Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 318/2010
PDF · 228.97 KB
No categories available
II. ÚS 318/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., P., zastúpenej advokátom JUDr. B. K., V., vo veci
namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 156/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2010
doručená sťažnosť M. Š., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom práva na nezávislom
a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo
156/2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 11. 2008 sp. zn. 2 Co 33/08 bol
potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 5. 2. 2007 sp. zn. 9 C 307/3004-278,
ktorým súd zamietol moju žalobu žalobkyne o neplatnosť dražby vykonanej podľa zákona
č. 527/2002 Z. z. proti mojej vôli.
Odvolací súd podľa § 238 ods. 3 OSP pripustil dovolanie.
V zákonnej lehote som podala ako žalobkyňa proti odvolaciemu rozsudku dovolanie
z dôvodov uvedených v § 236 ods. 1, § 238 ods. 3, § 241 ods. 1, ods. 2 písm. c OSP.
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 3. 1020 sp. zn. 3 Cdo
156/2009 bolo dovolanie zamietnuté podľa § 243 b ods. 1 OSP ako nedôvodné.
Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa 19. 4. 2010. ...
Odvolací súd sa v podstate stotožnil s dokazovaním vykonaným okresným súdom bez
toho, aby napravil pochybenie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci
a nezohľadnil stav konania o výšku a pravosť pohľadávky pod sp. zn. 1 Cb 50/1997.
Nedostatok tohto neúplné zisteného skutkového stavuje, že súd sa nevyporiadal
so stavom konania vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Cb 50/97 o výšku
a pravosť pohľadávky, ktorú v rámci postúpenia pohľadávky vedie proti M. Š. a spol. M.
a. s. (tam v pozícii žalobcu).
Záludnosť konania zo sírany navrhovateľa dobrovoľnej dražby je najmä v tom, že
požiadal o prerušenie konania pod sp. zn. 1 Cb 50/97 s odôvodnením, že nevie, aká je výška
pohľadávky. Vzápätí bez vecného doloženia vydal pre dražobníka osvedčenie podľa § 7
ods. 1 zák. č. 527/2002 Z. z. o výške a pravosti pohľadávky. ...
Toto neoveril ani dražobník.
Tento nezákonný a nemorálny postup M. H. a. s. voči dlžníkovi vyhodnotil Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo svojom zrušujúcom rozsudku v konaní vedenom na Krajskom
súde v Prešove pod sp. zn. 1 Cb 50/97. V rozsudku NS SR zo dňa 19. 10. 2005 č. j. 2 Obo
230/04 sa v súvislosti s postupom M. a. s. pri vykonaní dražby pred ukončením sporu o
výške a pravosti pohľadávky uvádza: „Tento počin žalobcu (tam M. a. s. - pozn.
sťažovateľky) nemožno nazvať inak ako gangsterské metódy zavádzané do práva a v tomto
prípade je súdna moc bezmocná pri zabezpečovaní realizácie noriem právneho štátu.“ ...
V písomnom podaní zo dňa 11. 10. 200 sme navrhli vykonať dôkaz uznesením
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 9. 2005 č. j. 3 K 57/00-59, ktorým bol zamietnutý
návrh M. a. s. na vyhlásenie konkurzu na majetok žalobkyne. Krajský súd zamietnutie
návrhu odôvodnil presne tým, že M. a. s. neosvedčil a nedoložil existenciu pohľadávku voči
dlžníčke do takej miery, že o nej nemožno pochybovať.
M. a. s. proti tomuto uzneseniu odvolanie nepodal. ...
Ak teda krajský súd návrh na konkurz zamietol pre nedoloženie existencie
pohľadávky, nemohol M. a. s. podať návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby proti vôli
majiteľa, lebo nemá preukázanú výšku a pravosť pohľadávky.
Opomenutím vykonania tohto dôkazu resp. nevyhodnotením tejto skutočnosti v
rozsudku okresného súdu stal sa prvostupňový rozsudok nepreskúmateľným. Toto
pochybenie neodstránil ani odvolací súd a nezaoberal sa tým ani dovolací súd. ...
Nezákonnosť postupu pri tzv. dobrovoľnej dražbe zavŕšili žalovaní v prvom a druhom
rade tým, že v rozpore so znením § 29 ods. 2 a 5 zák. č. 527/2002 Z. z. nedali podpísať
zápisnicu o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 27.1.2005 vlastnícke nehnuteľnosti ale
neznámej osobe s nečitateľným podpisom.
Aby túto nezákonnosť zakryli, citovali tam všeobecný predpis (§ 151m ods. 6 OZ),
hoci pre daný prípad platí lex specialis § 29 ods. 2 a 5 zák. č. 527/2002 Z. z..
Zák. 527/2002 Z. z. je pre daný prípad lex specialis a pri tzv. dobrovoľnej dražbe
musia byť dodržané ustanovenia tohto zákona. Tento zákon neobsahuje žiadne oprávnenie
záložného veriteľa odovzdať nehnuteľnosť alebo podpísať zápisnicu namiesto vlastníka
nehnuteľnosti. Zo znenia § 34 cit. zák. vyplýva, že ustanovenia Občianskeho zákonníka
(poznámka 39) možno použiť, len ak tento zákon (č. 527/2002 Z. z.) neustanovuje inak.
Cieľom týchto nezákonných krokov žalovaného je zrejme pozbaviť žalobkyňu jej
majetkových práv a spôsobiť škodu. ...
Nie je úplné ani dokazovanie vykonané obsahom záložnej zmluvy uzavretej dňa 15. 4.
1992 so S. a. s., ako aj obsahom Zmluvy o postúpení pohľadávky pre S. a. s. zo dňa 28. 6.
2000.
Súd pri hodnotení realizácie záložnej zmluvy mal vychádzať zo stavu platného v čase
jej uzavretia dňa 15. 4. 1992. V tejto zmluve sa výslovne uvádza, že sa záložné právo
zriaďuje k zabezpečeniu úverovej zmluvy zo dňa 15. 4. 1992, hoci úverová zmluva je
preukázateľne uzavretá dňa 17. 4. 1992. S. a. s.
Podľa § 879e ods. 1 OZ na vznik záložnej zmluvy a nároky z nej vyplývajúce sa majú
použiť ustanovenia v tom čase platné.
Tieto rozpory súdy vôbec nepreskúmali, lebo inak by zistili, že pred účinnosťou
zákona č. 526/2002 Z. z. (od. 1. 1. 2003), ktorým boli novelizované ustanovenia o záložnom
práve bolo vylúčené, aby pri postúpení pohľadávky prešlo na postupníka aj záložné právo
(viď rozsudok NS SR z 30. 4. 2003 sp. zn. 2 Obo 11/03). ...
Podobne ostali nepovšimnuté aj námietky proti postúpeniu pohľadávky zmluvou zo
dňa 28. 6. 2000 resp. 22. 12. 1999 medzi S. a. s. a S. a. s.
V skutočnosti nešlo o postúpenie pohľadávky ale o realizáciu uznesenia Vlády SR
č. 335 zo dňa 17. 5. 2000, ktorým vláda schválila návrh druhej etapy predprivatizačnej
reštrukturalizácie vybraných bánk.
K tej zmluve je pripojená notárska zápisnica JUDr. T. S. zo dňa 30. 11. 2000, v
ktorej účastníci S. a. s. a S. a. s. prehlásili, že zmluvu o postúpení pohľadávok uzavreli dňa
22. 12. 1999. Nie je teda vôbec zrejmé, prečo S. a. s. predložila v spore sp. zn. 1 Cb 50/97
na KS v Prešove zmluvu zo dňa 28. 6. 2000, keď v notárskej zápisnici zo dňa 30. 11. 2000 je
výslovne uvedené, že ide o zmluvu zo dňa 22. 12. 1999. ...
Zásada účinnej súdnej ochrany, zásada právnej istiny a právo na spravodlivý
rozsudok podľa článku 6 Dohovoru a ďalších ustanovení boli voči sťažovateľke porušené.
Najvyšší súd namiesto vecného posúdenia pripustenej dovolacej otázky postavil sa
na formálne znenie § 7 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z..
Nemôže byť iba na ľubovôli záložného veriteľa aké vyhlásenie urobí, aby mohol
podať návrh na vykonanie tzv. dobrovoľnej dražby.
Každý právny úkon - a takýmto nepochybne je aj vyhlásenie záložného veriteľa o
výške a nespornosti pohľadávky - musí mať hmotnoprávnu náležitosť, t. j. musí byť pravdivý
Dovolací súd túto podstatu obišiel v môj neprospech. Absolútnu neplatnosť právneho
úkonu súd skúma z úradnej moci. Výška a pravosť pohľadávky je predmetom súdneho
konania pred Krajským súdom pod sp. zn. 1 Cb 50/97. Okrem mňa ako žalovanej sú v spore
o výšku a pravosť pohľadávky ďalší dvaja účastníci úverovej zmluvy, z ktorej pohľadávka
mala vzniknúť.»
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo
156/2009 porušil základné právo sťažovateľky M. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 156/2009 zo dňa
29. 3. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce
z odmeny za 2 úkony: prevzatie a príprava zastupovania a za sťažnosť po 53,49 € (1/13
výpočtového základu) a rež. paušál 6,95 € (1/100) podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom
znení, t. j. spolu 120,88 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. B. K. ... do 15. dní
od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 156/2009.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie
označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 156/2009 z 29. marca 2010,
ktorým zamietol jej dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 Co 33/2008 z 24. novembra 2008, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je
právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade
sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu
ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany najvyššieho súdu
rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby
najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke
diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej
ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané
postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej dovolaní meritórne rozhodol, aj
keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že právo na súd, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 156/2009 z 29. marca
2010 okrem iného vyplýva:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania § 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, v ktorom odvolací súd vyslovil
prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O. s. p.), preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok v
rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.
1 O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nieje dôvodné.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. je dovolací súd vždy povinný skúmať, či v konaní
nedošlo k procesnej vade vymenovanej v § 237 O. s. p. Vada takejto povahy, ktorá zakladá
vždy procesnú prípustnosť (a zároveň dôvodnosť) dovolania, nebola v dovolaní namietaná
a v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.
Rovnako v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. je dovolací súd povinný skúmať tiež to, či
v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie veci. Žalobkyňa v dovolaní namietala existenciu procesnej vady konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (o vadu tejto povahy ide aj v prípade ňou tvrdenej
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu). Dovolací súd nebral na zreteľ, ako
dovolateľka túto vadu označila, ale z čoho ju vyvodzovala. Pri takom nazeraní dospel
k záveru, že z rozhodujúceho (obsahového) hľadiska išlo v prípade tejto námietky
o neprípustné (viď ďalej) spochybnenie správnosti jednak skutkových záverov odvolacieho
súdu, jednak tých jeho právnych záverov, ktoré nesúvisia s právnou otázkou, so zreteľom na
ktorú bola vyslovená prípustnosť dovolania. Dovolací súd preto v ďalšom vychádzal z toho,
že v dovolaní vada tejto povahy (t. j. tzv. iná vada) nebola namietaná. Takáto vada ani inak
nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Pokiaľ odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p., je
dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na
nesprávnom právnom posúdení, veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre
ktorú bolo dovolanie pripustené. Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom
konaní nemohol zaoberať skutkovými otázkami (na ich riešenie nie je v takom prípade
oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami - viď § 243a ods. 2 veta druhá
O. s. p.), ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola odvolacím súdom
vyslovená prípustnosť dovolania. Dovolací súd sa z tohto dôvodu nezaoberal žiadnou
z otázok nastolených v dovolaní, ktoré majú skutkovú povahu (nezaoberal sa preto
napríklad otázkou zistenia skutkového stavu konania vedeného na Krajskom súde v Prešove
pod sp. zn. 1 Cb 50/97, nevykonania dokazovania uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 3 K 57/2000, nezisťovania obsahu záložnej zmluvy a zmluvy o postúpení pohľadávky
alebo výšky a pravosti pohľadávky tvrdenej žalovaným 1/), ale ani tými právnymi otázkami,
ktorých riešenie nezapadá do rámca riešenia uvedenej otázky „zásadného právneho
významu“ (nezaoberal sa preto napríklad otázkou existencie pohľadávky žalovaného 1/ voči
žalobkyni, platnosti postúpenia pohľadávky, právnych dôsledkov nepodpísania zápisnice
o odovzdaní nehnuteľnosti žalobkyňou ani otázkou, či v danom prípade išlo o postúpenie
pohľadávky alebo realizáciu vládneho uznesenia).
Tým, že odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie [za účelom
posúdenia správnosti riešenia otázky, „či osvedčenie záložného veriteľa o výške a pravosti
pohľadávky podľa § 7 ods. 1 a 2 zákona o dobrovoľných dražbách v znení platnom
10. decembra 2004 je účinné k podaniu návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby aj vtedy,
ak o tejto otázke (pozn. dovolacieho súdu: o otázke zaplatenia pohľadávky zabezpečenej
záložným právom) prebieha súdne konanie medzi záložným veriteľom a záložným
dlžníkom“], vytvoril žalobkyni procesnú možnosť domôcť sa v dovolacom konaní
preverenia správnosti riešenia výlučne tejto právnej otázky.
Odvolací súd sám uvedenú otázku vyriešil tak, že vykonaniu dobrovoľnej dražby na
návrh záložného veriteľa podľa zákona o dobrovoľných dražbách nebráni súbežne
prebiehajúce súdne konanie o uloženie povinnosti zaplatiť pohľadávku zabezpečenú
záložným právom. K tomu dodal, že „pre vykonanie dobrovoľnej dražby nie je potrebný
exekučný titul“. Žalobkyňa sa v dovolaní domáhala preskúmania správnosti právneho
posúdenia veci v tejto otázke. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd na
skutkové zistenia aplikuje právne normy a následne vyvodzuje právne závery. O nesprávnu
aplikáciu právnych noriem ide vtedy, ak súd buď nepoužil správnu právnu normu alebo ak
síce použil správnu právnu normu ale jej obsah nesprávne vyložil, alebo ak zo správnych
skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery. Zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd
na zistený skutkový stav neaplikoval správne normy, alebo že by správne aplikované normy
nesprávne interpretoval.
Záložné právo v zmysle § 151a Občianskeho zákonníka slúži na zabezpečenie
pohľadávky a jej príslušenstva; umožňuje, aby veriteľ uspokojil svoju pohľadávku
z predmetu zálohu, ak pohľadávka, ktorá ním bola zabezpečená, nebude riadne a včas
splnená. Vznik a zánik záložného práva sa odvíja od vzniku alebo zániku zabezpečovanej
pohľadávky. Ak pohľadávka, ktorá bola zabezpečená záložným právom, zanikne, zaniká aj
záložné právo. V prípade prechodu alebo prevodu (aj postúpenia) pohľadávky záložné
právo prechádza na nadobúdateľa pohľadávky. Záložné právo, ako právo akcesorické,
sleduje pohľadávku, ktorú zabezpečuje (viď napríklad aj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 31. marca 2008 sp. zn. 1 Obdo V 102/2005).
Záložné právo plní predovšetkým zabezpečovaciu funkciu - vznikom záložného práva
sa zlepšuje právne postavenie záložného veriteľa a tiež predpoklad, že jeho riadne a včas
neuhradená pohľadávka zabezpečená záložným právom bude uspokojená bez ohľadu na to,
či túto pohľadávku bude chcieť alebo môcť uspokojiť dlžník. S touto zabezpečovacou
funkciou súvisí aj uhradzovacia funkcia záložného práva - záložný veriteľ je oprávnený
docieliť aj proti vôli dlžníka uspokojenie pohľadávky zabezpečenej záložným právom
výťažkom zo zálohu.
Oprávneniu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia pohľadávky zabezpečenej
záložným právom výťažkom zo zálohu bol zákonom o dobrovoľných dražbách (účinným od
1. januára 2003) vytvorený nový inštitucionálny rámec. Pre účely prejednávanej veci je
potrebné uviesť, že v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách:
Dražbou sa rozumie verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva
alebo iného práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa (viď bližšie
§ 2 písm. a/). Vydražiteľom je účastník dražby, ktorému bol udelený príklep (§ 2 písm. g/).
Dražobníkom je osoba, ktorá organizuje dražbu a spĺňa podmienky ustanovené týmto
a osobitným zákonom a vzniklo jej oprávnenie na prevádzkovanie príslušnej živnosti (§ 6
ods. 1 veta prvá). Navrhovateľom dražby je vlastník predmetu dražby alebo osoba
oprávnená konať v mene vlastníka podľa osobitného zákona (ďalej len „záložný veriteľ“),
ktorý za podmienok ustanovených týmto zákonom navrhuje vykonanie dražby (§ 7 ods. 1).
Navrhovateľ dražby je povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je
navrhovateľom dražby záložný veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, sumu
a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona
(§ 7 ods. 2). Dražbu je možné vykonať len na základe písomnej zmluvy o vykonaní dražby,
ktorú uzavrie navrhovateľ dražby s dražobníkom (§ 16 ods. 1 text pred bodkočiarkou).
Prílohou zmluvy je aj písomné vyhlásenie záložného veriteľa o pravosti, výške a splatnosti
pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je
možné dražiť (§16 ods. 3 veta druhá). V prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto
zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd,
aby určil neplatnosť dražby. Toto právo zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa
konania dražby (§ 21 ods. 2). Súd určí neplatnosť dražby, ak je na tom naliehavý právny
záujem (§ 21 ods. 3). Navrhovateľ dražby zodpovedá sa správnosť vyhlásenia o tom, že
predmet dražby je možné dražiť. Záložný veriteľ zodpovedá za pravosť, výšku a splatnosť
pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva. Zodpovednosti za škodu, ktorá
vznikne porušením povinnosti podľa tohto odseku, sa nemožno zbaviť (§ 33 ods. 2).
Z vyššie uvedených zákonných ustanovení ani ustanovení upravujúcich záložné právo
nevyplýva, že by prebiehajúce súdne konanie, ktorého predmetom je žaloba o uloženie
povinnosti zaplatiť pohľadávku zabezpečenú záložným právom, bolo dôvodom, so zreteľom
na ktorý by záložný veriteľ nemohol pristúpiť k realizácii záložného práva postupom podľa
zákona o dobrovoľných dražbách.
Otázku, v odvolacom konaní považovanú za otázku zásadného právneho významu
(§ 238 ods. 3 O. s. p.), vyriešil odvolací súd spôsobom, ktorý zodpovedá vyššie uvedeným
ustanoveniam zákona o dobrovoľných dražbách. Aj dovolací súd zastáva názor, že pokiaľ
záložný veriteľ (ako oprávnený navrhovateľ dražby v zmysle § 7 ods. 1 zákona o
dobrovoľných dražbách) splní všetky zákonné predpoklady a písomne vyhlási: a/ že predmet
dražby je možné dražiť, b/ pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje výkon
záložného práva (§ 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách), nemá z hľadiska
(ne)platnosti dobrovoľnej dražby - právny význam skutočnosť, že v čase navrhnutia alebo
vykonania dražby prebieha (resp. nie je skončené) súdne konanie, v ktorom sa záložný
veriteľ voči záložnému dlžníkovi domáha uspokojenia pohľadávky zabezpečenej záložným
právom, ktoré (záložné právo) zamýšľa záložný veriteľ realizovať v rámci ním navrhovanej
dobrovoľnej dražby.
Z toho vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného,
právneho významu, sa žalobkyni v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť
právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel
k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie zamietol podľa § 243b
ods. 1 O. s. p. ako nedôvodné podané.»
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľke zamietol. V každom prípade tento postup
najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do
výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2010