Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 214/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť F. B., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. marca 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2010

doručená sťažnosť F. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. C.,

N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. marca 2010

(ďalej aj „rozsudok z 18. marca 2010“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že personálnym rozkazom Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) č. 148 z 21. apríla 2008 (ďalej len

„personálny rozkaz z 21. apríla 2008“) bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru

príslušníka Policajného zboru pre porušenie služobnej prísahy, nedisciplinovanosť

a preberanie finančného odškodnenia od vodiča, ktorý pod vplyvom alkoholu spôsobil

dopravnú nehodu, pri ktorej bola jedna účastníčka nehody zranená na základe predloženia

ním vlastnoručne fiktívne vyplneného tlačiva o dĺžke práceneschopnosti zranenej osoby pod

hlavičkou útvaru svojho „služobného zariadenia“.

Sťažovateľ namietal, že nemal možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom

k návrhu na jeho prepustenie zo služobného pomeru, pretože 8. apríla 2008, keď mu takáto

možnosť bola poskytnutá, bol po nočnej službe, počas ktorej sa u neho prejavili „znaky

závažného ochorenia“, v dôsledku ktorého sa nebol schopný s uvedeným návrhom

oboznámiť. Na základe žiadosti sťažovateľa o poskytnutie iného termínu na oboznámenie sa

s návrhom na jeho prepustenie zo služobného pomeru mu bolo oznámené, že spisový

materiál v predmetnej veci bol zaslaný ministerstvu vnútra, a preto iný termín nedostane.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ ani jeho právny zástupca „neboli oboznámení so

všetkými dôkazmi a vyšetrovanie vychádzalo len z výpovedí svedkov“, pritom sťažovateľ sa

nemal možnosť k celej veci vyjadriť, nebol vôbec vypočutý, a preto má podozrenie, že

v jeho prípade môže ísť o „osobnú pomstu“.

Podľa sťažovateľa mu personálny rozkaz z 21. apríla 2008 nebol riadne doručený.

Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu sťažovateľ uviedol: „Od 8. 4. 2008 do 30. 4. 2008 som bol PN

z dôvodu vážnych zdravotných problémov. Po návrate do služby, dňa 2. 5. 2008, som bol

nadriadeným veliteľom PMJ KR PZ Nitra npor. Mgr. T. oboznámený, že som bol dňa 23. 4.

2008 prepustený zo služobného pomeru a mám odovzdať veci. Po mojej otázke, na základe

čoho som prepustený, mi bolo oznámené, že dňa 23. 4. 2008 mi bol doručený personálny

rozkaz o mojom prepustení, a to poštovou doručovateľkou, za prítomnosti npor. T. spolu s

pplk. G., ktorí údajne boli u mňa doma, pričom komunikovali s mojou manželkou, ktorej

bola odovzdaná zásielka určená mne do vlastných rúk. Doručovateľka odovzdala manželke

doručenku do vlastných rúk a sprievodný list, ktoré manželka za dverami podpísala avšak

už bez prítomnosti doručovateľky. V tom čase okolo 8:45 h, kedy ma prišli skontrolovať

npor. T. s pplk. G., som mal určené vychádzky a nachádzal som sa u svojej matky, ktorá je

zdravotná sestra na dôchodku a poprosil som ju o pomoc, z dôvodu mojich bolestí, aby mi

dala nejaké lieky. O zásielke som sa vôbec nedozvedel nakoľko mi nebola doručená ani

uložená na pošte. Prvýkrát som videl prepúšťací rozkaz až 5. 5. 2008, keď mi ho ukázala

pracovníčka oddelenia kmeňovej knihy KR PZ Nitra. Po prečítaní rozkazu som žiadal o

jeho doručenie, pretože mám zákonné právo proti personálnemu rozkazu podať rozklad,

pričom mi bolo povedané, že sa mi už nič doručovať nebude. Dokonca ani vyhotovenie

kópie rozkazu mi nebolo umožnené. Zamestnávateľ doručoval zásielku cestou pošty, hoci

bolo nezvyčajné, že pri tomto doručovaní boli prítomní riaditeľ odboru poriadkovej polície

OKR PZ v Nitre spolu s veliteľom pohotovostnej motorizovanej jednotky. Napriek ich

prítomnosti, ani jeden z nich, ani poštová doručovateľka nemohli potvrdiť, že som osobne

podpísal doručenku, ani že ma osobne videli v tom čase. Podpis na doručenke je úplne iný

ako môj bežný podpis, čo možno porovnať v mojom spisovom materiáli. Na túto skutočnosť

sme navrhli vykonať dokazovanie výsluchom svedkov prípadne vykonaním znaleckého

dokazovania, čo však súd odmietol.“

Ministerstvo vnútra rozklad sťažovateľa podaný proti personálnemu rozkazu

z 21. apríla 2008 rozhodnutím z 27. júna 2008 zamietlo. Následne sťažovateľ podal

22. augusta 2008 žalobu o preskúmanie rozhodnutia z 27. júna 2008, pretože sa „ako

obvinený“ nemal možnosť vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a taktiež

z dôvodu, že personálny rozkaz z 21. apríla 2008 mu nebol doručený do vlastných rúk, čím

došlo k porušeniu o štátnej službe príslušníkov

Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “).

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 12. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z 12. februára 2009“) žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku odvolanie, v ktorom poukázal na to, že celá

vec bola „nesprávne vyšetrená a došlo k nesprávnemu rozhodnutiu“, ktoré je založené na

nesprávnom právnom posúdení celej veci, a rovnako došlo k porušeniu jeho „základných

práv“. Podľa neho mal krajský súd v predmetnom konaní „dostatok podkladov na to, aby

mal opodstatnené pochybnosti o riadnom doručení personálneho rozkazu“, a preto mal

„postupovať v zmysle a uložiť povinnosť správnemu orgánu doručiť mi

(sťažovateľovi pozn.) správne rozhodnutie a odložiť jeho vykonateľnosť, respektíve

vzhľadom na uplynutie lehoty na doručenie správneho rozhodnutia žalobe v plnom rozsahu

vyhovieť. Súd napriek pochybnostiam nevykonal dokazovanie, nedal vyhotoviť znalecký

posudok.“.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní uviedol všetky skutočnosti relevantné na

rozhodnutie v uvedenej veci, ktoré krajský súd „nesprávne posúdil“, pretože uzavrel, že

sťažovateľovi bola daná možnosť oboznámiť sa so spisom v jeho veci, avšak nezobral do

úvahy „iné skutočnosti, ktoré sa udiali v ten deň“, a to zdravotný stav sťažovateľa a jeho

nočnú službu, ako ani fakt, že mu nebol daný náhradný termín na oboznámenie sa so

spisom, aj keď oň požiadal. Vo vzťahu k posúdeniu otázky doručenia personálneho rozkazu

sťažovateľ krajskému súdu vyčítal, že sa nezaoberal otázkou posúdenia pravosti jeho

podpisu na doručenke a dosiaľ nedal vyhotoviť ani znalecký posudok o určenie pravosti

jeho podpisu.

Rozsudkom najvyššieho súdu z 18. marca 2010 bol rozsudok krajského súdu

z 12. februára 2009 potvrdený. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd vo svojom rozsudku

z 18. marca 2010 nevysporiadal dostatočne s jeho argumentáciou predloženou v uvedenom

konaní, predovšetkým nepreskúmal skutočnosť, že mu nebol riadne do vlastných rúk

doručený personálny rozkaz z 21. apríla 2008 a nezisťoval ani pravosť jeho podpisu na

doručenke. Nevykonaním dokazovania týkajúceho sa pravosti jeho podpisu na doručenke,

ktoré malo byť podľa sťažovateľa „esenciálne pre celý spor“, došlo zo strany súdov

zúčastnených na rozhodnutí v jeho veci k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods.

1 .

Sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť sa „s návrhom na prepustenie zo služobného

pomeru a vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam počas vyšetrovania ako aj oboznámiť sa

k vykonaným dôkazom“, čím došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 dohovoru,

a skutočnosť, že mu „tak bolo umožnené urobiť neskôr v priebehu konania pred súdom

alebo odvolacím orgánom je nepostačujúca, keďže v týchto častiach konania má účastník

iné procesné práva ako v konaní pred prvostupňovým orgánom“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že rozsudkom najvyššieho súdu z 18. marca 2010 a jemu predchádzajúcim

postupom došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, uvedený

rozsudok zruší a vráti vec späť na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 18. marca

2010 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu jeho práv malo dôjsť v dôsledku

toho, že

- sa nemal možnosť oboznámiť s návrhom na jeho prepustenie zo služobného

pomeru, resp. s návrhom na vydanie personálneho rozkazu z 21. apríla 2008,

- personálny rozkaz z 21. apríla 2008 mu nebol doručený do vlastných rúk v rozpore

s , a napriek tomu, že na túto skutočnosť poukazoval, súdy

zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa pravosťou podpisu na doručenke vôbec

nezaoberali,

- nemal možnosť v predmetnom konaní predložiť svoju argumentáciu.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ námietky uvedené vo svojej sťažnosti

v tejto veci uplatnil aj v konaní pred všeobecnými súdmi. Najvyšší súd sa v odôvodnení

rozsudku z 18. marca 2010 s touto argumentáciou sťažovateľa vysporiadal takto:

„Námietku žalobcu, že personálny rozkaz mu nebol doručený do vlastných rúk, tak ako to

vyžaduje , pretože tento prebrala jeho manželka,

považuje odvolací súd za neodôvodnenú, nakoľko v zmysle ust. pri

preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady

konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia. Súd neprihliada na vady konania, ktoré nie sú žalobcovi na ujmu, alebo ktoré

by žalobca prípadne sám zavinil. Súd neprihliadne ani na také porušenie zákona pri

dokazovaní, ktoré sa týkalo skutočností, ktoré nemali pre rozhodnutie vo veci význam; na

zákonnosť rozhodnutia nemá napríklad vplyv, ak rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa nebolo riadne doručené, ak opravný prostriedok podaný žalobcom odvolací správny

orgán napriek tomu vecne prejednal...

Neobstojí ani námietka žalobcu, že mu nebolo umožnené preštudovať spisový

materiál vzťahujúci sa k jeho prepusteniu zo služobného pomeru, keďže práve z uvádzaného

spisového materiálu vyplýva, že dňa 08. apríla 2008 bolo žalobcovi v súlade s § 193 ods. 2

s poukázaním na a cit. zákona umožnené,

aby sa oboznámil s návrhom na jeho prepustenie zo služobného pomeru a taktiež mu bolo

umožnené urobiť si poznámky, výpisy, nazrieť do spisového materiálu, vyjadriť sa k návrhu

na prepustenie, ako aj k predloženému spisovému materiálu a navrhovať na podporu

svojich tvrdení dôkazy.

V zmysle uvedeného námietky žalobcu vyjadrené v odvolaní na správnosť

a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu ani na vecnú správnosť

rozhodnutia krajského súdu nemohli mať vplyv. Iba všeobecné poukazovanie na nesprávnu

aplikáciu ustanovenia , na nezistenie

skutočného stavu veci bez uvedenia konkrétnych skutočností a dôkazov, nemožno považovať

za postačujúce na to, aby odvolaniu bolo možné priznať úspech.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho

orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor

považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Správne orgány oboch

stupňov si pre záver, že žalobca svojím konaním porušil základné povinnosti príslušníka

Policajného zboru, porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom

a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby,

zadovážili dostatok skutkových podkladov.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil. Pritom sa stotožnil

s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi

odvolania podľa ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (

ods. 2 ).“

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov za

protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Najvyšší súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa nedostatkov pri

doručovaní personálneho rozkazu z 21. apríla 2008 dospel k záveru, podľa ktorého táto vada

konania, vzhľadom na to, že sťažovateľom podaný opravný prostriedok bol odvolacím

správnym orgánom (ministerstvo vnútra) riadne vecne prerokovaný, nemala vplyv na

zákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z 12. februára 2009, a preto v súlade

s na ňu nemusí pri svojom rozhodovaní

prihliadať.

Podľa názoru ústavného súdu vecným prerokovaním opravných prostriedkov

sťažovateľa (rozklad, žaloba o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, odvolanie proti

rozsudku krajského súdu) došlo v uvedenom prípade k plnej realizácii jeho práva na súdnu

ochranu (nielen práva na prístup k súdu, ale aj ďalších práv spojených s realizáciou práva na

spravodlivé konanie) a taktiež k preskúmaniu ním v predmetnom konaní predloženej

argumentácie. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd v predmetnom konaní nemal dôvod

skúmať prípadné nedostatky konania vzniknuté pri doručovaní personálneho rozkazu

z 21. apríla 2008 (okrem iného ani pravosť podpisu na doručenke), keďže v ďalších štádiách

tohto konania došlo postupom orgánov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci

k zhojeniu prípadnej sťažovateľom namietanej procesnej vady.

Obdobne je to aj s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej v uvedenom konaní nemal

možnosť riadne sa oboznámiť s obsahom návrhu na jeho prepustenie zo služobného pomeru

v súlade s , pretože v čase, keď mu bol spis predložený

na oboznámenie, bol po nočnej službe a zdravotne indisponovaný. Navyše, neskôr požiadal

o možnosť oboznámiť sa so spisom v uvedenej veci, avšak táto mu nebola poskytnutá, lebo

spis v tejto veci bol postúpený na rozhodnutie ministerstvu vnútra.

Pokiaľ sa sťažovateľ domnieval, že mu nebol vzhľadom na okolnosti na jeho strane

(zdravotný stav, čas oboznámenia určený na termín po vykonanej nočnej službe) poskytnutý

čas potrebný na oboznámenie sa so spisovým materiálom pred vydaním rozhodnutia, mohol

sa podľa názoru ústavného súdu sám svojím aktívnym prístupom domáhať ochrany svojich

práv predovšetkým realizovaním práva nazrieť do spisu, navrhovať dôkazy, či práva

podávať opravné prostriedky. Sťažovateľ uvedené procesné práva v predmetnom konaní aj

aktívne využíval, o čom napokon svedčia aj ním podané opravné prostriedky, čím došlo

k zhojeniu prípadnej sťažovateľom namietanej procesnej vady konania v ďalších štádiách

tohto konania, a preto aj k plnej realizácii princípov práva na spravodlivé konanie.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súdu uvedené

v jeho rozsudku z 18. marca 2010 nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za

svojvoľné alebo arbitrárne, a ani samotná nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom

predmetného konania nie je dôvodom na vyslovenie porušenia ním v sťažnosti označených

práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25

ods. 1 sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010