Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 297/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A.

C., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

-57 z 26. januára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sťažovateľ

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -57 z 26. januára 2010 a žiadal vydať tento nález:

„I. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., so sídlom B., podľa

Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.

57 zo dňa 26.01.2010 porušené.

II. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -57 zo dňa

26.01.2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,16 EUR

vrátane DPH (slovom tristotri eúr šestnásť eurocentov) na účet jeho právneho zástupcu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , sťažovateľ ako oprávnený doručil súdnemu

exekútorovi Mgr. Ľ. S. (ďalej len „súdny exekútor“) 23. apríla 2009 návrh na vykonanie

exekúcie, ktorým sa domáhal vymoženia sumy 675,41 € s príslušenstvom proti Š. T. (ďalej

len „povinný“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku č. k. RK 464/07-

GR z 15. júna 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. júla 2007 a stal sa vykonateľným

9. júla 2007 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdny exekútor 4. mája 2009 predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť

sťažovateľovi sumu 52 112 Sk so 6 % ročným úrokom z omeškania od 5. júna 2007

do zaplatenia, zmenkovú odmenu 174 Sk a náhradu trov konania 1 500 Sk.

Okresný súd uznesením č. k. -14 z 11. júna 2009 žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal z toho, že

z odôvodnenia exekučného titulu vyplynulo, že tento bol vydaný na základe Zmluvy

o revolvingovom úvere č. 8000049789 z 24. júla 2006 (ďalej len „zmluva o úvere“)

a zmenky z 19. júla 2006, ktorá zabezpečovala pohľadávku.

Okresný súd poukázal najprv na to, že ako to vyplynulo z úverovej zmluvy, ktorú si

vyžiadal od súdneho exekútora, povinnému bol poskytnutý úver vo výške 38 016 Sk, čo

predstavuje celkovú sumu splátok úveru, úrokov a poplatku za uzatvorenie zmluvy, pričom

však z tejto sumy bola povinnému vyplatená iba suma 21 403 Sk. Úver sa zaviazal povinný

splatiť za obdobie 24 mesiacov v mesačných splátkach po 1 584 Sk; v úverovej zmluve bola

uvedená ročná priemerná miera nákladov 100,93 %. Okresný súd posúdil poskytnutý úver

ako úver spotrebiteľský v zmysle o spotrebiteľských úveroch

a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej

obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských

úveroch“). Ročnú percentuálnu mieru nákladov uvedenú v úverovej zmluve považoval

okresný súd za neprimerane vysokú, a teda v rozpore s dobrými mravmi; rovnako za

rozporné s dobrými mravmi posúdil exekučný súd aj ustanovenia úverovej zmluvy

o zmluvných pokutách. Exekučným titulom sťažovateľovi priznaná suma 53 112 Sk

pozostáva z dlžnej istiny úveru 31 764 Sk a zmluvných pokút 20 348 Sk. Povinný uhradil

sťažovateľovi pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie spolu sumu 38 016,59 Sk.

Keďže predmetom exekúcie je suma 20 347,40 Sk, v prípade, ak by bola vymožená,

celkovo by zaplatil povinný sťažovateľovi sumu 58 363,99 Sk, hoci sťažovateľ poskytol

povinnému finančné prostriedky iba v sume 21 403 Sk. Z tohto dôvodu by vymoženie sumy

20 347,40 Sk bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže ide o takmer trojnásobok

poskytnutej sumy finančných prostriedkov. Právne svoje rozhodnutie okresný súd

odôvodnil ustanoveniami o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), podľa ktorých súd

príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku

alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatok

spočívajúci mimo iného aj v tom, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. Keďže v tomto prípade exekučný titul – rozhodcovský rozsudok

– zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, okresný súd žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. -14

z 11. júna 2009 rozhodol krajský súd uznesením č. k. -57 z 26. januára 2010

tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil a žiadnemu z účastníkov

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na

to, že Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozsudkoch nastolil trend chrániť práva

spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr. rozsudok

zo 4. októbra 2007 Rampin a Dodard, C-429/05), pričom túto ochranu umožňuje aj

ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré ukladá exekučnému súdu povinnosť pri

rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu

so zákonom, pričom tým je nevyhnutné rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného

titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda, či tu nie sú zákonné

ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu.

Jedným z nich je aj § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý umožňuje exekučnému

súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Súlad rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je

hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Ak tento predpoklad chýba, exekučný

súd musí zamietnuť návrh súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Exekučný súd nie je viazaný v takomto prípade účinkami rozhodcovského rozsudku

v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajský súd považoval za správne skutkové zistenie okresného

súdu o tom, že povinnému bola sťažovateľom poskytnutá iba suma 21 403 Sk; sťažovateľ

svoje tvrdenie o poskytnutí vyššej sumy v konaní nepreukázal. Navyše krajský súd zistil

z obsahu úverovej zmluvy, že táto neobsahuje údaj o priemernej hodnote ročnej

percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania

zmluvy, čo s poukazom na ustanovenie § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch znamená, že

poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Krajský súd preto potvrdil

uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Uznesenie okresného súdu č. k. -14 z 11. júna 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -57 z 26. januára 2010 nadobudlo

právoplatnosť 18. februára 2010.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie uznesením

krajského súdu č. k. -57 z 26. januára 2010 sťažovateľ odôvodnil tým, že

krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, napriek tomu, že už okresný súd týmto svojím rozhodnutím porušil

(podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon), pretože preskúmaval zmluvu

o úvere v dôsledku toho, že nesprávne aplikoval § 45 zákona o rozhodcovskom konaní

a takto zasiahol do právoplatne (rozhodcovským rozsudkom) ukončenej veci. Ustanovenie

§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu preskúmavať

exekučný titul, ale iba posúdiť plnenie priznané exekučným titulom ako také. Zákonná

formulácia tohto ustanovenia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok,

a nie o plnení, ktoré vyplýva z právneho dôvodu, na základe ktorého bol vydaný exekučný

titul (vo veci sťažovateľa ním nebola navyše zmluva ale zmenka); exekučný súd má

právomoc (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní) pri rozhodovaní o udelení/neudelení

poverenia súdnemu exekútorovi skúmať iba to, či rozhodcovským rozsudkom priznané

plnenie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá však právomoc preskúmavať právny dôvod,

na základe ktorého sa právo v rozhodcovskom konaní uplatnilo. Posúdenie

hmotnoprávnemu základu veci je zverené iba rozhodcovskému súdu, jeho opätovnému

posudzovaniu exekučným súdom bráni prekážka rozsúdenej veci. Preskúmať právny dôvod

rozhodcovským rozsudkom judikovaného plnenia môže všeobecný súd iba v prípade, ak mu

takúto právomoc zveruje zákon (ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní

upravujúce možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Ak spotrebiteľ

nepodá žalobu o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať

toto jeho opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom

konaní (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08, Asturcom

Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira). Uznesenie krajského súdu

považuje sťažovateľ za zaťažené nepreskúmateľným a ničím nezdôvodneným postupom,

keďže krajský súd vo svojom rozhodnutí nijako nezdôvodnil, prečo preskúmaval úverovú

zmluvu, a nie zmenku, priznania práva z ktorej sa sťažovateľ domáhal v rozhodcovskom

konaní. Navyše krajský súd aplikoval na vec nesprávne znenie zákona o spotrebiteľských

úveroch, pretože úverová zmluva bola uzatvorená 24. júla 2006 a povinnosť uvádzať

v zmluve priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov bola do zákona

o spotrebiteľských úveroch zavedená až s účinnosťou od 1. augusta 2008 (zákon

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o platobnom styku

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením krajského súdu č. k. -57 z 26. januára 2010 ako

súdu odvolacieho.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd

dospel k názoru, že exekúciu pre vymoženie 675,41 € s príslušenstvom nie je možné

vykonať, a to z dôvodu uvedeného v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. V konečnom

dôsledku to z pohľadu sťažovateľa znamená, že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu

jeho základnému právu na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa mal postupovať krajský

súd tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať pred exekučným súdom. Sťažovateľ mal

preto právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však neurobil. Preto obstojí

záver, že sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na

ochranu jeho základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol sťažovateľ

oprávnený v zmysle . Zakladá to neprípustnosť sťažnosti.

Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal

z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal

do úvahy prípadný postup podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2010