Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 274/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. H., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

, práva na spravodlivý proces zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. K. H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010

doručená sťažnosť Ing. K. H., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. marca 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«V konaní vedenom pred Krajským súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 53 Cb

-204 som bola žalobkyňou. Spor sa viedol o povinnosť realizovať zmluvu

o budúcej zmluve, ktorá bola s ohľadom na meniacu sa situáciu modifikovaná.

Krajský súd rozsudkom z 9. októbra 2008 žalobu zamietol. Podstatným dôvodom

bola podľa jeho názoru neurčitosť dohody, o ktorú som žalobu opierala. I keď som

v priebehu sporu menila návrh na začatie konania (naposledy podaním z 2. 10. 2008), súd

o jej návrhu nerozhodol. Táto procesná vada by bola vzhľadom na skúmanie dominantnej

otázky bez významu, ak by... nerezonoval v pozadí rozsudku odvolacieho súdu argument o

„zániku povinnosti“.

Prvostupňový rozsudok som napadla sťažovateľka odvolaním. Odvolací súd – NS SR

- ho rozsudkom z 29. marca 2010 sp. zn. potvrdil.

Odvolací súd zopakoval interpretačnú chybu prvostupňového súdu, pričom prakticky

nijak nereagoval na dôvody odvolania. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku nespĺňa

náležitosti, ktoré judikatúra hoci rámcovo, ale dostatočne vymedzila... Aj týmto spôsobom

bolo porušené právo na spravodlivý proces.

... najvyšší súd „doplnil“ zistenia prvostupňového súdu o údajné okolnosti, tvoriace

zániku mojich práv v dôsledku nemožnosti plnenia. Doložila som, resp. preukázala som

dokladmi právnu a vecnú kontinuitu pôvodnej a terajšej firmy, čo našlo svoj výraz

v alternatívnom petite zmeneného návrhu.

Najvyšší súd ma pripravil o majetok spôsobom nezlúčiteľným s právom na jeho

ochranu a užívanie za porušenie práva na spravodlivý proces. ... Zámenou (tvrdím

účelovou) parametrov zmluvy o budúcej zmluve s parametrami tzv. realizačnej zmluvy sa

Najvyšší súd vyhol interpretácii obligatórnych ustanovení Obch. zákonníka(§§ 266, 290

ods. 2/, 292 ods. 1/) a zotrval na chybných záveroch prvostupňového súdu.

V odvolaní som argumentovala závermi a stanoviskami ústavného súdu, prijatými v

nálezoch a . Bez odozvy. ...

Odôvodnenie prvo – i druhostupňového rozsudku svedčí o tom, že súdy napriek

obsahu a záverom uvedených nálezov idú naďalej „svojou cestou“. I túto zmluvu

koncipoval právnik. ... Najvyšší súd odobril správanie žalovaných, ktoré bolo v príkrom

rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi.

Rozsudok Najvyššieho súdu vykazuje z uvedených dôvodov zreteľné znaky

arbitrárnosti...»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1/ Najvyšší súd rozsudkom zo dňa 29. marca 2010, vydanom v konaní vedenom pod

sp. zn. porušil základné práva sťažovateľky, chránené článkami 6 ods. 1/

Dohovoru, 1 ods. 1/ Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a článkami 46 ods. 1/ a 20

ods. 1/ SR.

2/ Uvedený rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3/ Najvyšší súd je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20

ods. 1 , základného práva zaručeného v , práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. marca 2010.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie

označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2010,

ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), je

zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného v dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. marca 2010

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2010

okrem iného vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec ako súd odvolací (§ 10 ods. 2

) bez nariadenia pojednávania podľa a zistil, že odvolanie nie je

dôvodné.

Zo spisu je zrejmé, že dňa 2. marca 1998 bola uzatvorená podľa § 289 a nasl.

„Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy o prevode obchodných

podielov: na strane prevádzajúceho – spoločnosť D., s. r. o. zastúpenou spoločníkmi O. D.

(aj konateľ) a J. D. a na strane nadobúdateľov – spoločnosť K. C., spol. s r. o., zastúpenou

konateľom JUDr. J. M., PaeDr. D. C. a navrhovateľka.

Odvolací súd v rámci odvolacieho konania preskúmaval vecnú správnosť

napadnutého rozsudku a dospel k záveru, že zmluva o budúcej zmluve zo dňa 2. marca 1998

je neplatná pre nejasnosť a neurčitosť, ako správne vyslovil súd prvého stupňa.

Podľa , zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy sa

zaväzuje jedna alebo obe zmluvné strany uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu s

predmetom plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom.

Podľa , zmluva o prevode obchodného podielu

musí mať písomnú formu a podpisy na zmluve sa musia osvedčiť. Nadobúdateľ, ktorý nie je

spoločníkom, v nej musí vyhlásiť, že pristupuje k spoločenskej zmluve, prípadne stanovám,

ak boli prijaté. Prevodca ručí za splácanie vkladu nadobúdateľom tohto podielu.

Obsahovými náležitosťami zmluvy o prevode obchodného podielu sú určenie

zmluvných strán, jasné určenie predmetu zmluvy a musí byť zrejmé, či sa jedná o odplatný

alebo bezodplatný prevod. V prípade, že ide o bezodplatný prevod, musí byť táto skutočnosť

aj v zmluve uvedená a v prípade odplatného prevodu musí zmluva obsahovať určenie, resp.

spôsob určenia ceny. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o prevode obchodného podielu je

vyhlásenie nadobúdateľa, ktorý nie je spoločníkom spoločností, že pristupuje k spoločenskej

zmluve prípadne k stanovám, ak boli prijaté. Nedostatok vyhlásenia spôsobuje absolútnu

neplatnosť zmluvy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za preukázané, že z obsahu zmluvy nie je

jednoznačné, že prevádzateľmi by mali byť žalovaní 1/ a 2/, ktorí sú v záhlaví zmluvy

označení ako zastupujúci spoločníci, ale z obsahu textu zmluvy sa nedá jednoznačne

vyvodiť, že prevádzajúcim nie je spoločnosť, ale spoločníci. Spoločnosť nemôže previesť

obchodný podiel: svojich spoločníkov. Predmetná zmluva taktiež neobsahuje jasné určenie

predmetu (nie je zrejmé v akej veľkosti prevedú svoj podiel jednotliví spoločníci na

nadobúdateľov), rovnako zo zmluvy nevyplýva, či ide o odplatný prevod alebo bezodplatný

prevod a zároveň neobsahuje ani vyhlásenie nadobúdateľa o pristúpení k spoločenskej

zmluve a v prvom rade.

Predpokladom uzavretia platnej zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy o prevode

obchodného podielu je aj naplnenie podstatných náležitostí zmluvy, ktorej uzatvorenie sa v

budúcnosti predpokladá. Spôsob a rozsah určenia predmetu plnenia bude teda závislý od

typu budúcej zmluvy, ale v každom prípade musí byť vymedzený natoľko určite, aby či už

súd alebo osoba určená v zmluve, mohla na prípadnú žiadosť oprávnenej strany o určenie

obsahu zmluvy v zmysle určiť aj jej predmet. Keďže

v tomto prípade uvedená zmluva toto kritérium nespĺňa je postihnutá sankciou neplatnosti

právneho úkonu podľa pre jej neurčitosť.

V predmetnej veci je potrebné doplniť, že v súčasnosti by ani prípadné plnenie zo

zmluvy nebolo možné, nakoľko žalovaní už nie sú spoločníkmi a majiteľmi obchodných

podielov spoločnosti D., s. r. o. (teraz P., s. r. o.) a ak by aj práva a povinnosti z tejto

zmluvy boli vznikli, z dôvodu nemožnosti plnenia by došlo k ich zániku.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského

súdu ako vecne správny podľa a potvrdil.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup

najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade

neporušil označené práva sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom

práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1

a práva zaručeného v dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. marca 2010

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že aj v tejto časti je

sťažnosť zjavne neopodstatnená. V danom prípade totiž nie je daná príčinná súvislosť medzi

námietkami sťažovateľky a namietaným porušením označených práv, a teda nemohlo dôjsť

k ich porušeniu. Navyše ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť v tejto časti nie je ani

odôvodnená, v dôsledku čoho nespĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom ( ), čo je tiež v tejto časti dôvod na jej

odmietnutie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010