniť žalobcovi uplatňovanie mandátu
poslanca mestského zastupiteľstva, zároveň priznal ďalším výrokom žalobcovi náhradu trov
v sume 120,88 €. Rozsudok krajského súdu z 26. novembra 2009 bol Mestu K. doručený 18.
decembra 2010.
V rámci odôvodnenia rozsudku z 26. novembra 2009 krajský súd uviedol, že za
nezákonný zásah orgánu verejnej správy zameraný priamo proti žalobcovi považoval list
č. 09/04037 zo 7. septembra 2009 označený ako „Upovedomenie o zániku poslaneckého
mandátu poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K.“. Uvedeným listom Mesto K.,
v zastúpení primátora Mgr. J. B., upovedomilo žalobcu v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2
písm. g) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) v spojení s § 7 ods.
5 rokovacieho poriadku mestského zastupiteľstva o zániku jeho mandátu poslanca
mestského zastupiteľstva 28. augusta 2009, pretože sa žalobca 28. júla 2009, 3. augusta
2009 a 27. augusta 2009 bez riadneho ospravedlnenia trikrát po sebe nezúčastnil riadneho
rokovania mestského zastupiteľstva a do 7. septembra 2009 nepredložil doklad preukazujúci
dôvod ospravedlnenia svojej neúčasti.
Krajský súd sa v rozsudku z 26. novembra 2009 zaoberal predpokladmi zániku
mandátu poslanca obecného zastupiteľstva podľa § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom
zriadení a dospel k záveru, že na zánik mandátu poslanca obecného zastupiteľstva je
potrebné, aby sa poslanec obecného zastupiteľstva bez vážneho dôvodu a bez
ospravedlnenia trikrát po sebe nezúčastnil riadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva.
V napadnutom rozhodnutí sa však krajský súd nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, že
k zániku mandátu žalobcu došlo zo zákona v dôsledku naplnenia všetkých podmienok
vyplývajúcich z § 25 ods. 1 písm. g) zákona o obecnom zriadení a § 7 ods. 5 rokovacieho
poriadku mestského zastupiteľstva z 31. mája 2007, pričom krajský súd nemá právomoc
zaoberať sa zánikom mandátu.
S námietkou sťažovateľa, podľa ktorej žalobca nepredložil spolu so svojím
ospravedlnením neúčasti na zasadnutí mestského zastupiteľstva konaného 26. augusta 2009
aj dôkaz preukazujúci dôvod jeho neúčasti, ktorý by mohol byť uznaný, krajský súd
uviedol, že vzhľadom na závažnosť zásahu do práv žalobcu bolo povinnosťou Mesta K.
vyžiadať si od neho potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti ešte pred zaslaním
upovedomenia zo 7. septembra 2009.
Na základe uvedeného krajský súd následne žalobe žalobcu v celom rozsahu podľa
ustanovenia § 250v ods. 4 OSP vyhovel.
Podľa názoru sťažovateľa zánik mandátu poslanca obecného (mestského)
zastupiteľstva, resp. právne účinky § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení nastanú
okamžite po splnení podmienok v ňom uvedených. Žiadny štátny orgán podľa sťažovateľa
nie je splnomocnený na to, aby mohol rozhodnúť o zániku mandátu poslanca alebo aby
mohol ukladať povinnosti orgánu územnej samosprávy, prípadne obci (mestu) v súvislosti
s uplatňovaním mandátu poslanca.
Mestské zastupiteľstvo prijalo v súlade s § 51 ods. 2 zákona Slovenskej národnej
rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov
uznesenie č. 53 z 29. októbra 2009, ktorým na uprázdnené mandáty poslancov nastúpili
náhradníci, pričom zákonnosť tohto uznesenia, ktoré dosiaľ nebolo zrušené, nemožno podľa
sťažovateľa preskúmavať na základe žaloby podľa § 250v OSP ani v inom správnom
konaní.
Krajský súd v rámci predmetu napadnutého konania podľa sťažovateľa riešil otázku
zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva podľa § 25 ods. 2 písm. g) zákona
o obecnom zriadení, zaoberal sa podmienkami potrebnými na takýto zánik, ako aj otázkou,
či v danom prípade tieto podmienky boli naplnené napriek tomu, že ho na to ústava ani
žiaden zákon nesplnomocnil, a preto konal v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 67
ods. 2 a 3 ústavy.
Podľa sťažovateľa sú skutkové a právne závery krajského súdu uvedené
v napadnutom rozsudku zjavne arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň majú za následok neústavného zasahovania do činnosti orgánu
územnej samosprávy.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým odloží
vykonateľnosť rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2009. Svoj návrh na vydanie
dočasného opatrenia odôvodnil tým, že na krajskom súde v súčasnosti prebiehajú konania
v obdobných veciach na návrh poslancov mestského zastupiteľstva, v ktorých sa „rieši
problematika zániku mandátu poslanca obdobným postupom súdu, ktorý sťažovateľ pokladá
za neústavný“. Podľa sťažovateľa vzhľadom na potrebu zabezpečenia rozhodovania
o dôležitých záležitostiach Mesta K. mu vykonaním napadnutého rozsudku vznikne väčšia
ujma, než tá, ktorá by bola spôsobená nevykonaním napadnutého rozsudku žalobcovi.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukázal taktiež na to, že aj samotný výkon
napadnutého rozsudku je „problematický“, pretože v konaní na strane žalovaného
vystupovalo - Mesto K., ktoré je právnickou osobou, avšak „povinnosti boli uložené
Mestskému zastupiteľstvu K., ktorý je v zmysle § 24 zákona č.369/1990 Zb. orgánom
samosprávy mesta“.
Svoju argumentáciu sťažovateľ doplnil podaním doručeným ústavnému súdu
17. februára 2010, v ktorom doplnil svoju argumentáciu týkajúcu sa arbitrárnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu. V uvedenom podaní uviedol, že krajský súd sa
v napadnutom rozsudku nezaoberal skutočnosťou, z akých dôvodov sa žalobca nezúčastnil
predchádzajúcich dvoch riadnych zasadnutí mestského zastupiteľstva, napriek tomu, že
sťažovateľ v konaní uviedol, že oznámenie o zániku mandátu poslanca bol povinný
uskutočniť, pretože je orgánom samosprávy a potreboval zabezpečiť zákonný chod
mestského zastupiteľstva. V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľ ďalej poukázal na to, že
žalobca sa spolu s ďalšími poslancami nezúčastnil na 46. zasadnutí mestského
zastupiteľstva konaného 28. júla 2009, programom ktorého bolo prerokovanie upozornení
Okresnej prokuratúry Trebišov č. k. Pd 83/09-4, Pd 87/09-5 a Pd 88/09-4 na porušovanie
zákona o obecnom zriadení a návrh prokurátora na zrušenie už prijatých uznesení. Žalobca
spolu s ďalšími poslancami mestského zastupiteľstva písomne v dokumente označenom ako
Stanovisko poslancov mestského zastupiteľstva v K. z 27. júla 2009 vyhlásili, že podľa ich
presvedčenia nedošlo k porušeniu zákona mestským zastupiteľstvom pri „nastúpení
náhradníka Mg. Z. F., Ing. K. P. bol zvolený za hlavného kontrolóra v súlade so zákonom
a nevidia dôvod, aby o tom rokovalo mestské zastupiteľstvo. Požiadali, aby ich stanovisko
bolo prečítané na vyššie uvedenom zasadnutí.“. Uvedení poslanci sa následne nezúčastnili
mestského zastupiteľstva, ktoré z tohto dôvodu nebolo uznášaniaschopné a nezúčastnili sa
ani náhradného zasadnutia s tým istým programom, ktoré bolo nariadené na 3. august 2009.
Zasadnutia mestského zastupiteľstva konaného 27. augusta 2009 sa žalobca spolu s tou istou
skupinou poslancov opätovne nezúčastnil. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že «ak
posudzoval súd vážnosť dôvodu neúčasti navrhovateľa (odporcu pozn.) na mestskom
zasadnutí dňa 27. 8. 2009 a okolnosti ospravedlňovania, mal sa zaoberať nimi v priamej
súvislosti s „Upovedomením o zániku poslaneckého mandátu z 7. 9. 2009“ z dôvodu, že
odporca tvrdil, že musel zabezpečiť zákonný chod Mestského zastupiteľstva K. Až následne
súd mal posúdiť, či ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy.».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
v ktorom vysloví, že:
„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6S /121/2009 rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 11. 2009 č. k. 6S/121/2009-43 porušil Ústavu
Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2, čl. 67 ods. 2, 3, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy, ktoré zaručujú právo na ochranu
územnej samosprávy. Neústavný rozsudok spočíva v tom, že sa ním uložili orgánu
samosprávy mesta K. povinnosti a obmedzenia pri jeho výkone územnej samosprávy bez
toho, aby tieto povinnosti a obmedzenia boli uložené ústavou alebo zákonom, čím došlo k
porušeniu práva na ochranu územnej samosprávy vymedzenú čl. 127a ods. 1 Ústavy SR.
2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6/S /121/2009-43 v plnom
rozsahu a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €, ktorú
je Krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne.“
II.
1. Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov
územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému
neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane
nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 67 ods. 2 ústavy povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy
možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej
zmluvy podľa čl. 7 ods. 5.
Podľa čl. 67 ods. 3 ústavy štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho
územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy akýkoľvek správny dohľad
nad miestnymi orgánmi možno vykonávať len takým spôsobom a v takých prípadoch, ktoré
vymedzuje ústava alebo zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
2. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného
práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 67 ods. 2 a 3, ako aj čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 8 ods. 1
Európskej charty miestnej samosprávy rozsudkom krajského súdu z 26. novembra 2009.
K porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť arbitrárnosťou napadnutého rozhodnutia,
v ktorom krajský súd nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav a konal nad právomoc
zverenú mu zákonom.
Zo znenia čl. 127a ústavy je zrejmé, že ústavný súd je v prípade iniciovania konania
podľa tohto článku ústavy povinný preskúmať nielen neústavnosť, ale i nezákonnosť
sťažovateľom namietaného zásahu, pričom podmienkou tohto typu konania je, aby išlo
o zásah do vecí orgánu územnej samosprávy.
Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie ústavnosti a zákonnosti zásahu
krajského súdu do zloženia orgánu územnej samosprávy (mestského zastupiteľstva) počas
plynutia volebného obdobia, ktorý podľa názoru ústavného súdu možno subsumovať pod
pojem zásah do vecí orgánu územnej samosprávy, t. j. že sťažnosť sťažovateľa spĺňa
náležitosti sťažnosti podľa čl. 127a ústavy.
V sťažnosti sťažovateľ argumentoval tým, že krajský súd nemal právomoc
rozhodovať o zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva, a tým zasahovať svojím
rozhodnutím do vecí územnej samosprávy.
Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy).
Základy územnej samosprávy sú upravené v čl. 64 a nasl. IV. hlavy ústavy, ktorá za jej
základ ustanovuje obec ako samostatný územný a správny celok Slovenskej republiky
združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obce sú spravované
prostredníctvom starostu a obecného zastupiteľstva (čl. 69 ods. 1 ústavy). Sloboda obce ako
subjektu samosprávy sa prejavuje v tom, že rozsah jej pôsobnosti, resp. rozsah jej práv
a povinností, môže byť stanovený len na základe zákona alebo medzinárodnej zmluvy
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (čl. 67 ods. 2 ústavy).
Rešpektovanie princípu právneho štátu predpokladá, že všetky subjekty v štáte, t. j. aj
orgány územnej samosprávy, sa budú správať zákonom predpokladaným spôsobom, resp.
zosúladia svoje správanie s platným právnym poriadkom. Vzhľadom na túto skutočnosť
priamo ústava v záujme ochrany princípu právneho štátu vo svojom čl. 67 ods. 3 (obdobne
aj čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy) dáva priestor na dozor štátu, resp.
ingerenciu štátu do vecí územnej samosprávy, ktorý je však striktne obmedzený
požiadavkou vykonania takého zásahu iba spôsobom ustanoveným zákonom, t. j. vykonania
zásahu do vecí územnej samosprávy len zákonne súladným spôsobom.
Z uvedeného vyplýva, že nie každý zásah do výkonu územnej samosprávy musí
nevyhnutne znamenať porušenie práva na samosprávu, resp. zásah do vecí územnej
samosprávy.
Právo na samosprávu je realizované zastupiteľskou formou, t. j. voliči svoje práva
nerealizujú priamo, ale prostredníctvom zvolených zástupcov. Vyhlásením výsledkov volieb
zvolený kandidát nadobúda zároveň aj súbor práv a povinností spojený s výkonom funkcie,
do ktorej bol zvolený. V prípade poslanca obecného zastupiteľstva ide napr. o právo
zúčastňovať sa na zasadnutí obecného zastupiteľstva a hlasovať na ňom, o právo predkladať
návrhy obecnému zastupiteľstvu, právo interpelovať starostu, práva spojené s kontrolnou
právomocou poslancov obecného zastupiteľstva a pod. Realizáciou svojich práv má teda
zvolený poslanec obecného zastupiteľstva možnosť zúčastňovať sa na správe vecí verejných
v obci na základe mandátu získaného vo voľbách.
Akýkoľvek zásah do mandátu poslanca obecného zastupiteľstva spôsobuje nielen
zásah do jeho práv a povinností nadobudnutých v dôsledku získania mandátu od voličov, ale
v konečnom dôsledku aj mení, resp. zasahuje do samotnej vôle voličov vyjadrenej
v uskutočnených voľbách. Vzhľadom na to zákonodarca možnosti zániku mandátu poslanca
obecného zastupiteľstva taxatívne vymedzil v § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení.
Uprázdnenie mandátu poslanca obecného zastupiteľstva súčasne znamená pre obecné
zastupiteľstvo i starostu obce vznik povinnosti podľa § 51 ods. 2 zákona o voľbách do
orgánov samosprávy obcí (povinnosť vyhlásiť nastúpenie náhradníka za poslanca obecného
zastupiteľstva a vydanie osvedčenia o jeho zvolení). Realizácia tohto oprávnenia však
predpokladá utvorenie záveru o uprázdnení mandátu poslanca obecného zastupiteľstva
z dôvodov špecifikovaných v § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení. V prípade predčasnej
realizácie tohto oprávnenia môže dôjsť k zásahu do práv poslanca obecného zastupiteľstva,
ktorému by bola znemožnená realizácia jeho práv spojených s výkonom funkcie, do ktorej
bol zvolený, napriek tomu, že k uprázdneniu jeho mandátu nedošlo a v konečnom dôsledku
by takáto situácia zasiahla aj do samotnej vôle voličov prejavenej vo voľbách do orgánov
územnej samosprávy.
V preskúmavanom prípade vznikol spor o to, či v prípade žalobcu došlo k naplneniu
podmienok zániku mandátu podľa § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení, s čím
úzko súvisí aj následný vznik oprávnenia, resp. povinnosti orgánov obce (obecného
zastupiteľstva a starostu) postupovať podľa § 51 ods. 2 zákona o voľbách do orgánov
samosprávy obcí.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 5 prvej vety OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích
správnych orgánov.
Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola
ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo
v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti
zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.
Zákonodarca prostredníctvom uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
v súlade s ustanoveniami čl. 67 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 1 Európskej charty
o miestnej samospráve vytvoril priestor, okrem iného aj na kontrolu zásahov orgánov
samosprávy obce do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb prostredníctvom
všeobecného súdnictva. Ústavný súd vzhľadom na uvedené považuje argumentáciu
sťažovateľa súvisiacu s nedostatkom právomoci krajského súdu na rozhodnutie v tejto veci
za nedôvodnú.
Podľa sťažovateľa k porušeniu v sťažnosti označených práv malo dôjsť aj v dôsledku
toho, že skutkové a právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku, ktorým
bolo Mestu K. zakázané pokračovať v porušovaní práva žalobcu uplatňovať mandát
poslanca mestského zastupiteľstva a zároveň mu bolo prikázané umožniť uplatňovanie
mandátu poslanca mestského zastupiteľstva, sú „zjavne arbitrárne, z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú následok neústavného zasahovania do
činnosti orgánu záujmovej samosprávy“.
Ústavný súd pri skúmaní legitímnosti zásahu orgánu štátu, v tomto prípade krajského
súdu, do práva na samosprávu obce, preto preskúmal napadnutý rozsudok z pohľadu jeho
ústavnej komformnosti.
Krajský súd v rámci odôvodnenia rozsudku z 26. novembra 2009 uviedol:
„Je pravdou, že navrhovateľ (žalobca, pozn.) sa z neúčastí riadneho zasadnutia obecného
zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 27. 8. 2009 ospravedlnil a svoje ospravedlnenie doručil
odporcovi (sťažovateľovi, pozn.) dňa 27. 8. 2009 o 9.10 hod. ráno. Je pravdou aj to, že
navrhovateľ v predmetnom oznámení uviedol, že sa nemôže zúčastniť zasadnutia mestského
zastupiteľstva zo zdravotných dôvodov dňa 26. 8. 2009, čo však v danom prípade súd
považoval za zrejmý omyl navrhovateľa v dátume. Podstatné je, že sa navrhovateľ
z neúčasti zasadnutia mestského zastupiteľstva ospravedlnil. Taktiež je pravdou, že
v uvedenom oznámení ani na pečiatke Mestského úradu K. v kolónke prílohy nie je uvedené
potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti navrhovateľa ako príloha. Odporca však vo
svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľa ani netvrdil, že k uvedenému oznámeniu nebolo
pripojené potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti navrhovateľom. Podľa názoru
súdu, ak k ospravedlneniu navrhovateľa z neúčasti na zasadnutí mestského zastupiteľstva u
odporcu by nebolo bývalo pripojené potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti
navrhovateľa, bolo povinnosťou odporcu, vzhľadom na závažnosť zásahu a na to, že
navrhovateľ sa nezúčastnil zasadnutia, zo zdravotných dôvodov vyžiadať si od navrhovateľa
takéto potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti ešte pred vydaním upovedomenia o
zániku poslaneckého mandátu poslanca Mestského zastupiteľstva, mesta K. vykonané listom
odporcu zo dňa 7. 9. 2009, ktoré potvrdenie navrhovateľ mal a nakoniec ho doručil
odporcovi dňa 8. 9. 2009 v ten istý deň keď si prevzal upovedomenie zo dňa 7. 9. 2009, teda
obratom. Odporcovi predsa od 27. 8. 2009 do 7. 9. 2009 cca 10 dní nič nebránilo v tom,
aby si od navrhovateľa či už telefonicky alebo stručným listom vyžiadal potvrdenie o
dočasnej pracovnej neschopnosti, teda potvrdenie o tvrdenom zdravotnom dôvode, ktorý
dôvod ako dôvod neúčasti na zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 27. 8. 2009 o 9.10
hod. odporcovi navrhovateľ výslovne oznámil.
Súd na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu ku dňu zásahu orgánu
verejnej správy (8. 9. 2009), ktorý nebol rozhodnutím, ktorý bol zameraný priamo proti
navrhovateľovi, keďže tento zásah a jeho dôsledky trvajú, aplikujúc naň vyššie citované
zákonné ustanovenie, keďže nezistil že by boli splnené podmienky neprípustnosti návrhu,
pretože navrhovateľ vyčerpal prostriedok ktorého použitie umožňuje osobitný predpis
listom z 10. 9. 2009 návrhu navrhovateľa v súlade s ustanovením § 250v ods. 4 O. s. p.
vyhovel tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“
S argumentáciou sťažovateľa sa možno stotožniť len čiastočne v súvislosti s jeho
tvrdením, podľa ktorého upovedomenie primátora zo 7. septembra 2009 nemá žiadne
právne účinky a je len akýmsi správno-organizačným aktom. Podľa zistenia ústavného súdu
však aj krajský súd v napadnutom rozsudku ako príčinu, resp. dôvod porušenia práv žalobcu
označuje „iný zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím“. Ako už bolo
povedané, ustálenie záveru o naplnení podmienok uprázdnenia mandátu poslanca obecného
zastupiteľstva (mestského zastupiteľstva) podľa § 25 ods. 2 g) zákona o obecnom zriadení
patrí do právomoci orgánov obce (mesta), ktorým následne v súvislosti s touto
skutočnosťou vznikajú ďalšie povinnosti. Nesprávne ustálenie uvedeného záveru spojené
s predčasnou realizáciou oprávnení podľa § 51 ods. 2 zákona o voľbách do orgánov
samosprávy obcí je, ako správne vo svojom rozhodnutí ustálil krajský súd, potrebné
považovať za iný zásah orgánu verejnej správy do práva a právom chránených záujmov
dotknutej osoby riadne zvolenej za poslanca obecného zastupiteľstva.
Ústavný súd sa taktiež plne stotožňuje s argumentáciou krajského súdu uvedenou
v odôvodnení rozsudku z 26. novembra 2009, podľa ktorej vzhľadom na závažnosť
dôsledkov uvedeného zásahu orgánu samosprávy obce (ustálenia záveru o zániku mandátu
poslanca a s tým spojené ďalšie dôsledky) je na preukázanie naplnenia podmienok na zánik
mandátu poslanca obecného zastupiteľstva potrebná aj aktivita orgánov samosprávy obce
smerujúca k objektívnemu zisteniu dôvodov neúčasti poslanca obecného zastupiteľstva na
jeho zasadnutí. V prípade, že takýmto spôsobom orgán obce nepostupuje a dospeje
k nesprávnemu záveru týkajúcemu sa naplnenia podmienok zániku mandátu poslanca
obecného zastupiteľstva podľa § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení, poruší
práva a právom chránené záujmy dotknutej osoby. Interpretácia ustanovenia § 25 ods. 2
písm. g) zákona o obecnom zriadení, ktorý aplikoval krajský súd v napadnutom rozsudku,
neobmedzuje ani nepopiera samostatnú pôsobnosť, resp. rozsah právomocí obce, naopak
dôsledné preskúmanie uplatňovania uvedeného ustanovenia zákona o obecnom zriadení
vedie k zamedzeniu účelového zneužívania uvedeného ustanovenia, t. j. k zamedzeniu
nezákonnosti pri výkone samosprávy, a tým aj ochrane princípov právneho štátu.
Skutočnosť, že sťažovateľ dodatočne v konaní pred ústavným súdom v rámci
doplnenia sťažnosti zo 17. februára 2009 ponúka dôkaz spochybňujúci pravdivosť
tvrdeného dôvodu neúčasti žalobcu na zasadnutí mestského zastupiteľstva, nemožno
považovať za akceptovateľnú. Bolo vecou sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom
včas uniesť dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení (§ 246c v spojení s § 120
ods. 4 OSP). To nemožno obísť v následnom konaní podľa čl. 127a ústavy.
Nemožno akceptovať ani námietku, podľa ktorej sa mal krajský súd zaoberať aj
dôvodom neúčasti žalobcu na predchádzajúcich dvoch riadnych zasadnutiach mestského
zastupiteľstva, a to v súvislosti s tým, že postup sťažovateľa proti žalobcovi bol motivovaný
snahou zabezpečiť uznášaniaschopnosť mestského zastupiteľstva s prihliadnutím na časté
absencie poslancov.
Zo skutkovej podstaty § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení vyplýva, že
právne relevantná je iba taká skutková situácia, keď dôjde k trom neúčastiam poslanca na
riadnom zasadnutí obecného (mestského) zastupiteľstva nasledujúcim po sebe, a to bez
vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia. Preto, ak sa preukáže, že z tvrdených troch neúčastí
bola čo i len jedna ospravedlnená vážnym dôvodom, javí sa skúmanie neúčasti na ďalších
zasadnutiach jednoznačne ako právne irelevantné.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku
krajského súdu z 26. novembra 2009 dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie
logicky a zrozumiteľne odôvodnil, uviedol v ňom, ktoré skutočnosti považoval na základe
vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia,
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a ustanovenia príslušných právnych
predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Závery krajského súdu uvedené
v napadnutom rozsudku podľa ústavného súdu nemožno považovať za svojvoľné alebo
arbitrárne.
Sťažovateľ v sťažnosti taktiež namietal, že účastníkom konania pred krajským súdom na
strane žalovaného je Mesto K., a preto je „problematický i samotný výkon napadnutého
rozsudku“. Problematiku týkajúcu sa pasívnej legitimácie mesta ako právnickej osoby v
konaní pred všeobecnými súdmi už ústavný súd riešil v konaní sp. zn. I. ÚS 363/08, v
ktorom v rámci uznesenia o prijatí z 5. novembra 2008 okrem iného uviedol: «sťažovateľ v
2. rade je orgánom obce v súlade so zákonom Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a nie je subjektom práv a povinností, a preto
nemá ani spôsobilosť byť účastníkom konania pred všeobecným súdom alebo správnym
orgánom.
Sťažovateľ v 2. rade má priamo na základe čl. 127a ústavy zvláštnu aktívnu procesnú
legitimáciu výlučne na účely podania tzv. „komunálnej sťažnosti“ ústavnému súdu v mene
obce.»
Ústavný súd nemá dôvod odchýliť sa od uvedeného právneho názoru, ku ktorému
v rámci svojej rozhodovacej činnosti dospel, a preto i túto sťažovateľom uplatnenú
námietku považoval za nedôvodnú.
Sťažovateľ v sťažnosti napokon namietal, že vydané osvedčenie o zvolení pre
náhradníka žalobcu nebolo dosiaľ žiadnym orgánom zrušené. Vo vzťahu k tejto námietke
ústavný súd konštatuje, že podmienkou vydania osvedčenia o zvolení, ktoré má len
deklaratórne účinky, je uprázdnenie mandátu poslanca obecného zastupiteľstva (mestského
zastupiteľstva). V preskúmavanom prípade z rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2009
vyplýva, že k uprázdneniu mandátu žalobcu ako poslanca obecného zastupiteľstva nedošlo,
a preto neboli v danom prípade splnené ani podmienky, aby orgány samosprávy obce mohli
postupovať podľa § 51 ods. 2 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí.
Mesto K. je povinné rešpektovať napadnutý rozsudok a splniť všetky povinnosti, na
ktoré bol ním zaviazaný aj napriek tomu, že splnenie uvedených povinností znamená
znemožnenie realizácie práv osoby, ktorej bolo ako náhradníkovi vydané osvedčenie o
zvolení na miesto poslanca obecného zastupiteľstva. Rozhodnúť o prípadnom porušení práv
uvedenej osoby náhradníka, ktorej bolo vydané osvedčenie o zvolení, je však oprávnený len
všeobecný súd.
Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
uvedeného zákona pre zjavnú neopodstatnenosť.
3. Ústavný súd vo vzťahu k vymedzeniu účastníkov tohto konania sťažovateľom
navyše uvádza, že nositeľom subjektívnych práv a povinností, ako aj pasívne
legitimovaným subjektom v konaní pred všeobecným súdom bolo Mesto K. Hoci v konaní
pred ústavným súdom je aktívne legitimovaným subjektom podľa čl. 127a ústavy (§ 57
zákona o ústavnom súde) orgán územnej samosprávy, konanie pred ústavným súdom sa
musí uskutočniť za účasti Mesta K. ako nositeľa subjektívnych práv a povinností, ktoré by
malo byť ako samostatný účastník konania aj v podanej sťažnosti uvedené.
4. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (v petite sťažnosti), ako ani
o navrhovanom dočasnom opatrení nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010