Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 318/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., P., zastúpenej advokátom JUDr. B. K., V., vo veci

namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2010

doručená sťažnosť M. Š., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom práva na nezávislom

a nestrannom súde zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo

156/2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. 11. 2008 sp. zn. bol

potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 5. 2. 2007 sp. zn. -278,

ktorým súd zamietol moju žalobu žalobkyne o neplatnosť dražby vykonanej podľa zákona

č. proti mojej vôli.

Odvolací súd podľa pripustil dovolanie.

V zákonnej lehote som podala ako žalobkyňa proti odvolaciemu rozsudku dovolanie

z dôvodov uvedených v , , , písm. c .

Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 3. 1020 sp. zn. 3 Cdo

156/2009 bolo dovolanie zamietnuté podľa b ods. 1 ako nedôvodné.

Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa 19. 4. 2010. ...

Odvolací súd sa v podstate stotožnil s dokazovaním vykonaným okresným súdom bez

toho, aby napravil pochybenie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci

a nezohľadnil stav konania o výšku a pravosť pohľadávky pod sp. zn. .

Nedostatok tohto neúplné zisteného skutkového stavuje, že súd sa nevyporiadal

so stavom konania vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. o výšku

a pravosť pohľadávky, ktorú v rámci postúpenia pohľadávky vedie proti M. Š. a spol. M.

a. s. (tam v pozícii žalobcu).

Záludnosť konania zo sírany navrhovateľa dobrovoľnej dražby je najmä v tom, že

požiadal o prerušenie konania pod sp. zn. s odôvodnením, že nevie, aká je výška

pohľadávky. Vzápätí bez vecného doloženia vydal pre dražobníka osvedčenie podľa § 7

ods. 1 o výške a pravosti pohľadávky. ...

Toto neoveril ani dražobník.

Tento nezákonný a nemorálny postup M. H. a. s. voči dlžníkovi vyhodnotil Najvyšší

súd Slovenskej republiky vo svojom zrušujúcom rozsudku v konaní vedenom na Krajskom

súde v Prešove pod sp. zn. . V rozsudku NS SR zo dňa 19. 10. 2005 č. j. 2 Obo

230/04 sa v súvislosti s postupom M. a. s. pri vykonaní dražby pred ukončením sporu o

výške a pravosti pohľadávky uvádza: „Tento počin žalobcu (tam M. a. s. - pozn.

sťažovateľky) nemožno nazvať inak ako gangsterské metódy zavádzané do práva a v tomto

prípade je súdna moc bezmocná pri zabezpečovaní realizácie noriem právneho štátu.“ ...

V písomnom podaní zo dňa 11. 10. 200 sme navrhli vykonať dôkaz uznesením

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 9. 2005 č. j. -59, ktorým bol zamietnutý

návrh M. a. s. na vyhlásenie konkurzu na majetok žalobkyne. Krajský súd zamietnutie

návrhu odôvodnil presne tým, že M. a. s. neosvedčil a nedoložil existenciu pohľadávku voči

dlžníčke do takej miery, že o nej nemožno pochybovať.

M. a. s. proti tomuto uzneseniu odvolanie nepodal. ...

Ak teda krajský súd návrh na konkurz zamietol pre nedoloženie existencie

pohľadávky, nemohol M. a. s. podať návrh na vykonanie dobrovoľnej dražby proti vôli

majiteľa, lebo nemá preukázanú výšku a pravosť pohľadávky.

Opomenutím vykonania tohto dôkazu resp. nevyhodnotením tejto skutočnosti v

rozsudku okresného súdu stal sa prvostupňový rozsudok nepreskúmateľným. Toto

pochybenie neodstránil ani odvolací súd a nezaoberal sa tým ani dovolací súd. ...

Nezákonnosť postupu pri tzv. dobrovoľnej dražbe zavŕšili žalovaní v prvom a druhom

rade tým, že v rozpore so znením a nedali podpísať

zápisnicu o odovzdaní nehnuteľnosti zo dňa 27.1.2005 vlastnícke nehnuteľnosti ale

neznámej osobe s nečitateľným podpisom.

Aby túto nezákonnosť zakryli, citovali tam všeobecný predpis ( ),

hoci pre daný prípad platí lex specialis a .

Zák. je pre daný prípad lex specialis a pri tzv. dobrovoľnej dražbe

musia byť dodržané ustanovenia tohto zákona. Tento zákon neobsahuje žiadne oprávnenie

záložného veriteľa odovzdať nehnuteľnosť alebo podpísať zápisnicu namiesto vlastníka

nehnuteľnosti. Zo znenia cit. zák. vyplýva, že ustanovenia

(poznámka 39) možno použiť, len ak tento zákon (č. ) neustanovuje inak.

Cieľom týchto nezákonných krokov žalovaného je zrejme pozbaviť žalobkyňu jej

majetkových práv a spôsobiť škodu. ...

Nie je úplné ani dokazovanie vykonané obsahom záložnej zmluvy uzavretej dňa 15. 4.

1992 so S. a. s., ako aj obsahom Zmluvy o postúpení pohľadávky pre S. a. s. zo dňa 28. 6.

2000.

Súd pri hodnotení realizácie záložnej zmluvy mal vychádzať zo stavu platného v čase

jej uzavretia dňa 15. 4. 1992. V tejto zmluve sa výslovne uvádza, že sa záložné právo

zriaďuje k zabezpečeniu úverovej zmluvy zo dňa 15. 4. 1992, hoci úverová zmluva je

preukázateľne uzavretá dňa 17. 4. 1992. S. a. s.

Podľa na vznik záložnej zmluvy a nároky z nej vyplývajúce sa majú

použiť ustanovenia v tom čase platné.

Tieto rozpory súdy vôbec nepreskúmali, lebo inak by zistili, že pred účinnosťou

(od. 1. 1. 2003), ktorým boli novelizované ustanovenia o záložnom

práve bolo vylúčené, aby pri postúpení pohľadávky prešlo na postupníka aj záložné právo

(viď rozsudok NS SR z 30. 4. 2003 sp. zn. ). ...

Podobne ostali nepovšimnuté aj námietky proti postúpeniu pohľadávky zmluvou zo

dňa 28. 6. 2000 resp. 22. 12. 1999 medzi S. a. s. a S. a. s.

V skutočnosti nešlo o postúpenie pohľadávky ale o realizáciu uznesenia Vlády SR

č. 335 zo dňa 17. 5. 2000, ktorým vláda schválila návrh druhej etapy predprivatizačnej

reštrukturalizácie vybraných bánk.

K tej zmluve je pripojená notárska zápisnica JUDr. T. S. zo dňa 30. 11. 2000, v

ktorej účastníci S. a. s. a S. a. s. prehlásili, že zmluvu o postúpení pohľadávok uzavreli dňa

22. 12. 1999. Nie je teda vôbec zrejmé, prečo S. a. s. predložila v spore sp. zn.

na KS v Prešove zmluvu zo dňa 28. 6. 2000, keď v notárskej zápisnici zo dňa 30. 11. 2000 je

výslovne uvedené, že ide o zmluvu zo dňa 22. 12. 1999. ...

Zásada účinnej súdnej ochrany, zásada právnej istiny a právo na spravodlivý

rozsudok podľa článku 6 Dohovoru a ďalších ustanovení boli voči sťažovateľke porušené.

Najvyšší súd namiesto vecného posúdenia pripustenej dovolacej otázky postavil sa

na formálne znenie .

Nemôže byť iba na ľubovôli záložného veriteľa aké vyhlásenie urobí, aby mohol

podať návrh na vykonanie tzv. dobrovoľnej dražby.

Každý právny úkon - a takýmto nepochybne je aj vyhlásenie záložného veriteľa o

výške a nespornosti pohľadávky - musí mať hmotnoprávnu náležitosť, t. j. musí byť pravdivý

( a 37/1 ).

Dovolací súd túto podstatu obišiel v môj neprospech. Absolútnu neplatnosť právneho

úkonu súd skúma z úradnej moci. Výška a pravosť pohľadávky je predmetom súdneho

konania pred Krajským súdom pod sp. zn. . Okrem mňa ako žalovanej sú v spore

o výšku a pravosť pohľadávky ďalší dvaja účastníci úverovej zmluvy, z ktorej pohľadávka

mala vzniknúť.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo

156/2009 porušil základné právo sťažovateľky M. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v

Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29. 3. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce

z odmeny za 2 úkony: prevzatie a príprava zastupovania a za sťažnosť po 53,49 € (1/13

výpočtového základu) a rež. paušál 6,95 € (1/100) podľa vyhl. č. v platnom

znení, t. j. spolu 120,88 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. B. K. ... do 15. dní

od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie

označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2010,

ktorým zamietol jej dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 24. novembra 2008, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade

sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany najvyššieho súdu

rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby

najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané

postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej dovolaní meritórne rozhodol, aj

keď nie v súlade s predstavou sťažovateľky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že právo na súd, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca

2010 okrem iného vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ) zastúpená

advokátom ( ) proti rozhodnutiu, v ktorom odvolací súd vyslovil

prípustnosť dovolania ( ), preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok v

rozsahu podľa bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ods.

1 ) a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nieje dôvodné.

V zmysle je dovolací súd vždy povinný skúmať, či v konaní

nedošlo k procesnej vade vymenovanej v Vada takejto povahy, ktorá zakladá

vždy procesnú prípustnosť (a zároveň dôvodnosť) dovolania, nebola v dovolaní namietaná

a v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.

Rovnako v zmysle je dovolací súd povinný skúmať tiež to, či

v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie veci. Žalobkyňa v dovolaní namietala existenciu procesnej vady konania

v zmysle (o vadu tejto povahy ide aj v prípade ňou tvrdenej

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu). Dovolací súd nebral na zreteľ, ako

dovolateľka túto vadu označila, ale z čoho ju vyvodzovala. Pri takom nazeraní dospel

k záveru, že z rozhodujúceho (obsahového) hľadiska išlo v prípade tejto námietky

o neprípustné (viď ďalej) spochybnenie správnosti jednak skutkových záverov odvolacieho

súdu, jednak tých jeho právnych záverov, ktoré nesúvisia s právnou otázkou, so zreteľom na

ktorú bola vyslovená prípustnosť dovolania. Dovolací súd preto v ďalšom vychádzal z toho,

že v dovolaní vada tejto povahy (t. j. tzv. iná vada) nebola namietaná. Takáto vada ani inak

nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Pokiaľ odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa , je

dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na

nesprávnom právnom posúdení, veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre

ktorú bolo dovolanie pripustené. Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom

konaní nemohol zaoberať skutkovými otázkami (na ich riešenie nie je v takom prípade

oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami - viď § 243a ods. 2 veta druhá

), ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola odvolacím súdom

vyslovená prípustnosť dovolania. Dovolací súd sa z tohto dôvodu nezaoberal žiadnou

z otázok nastolených v dovolaní, ktoré majú skutkovú povahu (nezaoberal sa preto

napríklad otázkou zistenia skutkového stavu konania vedeného na Krajskom súde v Prešove

pod sp. zn. , nevykonania dokazovania uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. , nezisťovania obsahu záložnej zmluvy a zmluvy o postúpení pohľadávky

alebo výšky a pravosti pohľadávky tvrdenej žalovaným 1/), ale ani tými právnymi otázkami,

ktorých riešenie nezapadá do rámca riešenia uvedenej otázky „zásadného právneho

významu“ (nezaoberal sa preto napríklad otázkou existencie pohľadávky žalovaného 1/ voči

žalobkyni, platnosti postúpenia pohľadávky, právnych dôsledkov nepodpísania zápisnice

o odovzdaní nehnuteľnosti žalobkyňou ani otázkou, či v danom prípade išlo o postúpenie

pohľadávky alebo realizáciu vládneho uznesenia).

Tým, že odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie [za účelom

posúdenia správnosti riešenia otázky, „či osvedčenie záložného veriteľa o výške a pravosti

pohľadávky podľa § 7 ods. 1 a 2 zákona o dobrovoľných dražbách v znení platnom

10. decembra 2004 je účinné k podaniu návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby aj vtedy,

ak o tejto otázke (pozn. dovolacieho súdu: o otázke zaplatenia pohľadávky zabezpečenej

záložným právom) prebieha súdne konanie medzi záložným veriteľom a záložným

dlžníkom“], vytvoril žalobkyni procesnú možnosť domôcť sa v dovolacom konaní

preverenia správnosti riešenia výlučne tejto právnej otázky.

Odvolací súd sám uvedenú otázku vyriešil tak, že vykonaniu dobrovoľnej dražby na

návrh záložného veriteľa podľa zákona o dobrovoľných dražbách nebráni súbežne

prebiehajúce súdne konanie o uloženie povinnosti zaplatiť pohľadávku zabezpečenú

záložným právom. K tomu dodal, že „pre vykonanie dobrovoľnej dražby nie je potrebný

exekučný titul“. Žalobkyňa sa v dovolaní domáhala preskúmania správnosti právneho

posúdenia veci v tejto otázke. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd na

skutkové zistenia aplikuje právne normy a následne vyvodzuje právne závery. O nesprávnu

aplikáciu právnych noriem ide vtedy, ak súd buď nepoužil správnu právnu normu alebo ak

síce použil správnu právnu normu ale jej obsah nesprávne vyložil, alebo ak zo správnych

skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery. Zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd

na zistený skutkový stav neaplikoval správne normy, alebo že by správne aplikované normy

nesprávne interpretoval.

Záložné právo v zmysle slúži na zabezpečenie

pohľadávky a jej príslušenstva; umožňuje, aby veriteľ uspokojil svoju pohľadávku

z predmetu zálohu, ak pohľadávka, ktorá ním bola zabezpečená, nebude riadne a včas

splnená. Vznik a zánik záložného práva sa odvíja od vzniku alebo zániku zabezpečovanej

pohľadávky. Ak pohľadávka, ktorá bola zabezpečená záložným právom, zanikne, zaniká aj

záložné právo. V prípade prechodu alebo prevodu (aj postúpenia) pohľadávky záložné

právo prechádza na nadobúdateľa pohľadávky. Záložné právo, ako právo akcesorické,

sleduje pohľadávku, ktorú zabezpečuje (viď napríklad aj rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 31. marca 2008 sp. zn. V 102/2005).

Záložné právo plní predovšetkým zabezpečovaciu funkciu - vznikom záložného práva

sa zlepšuje právne postavenie záložného veriteľa a tiež predpoklad, že jeho riadne a včas

neuhradená pohľadávka zabezpečená záložným právom bude uspokojená bez ohľadu na to,

či túto pohľadávku bude chcieť alebo môcť uspokojiť dlžník. S touto zabezpečovacou

funkciou súvisí aj uhradzovacia funkcia záložného práva - záložný veriteľ je oprávnený

docieliť aj proti vôli dlžníka uspokojenie pohľadávky zabezpečenej záložným právom

výťažkom zo zálohu.

Oprávneniu záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia pohľadávky zabezpečenej

záložným právom výťažkom zo zálohu bol zákonom o dobrovoľných dražbách (účinným od

1. januára 2003) vytvorený nový inštitucionálny rámec. Pre účely prejednávanej veci je

potrebné uviesť, že v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách:

Dražbou sa rozumie verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva

alebo iného práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa (viď bližšie

§ 2 písm. a/). Vydražiteľom je účastník dražby, ktorému bol udelený príklep (§ 2 písm. g/).

Dražobníkom je osoba, ktorá organizuje dražbu a spĺňa podmienky ustanovené týmto

a osobitným zákonom a vzniklo jej oprávnenie na prevádzkovanie príslušnej živnosti (§ 6

ods. 1 veta prvá). Navrhovateľom dražby je vlastník predmetu dražby alebo osoba

oprávnená konať v mene vlastníka podľa osobitného zákona (ďalej len „záložný veriteľ“),

ktorý za podmienok ustanovených týmto zákonom navrhuje vykonanie dražby (§ 7 ods. 1).

Navrhovateľ dražby je povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je

navrhovateľom dražby záložný veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, sumu

a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona

(§ 7 ods. 2). Dražbu je možné vykonať len na základe písomnej zmluvy o vykonaní dražby,

ktorú uzavrie navrhovateľ dražby s dražobníkom (§ 16 ods. 1 text pred bodkočiarkou).

Prílohou zmluvy je aj písomné vyhlásenie záložného veriteľa o pravosti, výške a splatnosti

pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je

možné dražiť (§16 ods. 3 veta druhá). V prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto

zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd,

aby určil neplatnosť dražby. Toto právo zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa

konania dražby (§ 21 ods. 2). Súd určí neplatnosť dražby, ak je na tom naliehavý právny

záujem (§ 21 ods. 3). Navrhovateľ dražby zodpovedá sa správnosť vyhlásenia o tom, že

predmet dražby je možné dražiť. Záložný veriteľ zodpovedá za pravosť, výšku a splatnosť

pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva. Zodpovednosti za škodu, ktorá

vznikne porušením povinnosti podľa tohto odseku, sa nemožno zbaviť (§ 33 ods. 2).

Z vyššie uvedených zákonných ustanovení ani ustanovení upravujúcich záložné právo

nevyplýva, že by prebiehajúce súdne konanie, ktorého predmetom je žaloba o uloženie

povinnosti zaplatiť pohľadávku zabezpečenú záložným právom, bolo dôvodom, so zreteľom

na ktorý by záložný veriteľ nemohol pristúpiť k realizácii záložného práva postupom podľa

zákona o dobrovoľných dražbách.

Otázku, v odvolacom konaní považovanú za otázku zásadného právneho významu

( ), vyriešil odvolací súd spôsobom, ktorý zodpovedá vyššie uvedeným

ustanoveniam zákona o dobrovoľných dražbách. Aj dovolací súd zastáva názor, že pokiaľ

záložný veriteľ (ako oprávnený navrhovateľ dražby v zmysle § 7 ods. 1 zákona o

dobrovoľných dražbách) splní všetky zákonné predpoklady a písomne vyhlási: a/ že predmet

dražby je možné dražiť, b/ pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje výkon

záložného práva (§ 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách), nemá z hľadiska

(ne)platnosti dobrovoľnej dražby - právny význam skutočnosť, že v čase navrhnutia alebo

vykonania dražby prebieha (resp. nie je skončené) súdne konanie, v ktorom sa záložný

veriteľ voči záložnému dlžníkovi domáha uspokojenia pohľadávky zabezpečenej záložným

právom, ktoré (záložné právo) zamýšľa záložný veriteľ realizovať v rámci ním navrhovanej

dobrovoľnej dražby.

Z toho vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného,

právneho významu, sa žalobkyni v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť

právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel

k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. c/ Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie zamietol podľa

ods. 1 ako nedôvodné podané.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľke zamietol. V každom prípade tento postup

najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010