Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 332/2010
PDF · 208.53 KB
No categories available
II. ÚS 332/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. L., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 60/2008 a jeho uznesením z 22. januára 2009,
postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 19/2009 a jeho
uznesením zo 16. marca 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 41/2009 a jeho uznesením z 15. decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 4. júna 2010
doručená sťažnosť J. L., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 60/2008 a jeho
uznesením z 22. januára 2009, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 19/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2009
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 41/2009 a jeho uznesením z 15. decembra 2009.
Zo sťažnosti a z ústavným súdom vyžiadaných na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí
všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ je okresným súdom v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T 60/2008 trestne stíhaný pre prečin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20
a § 212 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov. Vo vzťahu k osobe predsedníčky senátu okresného súdu sťažovateľ vzniesol
námietku zaujatosti z dôvodu, „že predsedníčka senátu rozhodovala inú trestnú vec
sťažovateľa vedenú na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 3 T/249/07“. O tejto námietke
okresný súd uznesením z 22. januára 2009 rozhodol tak, že predsedníčka senátu nie je
vylúčená z prerokúvania trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 60/2008. Proti tomuto
rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súdu uznesením sp. zn.
3 Tos 19/2009 zo 16. marca 2009 rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom
na tieto skutočnosti podal sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré
najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 41/2009 z 15. decembra 2009 odmietol
s odôvodnením, že nie sú splnené podmienky dovolania s prihliadnutím na jeho
neprípustnosť podľa § 368 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Podľa názoru sťažovateľa sú spomenuté rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu nepreskúmateľné, „nakoľko v uvedenom prípade došlo k tej skutočnosti,
že vo veci rozhoduje sudca, ktorý je zaujatý. ... sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti
JUDr. N. T., nakoľko predchádzajúca trestná vec č. k. 3 T/294/2007 sa bezprostredne
dotýka trestnej veci 1 T/60/2008 vedenej na Okresnom súde Prievidza. ... je jasne
preukázateľné, že sudca už má vedomosť a to bezprostrednú o uvedenej trestnej veci a teda
už má vytvorený názor na posúdenie trestnej veci č. k. 1 T/60/2008. Zároveň uvádzam, že
tvrdenie Krajského súdu Trenčín..., že ide o zákonnú sudkyňu nie je pravdivé, nakoľko
uvedená trestná vec pripadla sudcovi JUDr. V. C. a ten aj bol podľa platného rozvrhu
práce aj zákonným sudcom v senáte 1 T, pričom však táto vec mu bola odňatá..., pričom
uvedená vec bola pridelená JUDr. N. T. opatrením predsedu súdu č. k. Spr 3/08..., kde je
uvedený dôvod odňatia práve tá skutočnosť, že JUDr. N. T. pojednávala trestnú vec 3
T/249/2007...
Uznesením Okresného súdu Prievidza, zo dňa 22. 1. 2009, sp. zn. 1 T/60/2009,
uznesením Krajského súdu Trenčín č. k. 3 Tos 19/2009 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo/41/2009 boli porušené základné práva sťažovateľa:
... bolo vedené nespravodlivé súdne konanie voči sťažovateľovi...
Právo na spravodlivý proces v prípade sťažovateľa spočíva v tom, že prvostupňový
súd, odvolací ako aj najvyšší súd v sústave všeobecného súdnictva nesprávne aplikovali
ustanovenia zákona týkajúce sa vylúčenia sudcu z prejednávania veci vzhľadom na jeho
zaujatosť, čím porušili práva sťažovateľa.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Prievidza sp. zn. 1 T/60/2008, Krajský súd Trenčín sp. zn.
3 Tos/19/2009 a Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo/41/2009 svojim postupom
porušili základné právo J. L. ... na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa
J. L. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 Euro, ktoré mu sú
Okresný súd Prievidza, Krajský súd Trenčín a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní
vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Prievidza, Krajský súd Trenčín a Najvyšší súd Slovenskej republiky
povinní zaplatiť náhradu trov konania spoločne a nerozdielne v sume 245,70 Eur na účet
jeho advokáta JUDr. P. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 60/2008 a jeho uznesením z 22. januára 2009, postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tos 19/2009 a jeho uznesením zo 16. marca 2009 a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 41/2009 a jeho uznesením
z 15. decembra 2009.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu
je sťažnosť sťažovateľa podaná oneskorene.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 4. júna 2010 (podaná na
poštovú prepravu 2. júna 2010). Uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 60/2008 z 22. januára
2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 19/2009 zo 16. marca 2009
nadobudlo právoplatnosť dňom vydania druhostupňového rozhodnutia, proti ktorému
nebolo možné podať riadny opravný prostriedok, t. j. 16. marca 2009. Podľa zistenia
ústavného súdu sťažovateľovi, ako aj jeho obhajcovi bolo uznesenie krajského súdu
doručené 8. apríla 2009. Od uvedeného dátumu, keď sa sťažovateľ mohol dozvedieť
o prípadnom porušení svojich základných práv alebo slobôd napadnutými rozhodnutiami
tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde (t. j. dva mesiace).
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v časti
namietajúcej postup a rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu odmietol ako podanú
oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu nepovažoval sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za podanú
oneskorene, aj keď konanie vedené najvyšším súdom bolo právoplatne skončené
15. decembra 2009, t. j. oveľa skôr, ako dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu, avšak k jeho doručovaniu sťažovateľovi a jeho obhajcovi pristúpil okresný súd až
20. mája 2010. O prípadnom porušení základných práv sa teda sťažovateľ dozvedel až
v lehote určenej na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Napriek tomu je však sťažnosť
v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podstatu sťažovateľových námietok tvorí jeho tvrdenie, „že vo veci rozhoduje sudca,
ktorý je zaujatý“, a tvrdenie, „že prvostupňový súd, odvolací ako aj najvyšší súd...
nesprávne aplikovali ustanovenia zákona týkajúce sa vylúčenia sudcu z prejednávania veci
vzhľadom na jeho zaujatosť“. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na zákonného
sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy konkrétne nenamietal (ústavný súd tento záver
vyvodil zo skutočnosti, že v odôvodnení sťažnosti sa o tomto článku ústavy nezmieňuje tak,
ako to urobil v prípade čl. 46 ústavy), preto ústavný súd vzhľadom na ustanovenie § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde (viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania)
preskúmal postup a rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska ochrany základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa
obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna
alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).
S prihliadnutím na uvedenú judikatúru ústavný súd nemôže zastúpiť všeobecný súd
vo vzťahu k posúdeniu otázky zaujatosti konajúcej predsedníčky senátu okresného súdu
v trestnej veci sťažovateľa a rozhodnúť o nej. Úloha ústavného súdu v rámci konania
o sťažnosti sťažovateľa podanej podľa čl. 127 ústavy, v ktorej namieta porušenie
základných práv, spočíva „iba“ v preskúmaní, či všeobecné súdy, ktoré o tejto otázke
rozhodovali, postupovali v súlade s ústavno-procesnými princípmi a či ich postupom
nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, t. j. či zákonné ustanovenia, ktoré sa na
danú problematiku vzťahujú, všeobecné súdy vyložili a aplikovali ústavne konformným
spôsobom. Z tohto hľadiska ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého postupu a
rozhodnutia najvyššieho súdu.
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tdo 41/2009 z 15. decembra 2009 uviedol, že
„dovolanie je síce podané prostredníctvom obhajcu a uvádza konkrétny dovolací dôvod,
avšak trpí odstrániteľnými chybami, no najmä chybou neodstrániteľnou. Za odstrániteľnú
chybu možno považovať skutočnosť, že dovolanie neobsahuje konkrétne zákonné
ustanovenia, ktoré mali byť porušené vzhľadom na uvedený dovolací dôvod.
Neodstrániteľná chyba spočíva v tom, že nie je v súlade s § 368 ods. 1 Tr. por.
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým
bola vec právoplatne skončená.
Trestný poriadok nevymedzuje síce pojem vec právoplatne skončená, ale z výkladu
jeho ustanovení § 368 až 392 (o dovolaní) je logické prijať záver, že uvedený pojem
napĺňajú len rozhodnutia týkajúce sa merita veci, teda rozhodnutia, ktorým sa končí trestné
stíhanie obvineného ako celok. Odporovalo by logickým záverom zákona (Trestného
poriadku), ak by mimoriadnym opravným prostriedkom – dovolaním – bolo prípustné
napadnúť aj iné rozhodnutia súdov prvého či druhého stupňa nie vo veci samej, teda tie,
ktorými bolo rozhodnuté len o parciálnych otázkach. Takými sú z pohľadu celého trestného
stíhania rozhodnutia upravujúce procesný postup, uloženie pokuty a mnohé ďalšie. Tieto
rozhodnutia majú vlastný režim opravných prostriedkov, pokiaľ ich zákon vôbec pripustil;
ich základným znakom je vždy to, že nimi nie je trestné stíhanie obvineného právoplatne
skončené, ale je možné v ňom pokračovať aj keď v iných procesných podmienkach.
V rozhodovanej veci teda nie sú splnené podmienky dovolania s prihliadnutím na
jeho neprípustnosť podľa § 368 ods. 1 Tr. por. (ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky
dovolania).
Vzhľadom k tomu, že tu je, okrem odstrániteľných nedostatkov, aj neodstrániteľný
nedostatok podmienky dovolania, nevyzval predseda senátu dovolacieho súdu dovolateľa
(podľa § 379 ods. 1 Tr. por.) na odstránenie odstrániteľných nedostatkov dovolania.
Najvyšší súd... na základe vyššie uvedených dôvodov na neverejnom zasadnutí bez
meritórneho preskúmania veci, dovolanie obvineného odmietol podľa § 382 písm. c)
Tr. por. per analogiam.“.
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jednoznačne
vyplýva, prečo bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť. Najvyšší súd uviedol,
v čom videl nesplnenie podmienky prípustnosti dovolania sťažovateľa, poukázal pritom na
platnú a účinnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na dovolacie konanie a jej výklad, ako aj
dôvodnosť jej aplikácie dostatočným spôsobom ozrejmil.
Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu je kontrolovať, či všeobecné súdy
v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené
a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv
a slobôd, nemôže však zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej
perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie
najvyššieho súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o jeho „nepreskúmateľnosti“ javí ako
akceptovateľné.
Ústavný súd považuje výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku najvyšším
súdom za ústavne konformnú. V súvislosti s otázkou prípustnosti dovolania v trestnom
konaní proti rozhodnutiu, ktorým sa právoplatne neskončilo konanie vo veci samej, ale
v rámci neho konanie o inej otázke, ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce
rozhodnutia napr. I. ÚS 323/06 a I. ÚS 324/06, v ktorých sa touto otázkou zaoberal, a jeho
závery možno obdobne aplikovať aj na vec sťažovateľa. Preto aj názor najvyššieho súdu
o neprípustnosti dovolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, ktorým sa rozhodlo
o sťažnosti proti uzneseniu o námietke zaujatosti predsedníčky senátu okresného súdu, treba
považovať za súladný s ústavou.
Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na
súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní.
Takýmto predpisom v posudzovanej veci je Trestný poriadok.
Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení procesného predpisu
upravujúceho postup v trestnom konaní v označenom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich
uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s ústavou.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli
najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným.
Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto
časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec je potrebné zdôrazniť, že v konečnom dôsledku sťažovateľ bude mať stále
k dispozícii účinné právne prostriedky nápravy v prípade, že bude presvedčený o tom, že
v jeho veci nerozhodla zákonná sudkyňa, a to najmä riadny opravný prostriedok proti
meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu – odvolanie (§ 306 a nasl. Trestného poriadku),
ale aj mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, avšak až po právoplatnom skončení
veci samej (§ 368 a nasl. Trestného poriadku). Z tohto pohľadu na prerokovanie sťažnosti
sťažovateľa ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy
in fine nemá právomoc, preto by ju musel v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do
úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na vyslovenie
porušenia základného práva alebo slobody.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. júla 2010