Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 207/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť B. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. C.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2010

doručená sťažnosť B. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. M. C., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol obvinený zo spáchania

obzvlášť závažného zločinu podvodu spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20

k a na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej

časti uznesenia o vznesení obvinenia. Sťažovateľ je stíhaný väzobne. Dňa 10. decembra

2009 podal sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, resp. nahradenie väzby

písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka. Uznesením

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. januára 2010

sudca pre prípravné konanie rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na

slobodu zamietol a zároveň neprijal písomný sľub ani dohľad probačného a mediačného

úradníka ako náhradu väzby. Uznesenie okresného súdu sp. zn. z 21. januára

2010 bolo sťažovateľovi doručené 16. februára 2010.

Proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ priamo na verejnom zasadnutí

21. januára 2010 do zápisnice sťažnosť, pričom túto sťažnosť neodôvodnil. Krajský súd na

neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. zo 4. februára 2010 sťažnosť

sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Uznesenie krajského súdu bolo obhajcovi sťažovateľa

doručené 12. februára 2010. Podľa názoru sťažovateľa predmetným uznesením krajského

súdu, ako aj postupom krajského súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu

jeho základného práva podľa , ako aj jeho práva podľa

dohovoru, keďže krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti skôr, než mu (resp. jeho obhajcovi)

bolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu z 21. januára 2010

s príslušným odôvodnením. Takýmto postupom krajského súdu mala byť sťažovateľovi

odňatá možnosť konať pred súdom, „... nakoľko v čase rozhodovania nadriadeného súdu

na neverejnom zasadnutí dňa 04. 02. 2010 mne ani môjmu obhajcovi nebolo doručené

uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. 01. 2010

pod sp. zn.: , s náležitým odôvodnením, čím bolo porušené aj moje právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Napokon z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi ako aj dôkazovými či inými návrhmi obvineného, ak majú

význam pre samotné rozhodnutie. Takáto možnosť mi však bola postupom Krajského súdu

v Bratislave bola odňatá.

Pred doručením uznesenia prvostupňového súdu s jeho náležitým odôvodnením

(doručené dňa 16. 02. 2010) som sa nemohol náležite vyjadriť ku všetkým skutočnostiam

uvedeným v napadnutom uznesení a moju sťažnosť zahlásenú do Zápisnice o mojom

výsluchu zo dňa 21. 01. 2010 aj riadne odôvodniť...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom

takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave postupom v konaní vedenom pod sp. zn.:

a uznesením zo dňa 04. 02. 2010 porušil základné právo B. V. zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

Slovenskej republiky.

2. B. V. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.300,- EUR, ktoré mu

je povinný vyplatiť Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

3. B. V. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré je

Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. M. C. do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorého sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania, ktorý je v koncentrovanej podobe vyjadrený v návrhu na rozhodnutie

(petite), t. j. v danom prípade mohol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne

prerokovať len v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru.

K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť namietaným uznesením

krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu, že krajský súd

rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 21. januára

2010 ešte predtým, ako mu bolo doručené sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu

s náležitým odôvodnením, pričom v dôsledku toho sa „nemohol náležite vyjadriť ku

všetkým skutočnostiam uvedeným v napadnutom uznesení a moju sťažnosť zahlásenú do

Zápisnice o mojom výsluchu zo dňa 21. 01. 2010 aj riadne odôvodniť...“. Podľa názoru

sťažovateľa takýmto postupom krajského súdu „bolo porušené aj moje právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Z citovaného vyplýva, že prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru sa garantuje jednak

právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a tiež právo na spravodlivé súdne

konanie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v danom prípade namieta porušenie

svojho práva na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na

svoju konštantnú judikatúru (napr. , , ) reflektujúcu

aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci De Wilde et. Al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76),

podľa ktorej sa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane

konania a rozhodovania trestného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby, pre ktoré platí

špeciálna právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu

a bezpečnosť, ktorá je v zásade prísnejšia, a to najmä pokiaľ ide o procesné záruky

poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Prostredníctvom sa garantuje právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ďalej právo účastníka konania, aby sa jeho vec prerokovala verejne

a v jeho prítomnosti, ako aj právo na to, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a práva na verejné prerokovanie jeho veci,

resp. jej prerokovanie v jeho prítomnosti.

Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti námietok sťažovateľa považoval ústavný súd

za podstatnú skutočnosť, že k porušeniu ním označených práv podľa

malo dôjsť uznesením krajského súdu zo 4. februára 2010, ktorým krajský súd zamietol

jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým sa nevyhovelo jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu a súčasne sa rozhodlo o neprijatí jeho písomného sľubu

ani dohľadu probačného a mediačného úradníka, t. j. išlo o rozhodnutie súvisiace

s preskúmaním zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania.

V tejto súvislosti ústavný súd opätovne poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

z ktorej vyplýva, že na rozhodovanie súdu o väzbe a jej ďalšom trvaní sa vzťahujú

ustanovenia (príp. ustanovenia dohovoru), ktoré zahŕňajú tak hmotné, ako

aj procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu, a preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné len tieto špeciálne ustanovenia o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenia o práve na súdnu ochranu (napr.

, ), príp. ustanovenia tvoriace obsah základného práva podľa

, ktoré sú zásadne aplikovateľné len v konaní vo veci samej, t. j.

v trestnom konaní v rámci konania a rozhodovania o vine a treste.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o ďalšom trvaní jeho

väzby namietal porušenie takých svojich práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o väzbe

a jej ďalšom trvaní nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť, vzhľadom

na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným

postupom a rozhodnutím krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010