Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceSource
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 172/2010
PDF · 166.27 KB
No categories available
I. ÚS 172/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2010 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka o sťažnosti Mgr. M. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1564/2000
takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1564/2000
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
20 C 1564/2000 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Mgr. M. M. p r i z n á v a finačné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom
tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť Mgr. M. M. trovy právneho
zastúpenia v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2010 doručená sťažnosť Mgr. M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. I. R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1564/2000 o návrhu na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“).
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že návrh na vyporiadanie BSM podala
na okresnom súde 5. decembra 2000 a napriek doterajšej dĺžke konania viac ako deväť
rokov vo veci nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Sťažovateľka prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne okresný súd opakovane žiadala o nariadenie pojednávania vo veci
a predsedovi okresného súdu podala aj sťažnosť na prieťahy v konaní. Napriek skutočnosti,
že vec patrí k štandardnej agende všeobecných súdov, vo veci dochádza k prieťahom
v konaní.
3. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému
súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1564/2000 konal bez zbytočných prieťahov,
priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy konania.
4. Ústavný súd vyzval listom z 19. februára 2010 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 36/09 z 24. marca
2010 uviedol podrobný prehľad úkonov, ktoré okresný súd vo veci vykonal, pričom
poukázal na skutočnosť, že vec nie je po právnej stránke náročná. Zároveň však zdôraznil,
že ku skutočnosti, že spor trvá už viac ako deväť rokov, výrazným spôsobom prispeli
samotní účastníci konania, ktorí opakovane súd požiadali o odročenie pojednávaní
nariadených vo veci a poskytnutie lehoty na uzavretie mimosúdnej dohody. Súd týmto
požiadavkám účastníkov konania vyhovel, čo považoval zároveň za rešpektovanie
ústavného práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti. Predseda okresného súdu zároveň
uviedol, že k doterajšej dĺžke konania prispela aj viacnásobná zmena zákonného sudcu
a požiadal o upustenie od ústneho prerokovania sťažnosti pred ústavným súdom, pretože od
neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
5. Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo zaslané na vyjadrenie právnej
zástupkyni sťažovateľky, na ktoré reagovala listom doručeným ústavnému súdu 27. apríla
2010, v ktorom uviedla, že vyjadrenie okresného súdu nijakým spôsobom nespochybňuje
skutočnosť, že konanie vo veci trvá od roku 2000 takmer desať rokov a ani v roku 2010 nie
je právoplatne ukončené. Okresný súd sa stotožnil s názorom sťažovateľky, že vec nie je
právne náročná, a hoci poukázal na skutočnosť, že to boli práve účastníci konania, ktorí
požadovali odročenie pojednávaní, je povinnosťou súdu podľa § 100 ods. 1 prvej vety
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) postupovať v konaní aj bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a podľa § 101 ods. 2
OSP pokračovať v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Právna zástupkyňa tiež poukázala na
skutočnosť, že k nariadeniu prvého pojednávania vo veci došlo až po viac ako roku
od začiatku konania a časť uskutočnených pojednávaní bola neefektívna, pričom za reálny
začiatok meritórneho prerokovania veci možno považovať obdobie po 15. máji 2006. Podľa
názoru sťažovateľky neexistuje skutočnosť, ktorá by mohla ospravedlniť viac ako
deväťročné trvanie sporu, a preto žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, ako to uviedla vo
svojej sťažnosti, a požaduje aj zaplatenie trov konania vo výške 454,96 €. Zároveň
oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v konaní
o sťažnosti.
6. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2010
a uznesením č. k. I. ÚS 172/2010-30 ju prijal na ďalšie konanie.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri
výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
8. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vychádzal z úkonov, ktoré sťažovateľka
uviedla vo svojej sťažnosti, podrobného prehľadu vo veci vykonaných úkonov uvedených
vo vyjadrení predsedu okresného súdu, ako aj stanoviska právnej zástupkyne k vyjadreniu.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie
účastníka konania (2) a postup súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada
aj na premet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
8.1 Predmetom namietaného konania je návrh na vyporiadanie BSM. Ide o vec, ktorá patrí
po právnej stránke k štandardnej agende a existuje k nej stabilizovaná judikatúra
všeobecných súdov. Skutková zložitosť prípadu nebola preukázaná. Na právnu alebo
skutkovú zložitosť veci nepoukázal vo svojom vyjadrení ani okresný súd. Okresný súd
zdôraznil, že k doterajšej dĺžke konania výrazným spôsobom prispeli účastníci konania,
ktorí opakovane požadovali od okresného súdu poskytnutie lehoty a odročenie pojednávaní
na uzavretie mimosúdnej dohody.
8.2 Správanie sťažovateľky je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Správanie sťažovateľky možno
označiť za také, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Sťažovateľka počas
konania na okresnom súde v období po podaní návrhu opakovane žiadala o nariadenie
pojednávania vo veci, následne však viackrát prejavila ochotu uzavrieť s odporcom
mimosúdnu dohodou o vyporiadaní BSM, z toho dôvodu žiadala od súdu poskytnutie lehoty
na jej uzavretie a opakovane požiadala aj o odročenie pojednávania z toho istého dôvodu.
8.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup
konajúceho okresného súdu. Konanie vedené okresným súdom začalo návrhom
sťažovateľky na vyporiadanie BSM, pričom v priebehu konania došlo k čiastočnému
späťvzatiu návrhu. Okresný súd uskutočnil prvé pojednávanie vo veci po viac ako 13
mesiacoch od podania návrhu. V ďalšom období napriek skutočnosti, že vo veci bolo
nariadených a uskutočnených množstvo pojednávaní (celkovo 25), možno konanie
okresného súdu považovať za neefektívne a nevedúce k meritórnemu rozhodnutiu vo veci.
Okresný súd totiž poskytol účastníkom konania na ich výslovnú žiadosť viaceré lehoty na
uzavretie mimosúdnej dohody, v konaní ale nepokračoval vykonávaním ďalších úkonov
a toleroval nečinnosť či nezáujem účastníkov konania o skoré skončenie veci. Ústavný súd
považuje doterajšiu dĺžku konania, v ktorej možno určiť aj kratšie obdobia nečinnosti, za
dobu konania na jedinom stupni všeobecného súdnictva z ústavného hľadiska ako
neprijateľnú. K doterajšej dĺžke konania nepochybne prispela aj viacnásobná zmena
zákonného sudcu, ktorá znamenala predĺženie konania pre potrebu naštudovania spisu
a opakované vykonávanie úkonov. Znalecké dokazovanie vo veci z odboru „Ekonómia“
bolo nariadené v januári 2010, z čoho vyplýva, že rozsah a cena majetku patriaceho do
BSM nie sú ustálené ani v súčasnosti.
Na základe uvedených skutočností je potrebné konštatovať, že konanie vedené na
okresnom súde pod sp. zn. 20 C 1564/2000, ktoré ani po viac ako 9 rokoch od podania
žaloby nie je právoplatne skončené, resp. nebolo o nej rozhodnuté ani na prvom stupni
všeobecného súdnictva a neviedlo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, je
poznamenané prieťahmi ako celok a predstavuje porušenie základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod l výroku nálezu).
III.
9. Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 20 C
1564/2000 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bol 2 výroku
nálezu).
10. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ak sa sťažovateľ
domáha primeraného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 €. Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané
porušenie základného práva ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke
finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (bod 3 výroku nálezu).
11. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R..
Úhradu trov priznal za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods.
1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov v celkovej sume 303,30 € (príprava a prevzatie veci
a písomné vyhotovenie sťažnosti) uskutočnené v roku 2010. Úhradu za tretí úkon právnej
služby, t. j. podanie doručené ústavnému súdu 27. apríla 2010, ústavný súd právnej
zástupkyni sťažovateľky nepriznal, pretože v tomto podaní neboli uvedené žiadne nové
skutočnosti, ktoré by ústavnému súdu neboli v čase rozhodovania o predmetnej sťažnosti
známe, a zotrvala len na už prednesených skutočnostiach.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2010