Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 246/2010
PDF · 137.39 KB
No categories available
IV. ÚS 246/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod
sp zn. 18 C 350/1994 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. R. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2010
doručená sťažnosť Ing. R. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp zn. 18 C 350/1994 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
„Predmetné konanie začalo žalobou o náhradu škody z nesprávneho úradného
postupu podľa zák. č. 58/69 Zb., podanou dňa 28. 4. 1994 pôvodne matkou sťažovateľa,
A. M... a jeho sestrou A. M..., ktoré sťažovateľ v konaní zastupoval, neskôr do konania
aj sám vstúpil. Podstatou žaloby je skutočnosť, že štát nezákonne nakladal s ich
vlastníctvom – rodinným domom, zmocnil sa jeho vlastníctva falošnou kúpnou zmluvou,
v ktorej za predávajúcich uviedol cudzie osoby; takto ich vlastne vyvlastnil, a vec
bezodplatne užíval; ešte skôr, o registrácii pôvodnej kúpnej zmluvy v odvolacom konaní
konal krajský súd, ktorý bol nesprávne obsadený, keď namiesto v senáte konal vo veci
vopred vyhliadnutý samosudca, ten nezákonne rozhodol o registrácii zmluvy, zatiaľ čo takú
právomoc vtedy malo len štátne notárstvo, a ignoroval skutočnosť, že zmluva medzičasom
zanikla, že od nej zo zákona účastníci odstúpili, a dopustil sa aj iných nezákonných krokov
a postupov.
Vo veci 18 C 350/1994, ktorou sa žalobca domáha náhrady škody, spôsobenú štátom,
nariadil súd prvé pojednávanie na deň 30. 6. 1994, dňa 6. 4. 1995 žalobu zamietol.
Po podaní odvolania vyzval súd žalobcu uznesením z 19. 5. 1997 zaplatiť 500.- Sk za návrh
(!) Až po 5-tich rokoch nečinnosti krajský súd uznesením 5 Co 2172/02 zo 16. 12. 2002 toto
uznesenie zrušil. Krajský súd vo veci samej nariadil pojednávanie o odvolaní na deň
13. 5. 2008, teda 7 a pol roka ďalšej nečinnosti, a napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil.
Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie vo veci samej na deň 9. 3. 2009 a tak po uplynutí
ďalšieho 1 a pol roka rozsudkom z 8. 6. 2009 žalobu zamietol. O včas podanom odvolaní
súd pojednávanie doposiaľ nenariadil a tak o žalobe ani po 16-tich rokoch od jej podania
nie je právoplatne rozhodnuté.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„I. Právo sťažovateľa, aby jeho vec bola prejednaná bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Okresným súdom v Žiline pod
sp. zn. 18 C 350/1994 bolo porušené.“
Sťažovateľ ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 15 700 € a aby mu ustanovil právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva
nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že ako sťažovateľ sám uviedol, okresný súd
vo veci meritórne rozhodol už 8. júna 2009 rozsudkom sp. zn. 18 C 350/1994, pričom
v dôsledku odvolania sťažovateľa vec 30. septembra 2009 predložil Krajskému súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie. Krajský súd rozsudkom č. k.
8 Co 340/2009-231 z 30. marca 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. mája 2010,
rozsudok okresného súdu potvrdil.
Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní až sťažnosťou doručenou
ústavnému súdu 28. apríla 2010 (na poštovú prepravu podanou 26. apríla 2010), t. j. v čase,
keď k porušovaniu označeného práva už nemohlo dochádzať a jeho právna neistota už
nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010