Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 193/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. C., Z., zastúpenej advokátkou JUDr. L. M., Z., vo

veci namietaného porušenia , namietaného

porušenia základných práv vlastniť majetok podľa a 4 Slovenskej

republiky a práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Žiar nad Hronom č. k. -16 z 5. novembra 2009 a uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. -24 z 27. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. A. C. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla

2010 doručená sťažnosť JUDr. A. C., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie „práva na právnu istotu podľa SR“, porušenie základných

práv vlastniť majetok podľa a 4 (ďalej len

„ústava“) a práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10

Er 23/2003-16 z 5. novembra 2009 (ďalej „uznesenie z 5. novembra 2009“) a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -24 z 27.

januára 2010 (ďalej len „uznesenie z 27. januára 2010“) v časti výroku o trovách exekúcie.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie

z 18. decembra 2002 podaného oprávneným S., a. s., B. (ďalej len „oprávnený“), proti

povinnému S., s. r. o., H. (ďalej len „povinný“), bolo okresným súdom vydané poverenie

sťažovateľke ako súdnej exekútorke na vykonanie exekúcie č. 5613*014347 pre

pohľadávku 13 776 Sk, t. j. 457,28 € s príslušenstvom, ktorá bola vedená pod sp. zn.

EX 1331/02.

Sťažovateľka po zistení, že povinný bol 23. júla 2007 vymazaný z obchodného

registra, podala okresnému súdu 27. októbra 2009 návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom

súčasne požiadala, aby okresný súd rozhodol aj o trovách exekúcie. Okresný súd uznesením

z 5. novembra 2009 vyhlásil predmetnú exekúciu za neprípustnú, konanie v tejto veci

zastavil a zároveň sťažovateľke nepriznal náhradu trov exekúcie. Proti výroku uznesenia

o trovách exekúcie podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd uznesením z 27. januára 2010 uznesenie okresného súdu z 5. novembra

2009 v časti výroku o trovách exekúcie potvrdil. Uznesenie z 27. januára 2010 odôvodnil

tým, že exekúcia v predmetnej veci bola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku, t. j. oprávnený nezavinil (v zmysle procesného zavinenia) jej zastavenie, a preto

v danom prípade nie sú dôvody na aplikáciu § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Sťažovateľka ďalej poukázala na odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 27. januára 2010,

v ktorom sa uvádza: „Vo všeobecnosti sa dá argumentovať, že súd pred vydaním

rozhodnutia o zrušení spoločnosti ( , ) zisťuje, či

spoločnosť má majetok. Ak zistí, že spoločnosť nemá žiadny majetok, rozhodne o jej zrušení

bez likvidácie (predpokladom nariadenia likvidácie v rámci zrušovacieho rozhodnutia súdu

je naopak zistenie obchodného majetku spoločnosti). Právna úprava v stanovených

prípadoch tiež umožňuje súdu vychádzať z domnienky nemajetnosti spoločnosti, pričom

obchodná spoločnosť má možnosť preukázať opak. Na základe právoplatného rozhodnutia

sa vykoná výmaz spoločnosti z obchodného registra.

Súdna exekútorka v rámci exekučnej činnosti v danej exekúcií nepreukázala zistenie

nemajetnosti povinného, ako dôvod na zastavenia exekúcie.“

Podľa sťažovateľky sa argumentácia krajského súdu týkajúca skutočnosti, že súdny

exekútor v predmetnom konaní nepreukázal nemajetnosť povinného, javí s ohľadom na to,

že povinný bol po splnení zákonných predpokladov vymazaný z obchodného registra na

základe rozhodnutia súdu o zrušení povinného bez likvidácie z dôvodu nemajetnosti, ako

„úmyselne zavádzajúca“ a jej cieľom je „jednoznačne snaha súdu kvalifikovať dôvod

zastavenia exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku [správne však

mala byť exekúcia zastavená podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku tak - ako

to navrhovala exekútorka pri podaní podnetu na zastavenie exekúcie zo dňa 27. 10. 2009]

a následne zákonným spôsobom nepriznať exekútorovi náhradu vzniknutých trov

exekúcie!!!“.

Sťažovateľka taktiež vo svojej argumentácii poukázala na to, že krajský súd jej

v rámci odôvodnenia uznesenia z 27. januára 2010 vytkol, že v priebehu konania

nepredložila súdu návrh na zmenu oprávneného podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku,

a to napriek tomu, že uvedené ustanovenie sa na predmetné konanie, ktoré začalo

18. decembra 2002, nevzťahovalo, pretože nadobudlo účinnosť až po 1. septembri 2005

a bolo ho možné aplikovať len na konania začaté po tomto dátume.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní vo veci sťažovateľky podľa nej „porušili svojimi

rozhodnutiami právo garantované ako aj Protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na nerušené užívanie majetku

a v konečnom dôsledku sankcionovali súdneho exekútora za vykonávanie jeho práce, čím

vážne zasiahli do NEZÁVISLOSTI súdneho exekútora, ktorá je spolu s nestrannosťou

prvoradou podmienkou pre výkon jeho funkcie (§ 3 Exekučného poriadku), a tým narušili

základné princípy právneho štátu“.

Podľa názoru sťažovateľky súdny exekútor nemôže byť finančne pri vykonávaní

exekúcie závislý od výsledku tohto konania, resp. nemôže byť zodpovedný za výsledok tohto

konania, ktorý nevie predvídať ani ovplyvniť. V opačnom prípade by „znášal všetky náklady

za výkon exekúcie pre iného a nemal nárok na žiadnu odmenu za vykonanú prácu, ani za

výdavky, ktoré zo svojho majetku vynaložil“ na výkon exekúcie. Súdy zúčastnené na

rozhodovaní v predmetnej veci zaviazali sťažovateľku, že „má robiť prácu pre iného zo

svojich peňazí, že má na to použiť svoj vlastný majetok, že má robiť DO MÍNUSU a ešte má

byť rád, že má monopolné postavenie na vykonávanie takejto práce“, a to napriek tomu, že

súdny exekútor nemôže vykonávať inú zárobkovú činnosť, t. j. žije iba z toho, čo zarobí,

a jeho jediným príjmom je odmena súdneho exekútora z vykonaných exekúcií. Riziko

neuhradenia trov exekúcie znáša súdny exekútor v prípadoch, keď súdy priznajú súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie od niektorého z účastníkov konania, pretože samotné súdne

rozhodnutie ešte nezaručuje, že trovy exekúcie zaviazaný účastník konania súdnemu

exekútorovi dobrovoľne uhradí. Súdny exekútor znáša riziko neuhradenia trov exekúcie,

resp. hradenia nákladov exekúcie z vlastného majetku aj v prípadoch zániku jedného

z účastníkov konania napriek tomu, že podľa sťažovateľky by mu v takýchto prípadoch

„náklady t. j. aspoň hotové výdavky, ktoré vznikli mal zaplatiť štát, pretože exekútor robí

vlastne pre neho“.

Uznesenie okresného súdu z 5. novembra 2009 a uznesenie krajského súdu

z 27. januára 2010 sa sťažovateľke javia „zjavne arbitrárne“ a „ako svojvôľa súdneho

(štátneho) orgánu, ktorý nerešpektuje ani postavenie súdneho exekútora, ani jeho majetkové

práva a núti ho robiť zo svojho pre iného“. Keďže výkon funkcie súdneho exekútora „nie

je v žiadnom prípade komerčnou činnosťou“, pokiaľ trovy exekúcie nie je možné vymôcť

od povinného, musí ich podľa sťažovateľky znášať oprávnený, pretože súdny exekútor

konal v jeho prospech.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že «Z ustanovenia § 196 Exekučného poriadku vyplýva,

že súdny exekútor má vždy nárok na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za

stratu času. Rozdiel je len v osobe, ktorá je povinná ich uhradiť (oprávnený alebo povinný).

Niet žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý by mal súdny exekútor znášať trovy exekúcie

vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu, keď v začatej

exekúcii (exekučnom konaní) musí konať, nemá právo výberu účastníkov konania, nemá

právo odmietnuť prijatie návrhu na vykonanie exekúcie. Keďže v danom prípade trovy nie

je možné od povinného vymôcť, pričom oprávnený má svoj procesný podiel zavinenia na

zastavení exekúcie, keďže návrh na vykonanie exekúcie podal proti nemajetnému

(predĺženému) povinnému, je namieste, aby trovy exekútorovi uhradil oprávnený. Správnosť

takéhoto právneho názoru potvrdzuje aj novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom

č. , ktorá zaviedla ust. v znení: „Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu,

že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený“. Dôvodom

výmazu povinného z Obchodného registra je práve jeho nemajetnosť, pre ktorú bol zrušený

súdom bez likvidácie a následne bol z obchodného registra vymazaný. Z týchto dôvodov je

potom nutné oprávneného zaviazať úhradou vzniknutých trov exekúcie súdnemu

exekútorovi, pretože ten konal na jeho návrh a bol povinný konať a z dôvodu nemajetnosti

povinného mala byť exekúcia zastavená...

Ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré upravujú náhradu trov exekúcie, preto

musia byť aplikované a interpretované s ohľadom na špecifické postavenie exekútora

v exekučnom konaní. Ak na jednej strane zákonodarca vyjadril v celku zjavne svoj úmysel,

aby exekútor vykonával svoju činnosť za odplatu, nemožno ďalšie ustanovenie toho istého

právneho predpisu aplikovať a interpretovať úplne opačne s týmto úmyslom v rozpore

a ignorovať tak špecifické postavenie exekútora v exekučnom konaní, tým, že sa mu odoprie

právo na náhradu trov exekúcie. Z uvedeného vyplýva, že v žiadnom prípade nie je možné

exekútorovi nepriznať odmenu a náklady vzniknuté v rámci exekúcie, pokiaľ sám exekútor

nezapríčinil a nezavinil to, že exekúcia musela byť zastavená. Čl. 20 ustanovuje, že

každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne určuje, že vlastnícke právo má rovnakú

zákonnú ochranu. Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu „Každá fyzická osoba alebo

právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho

majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné

zásady medzinárodného práva.“ Do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky.

Náhrada trov exekúcie, ktorá patrí súdnemu exekútorovi za jeho vykonanú prácu a ním

vynaložené náklady sú jeho majetkom. Tento nárok požíva v celom rozsahu ochranu podľa

a podľa Dodatkového protokolu, pretože náhrada trov exekúcie je

nesporne pohľadávkou súdneho exekútora voči tomu z účastníkov, ktorý bol zaviazaný jeho

úhradou a je nútene vymožiteľná ako každý peňažný nárok. Pohľadávka na náhradu trov

konania musí byť účastníkovi priznaná v celom zákonom upravenom rozsahu vrátane dane z

pridanej hodnoty, ak účastník zo sumy priznanej náhrady je povinný podľa platného zákona

o dani z pridanej hodnoty zaplatiť túto daň (nález ÚS SR -30).».

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že uznesením okresného súdu

z 5. novembra 2009 i uznesením krajského súdu z 27. januára 2010 došlo podľa

sťažovateľky k porušeniu , a 4, ,

dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že uznesením okresného súdu z 5. novembra 2009 a uznesením krajského súdu

z 27. januára 2010 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 v spojení s , ako aj dohovoru a dodatkového

protokolu, zruší uznesenie z 5. novembra 2009 a uznesenie z 27. januára 2010 a vec vráti na

ďalšie konanie a zároveň zaviaže okresný súd a krajský súd zaplatiť právnej zástupkyni

sťažovateľky spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Podľa zistenia ústavného súdu k sťažnosti v predmetnej veci bolo pripojené

splnomocnenie sťažovateľky na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom

advokátkou JUDr. L. M., ktoré bolo riadne podpísané sťažovateľkou, ako aj uvedenou

advokátkou.

Ústavným súdom bolo ďalej zistené, že JUDr. L. M. je od 25. apríla 2009

vyčiarknutá zo zoznamu advokátov.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sťažnosť sťažovateľky neobsahuje

všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a preto

ústavný súd sťažnosť podľa odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010