Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 332/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. L., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. januára 2009,

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 16. marca 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 4. júna 2010

doručená sťažnosť J. L., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. januára 2009, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. marca 2009

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. decembra 2009.

Zo sťažnosti a z ústavným súdom vyžiadaných na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí

všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ je okresným súdom v konaní vedenom pod

sp. zn. trestne stíhaný pre prečin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20

a a v znení neskorších

predpisov. Vo vzťahu k osobe predsedníčky senátu okresného súdu sťažovateľ vzniesol

námietku zaujatosti z dôvodu, „že predsedníčka senátu rozhodovala inú trestnú vec

sťažovateľa vedenú na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. “. O tejto námietke

okresný súd uznesením z 22. januára 2009 rozhodol tak, že predsedníčka senátu nie je

vylúčená z prerokúvania trestnej veci vedenej pod sp. zn. . Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súdu uznesením sp. zn.

zo 16. marca 2009 rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom

na tieto skutočnosti podal sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 15. decembra 2009 odmietol

s odôvodnením, že nie sú splnené podmienky dovolania s prihliadnutím na jeho

neprípustnosť podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa názoru sťažovateľa sú spomenuté rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu nepreskúmateľné, „nakoľko v uvedenom prípade došlo k tej skutočnosti,

že vo veci rozhoduje sudca, ktorý je zaujatý. ... sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti

JUDr. N. T., nakoľko predchádzajúca trestná vec č. k. sa bezprostredne

dotýka trestnej veci vedenej na Okresnom súde Prievidza. ... je jasne

preukázateľné, že sudca už má vedomosť a to bezprostrednú o uvedenej trestnej veci a teda

už má vytvorený názor na posúdenie trestnej veci č. k. . Zároveň uvádzam, že

tvrdenie Krajského súdu Trenčín..., že ide o zákonnú sudkyňu nie je pravdivé, nakoľko

uvedená trestná vec pripadla sudcovi JUDr. V. C. a ten aj bol podľa platného rozvrhu

práce aj zákonným sudcom v senáte 1 T, pričom však táto vec mu bola odňatá..., pričom

uvedená vec bola pridelená JUDr. N. T. opatrením predsedu súdu č. k. Spr 3/08..., kde je

uvedený dôvod odňatia práve tá skutočnosť, že JUDr. N. T. pojednávala trestnú vec 3

T/249/2007...

Uznesením Okresného súdu Prievidza, zo dňa 22. 1. 2009, sp. zn. ,

uznesením Krajského súdu Trenčín č. k. a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. boli porušené základné práva sťažovateľa:

... bolo vedené nespravodlivé súdne konanie voči sťažovateľovi...

Právo na spravodlivý proces v prípade sťažovateľa spočíva v tom, že prvostupňový

súd, odvolací ako aj najvyšší súd v sústave všeobecného súdnictva nesprávne aplikovali

ustanovenia zákona týkajúce sa vylúčenia sudcu z prejednávania veci vzhľadom na jeho

zaujatosť, čím porušili práva sťažovateľa.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Prievidza sp. zn. , Krajský súd Trenčín sp. zn.

a Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. svojim postupom

porušili základné právo J. L. ... na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa

.

J. L. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 Euro, ktoré mu sú

Okresný súd Prievidza, Krajský súd Trenčín a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní

vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Prievidza, Krajský súd Trenčín a Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinní zaplatiť náhradu trov konania spoločne a nerozdielne v sume 245,70 Eur na účet

jeho advokáta JUDr. P. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. januára 2009, postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. marca 2009 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 15. decembra 2009.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu

je sťažnosť sťažovateľa podaná oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3

to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 4. júna 2010 (podaná na

poštovú prepravu 2. júna 2010). Uznesenie okresného súdu sp. zn. z 22. januára

2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. marca 2009

nadobudlo právoplatnosť dňom vydania druhostupňového rozhodnutia, proti ktorému

nebolo možné podať riadny opravný prostriedok, t. j. 16. marca 2009. Podľa zistenia

ústavného súdu sťažovateľovi, ako aj jeho obhajcovi bolo uznesenie krajského súdu

doručené 8. apríla 2009. Od uvedeného dátumu, keď sa sťažovateľ mohol dozvedieť

o prípadnom porušení svojich základných práv alebo slobôd napadnutými rozhodnutiami

tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3

(t. j. dva mesiace).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v časti

namietajúcej postup a rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu odmietol ako podanú

oneskorene podľa .

2. Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu nepovažoval sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za podanú

oneskorene, aj keď konanie vedené najvyšším súdom bolo právoplatne skončené

15. decembra 2009, t. j. oveľa skôr, ako dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu, avšak k jeho doručovaniu sťažovateľovi a jeho obhajcovi pristúpil okresný súd až

20. mája 2010. O prípadnom porušení základných práv sa teda sťažovateľ dozvedel až

v lehote určenej na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Napriek tomu je však sťažnosť

v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podstatu sťažovateľových námietok tvorí jeho tvrdenie, „že vo veci rozhoduje sudca,

ktorý je zaujatý“, a tvrdenie, „že prvostupňový súd, odvolací ako aj najvyšší súd...

nesprávne aplikovali ustanovenia zákona týkajúce sa vylúčenia sudcu z prejednávania veci

vzhľadom na jeho zaujatosť“. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu zaručeného v konkrétne nenamietal (ústavný súd tento záver

vyvodil zo skutočnosti, že v odôvodnení sťažnosti sa o tomto článku nezmieňuje tak,

ako to urobil v prípade ), preto ústavný súd vzhľadom na ustanovenie

ods. 3 (viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania)

preskúmal postup a rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska ochrany základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

S prihliadnutím na uvedenú judikatúru ústavný súd nemôže zastúpiť všeobecný súd

vo vzťahu k posúdeniu otázky zaujatosti konajúcej predsedníčky senátu okresného súdu

v trestnej veci sťažovateľa a rozhodnúť o nej. Úloha ústavného súdu v rámci konania

o sťažnosti sťažovateľa podanej podľa , v ktorej namieta porušenie

základných práv, spočíva „iba“ v preskúmaní, či všeobecné súdy, ktoré o tejto otázke

rozhodovali, postupovali v súlade s ústavno-procesnými princípmi a či ich postupom

nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, t. j. či zákonné ustanovenia, ktoré sa na

danú problematiku vzťahujú, všeobecné súdy vyložili a aplikovali ústavne konformným

spôsobom. Z tohto hľadiska ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého postupu a

rozhodnutia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 15. decembra 2009 uviedol, že

„dovolanie je síce podané prostredníctvom obhajcu a uvádza konkrétny dovolací dôvod,

avšak trpí odstrániteľnými chybami, no najmä chybou neodstrániteľnou. Za odstrániteľnú

chybu možno považovať skutočnosť, že dovolanie neobsahuje konkrétne zákonné

ustanovenia, ktoré mali byť porušené vzhľadom na uvedený dovolací dôvod.

Neodstrániteľná chyba spočíva v tom, že nie je v súlade s

Podľa dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým

bola vec právoplatne skončená.

nevymedzuje síce pojem vec právoplatne skončená, ale z výkladu

jeho ustanovení § 368 až 392 (o dovolaní) je logické prijať záver, že uvedený pojem

napĺňajú len rozhodnutia týkajúce sa merita veci, teda rozhodnutia, ktorým sa končí trestné

stíhanie obvineného ako celok. Odporovalo by logickým záverom zákona (Trestného

poriadku), ak by mimoriadnym opravným prostriedkom – dovolaním – bolo prípustné

napadnúť aj iné rozhodnutia súdov prvého či druhého stupňa nie vo veci samej, teda tie,

ktorými bolo rozhodnuté len o parciálnych otázkach. Takými sú z pohľadu celého trestného

stíhania rozhodnutia upravujúce procesný postup, uloženie pokuty a mnohé ďalšie. Tieto

rozhodnutia majú vlastný režim opravných prostriedkov, pokiaľ ich zákon vôbec pripustil;

ich základným znakom je vždy to, že nimi nie je trestné stíhanie obvineného právoplatne

skončené, ale je možné v ňom pokračovať aj keď v iných procesných podmienkach.

V rozhodovanej veci teda nie sú splnené podmienky dovolania s prihliadnutím na

jeho neprípustnosť podľa (ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky

dovolania).

Vzhľadom k tomu, že tu je, okrem odstrániteľných nedostatkov, aj neodstrániteľný

nedostatok podmienky dovolania, nevyzval predseda senátu dovolacieho súdu dovolateľa

(podľa ) na odstránenie odstrániteľných nedostatkov dovolania.

Najvyšší súd... na základe vyššie uvedených dôvodov na neverejnom zasadnutí bez

meritórneho preskúmania veci, dovolanie obvineného odmietol podľa § 382 písm. c)

per analogiam.“.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jednoznačne

vyplýva, prečo bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť. Najvyšší súd uviedol,

v čom videl nesplnenie podmienky prípustnosti dovolania sťažovateľa, poukázal pritom na

platnú a účinnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na dovolacie konanie a jej výklad, ako aj

dôvodnosť jej aplikácie dostatočným spôsobom ozrejmil.

Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu je kontrolovať, či všeobecné súdy

v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené

a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv

a slobôd, nemôže však zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej

perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie

najvyššieho súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o jeho „nepreskúmateľnosti“ javí ako

akceptovateľné.

Ústavný súd považuje výklad a aplikáciu ustanovení najvyšším

súdom za ústavne konformnú. V súvislosti s otázkou prípustnosti dovolania v trestnom

konaní proti rozhodnutiu, ktorým sa právoplatne neskončilo konanie vo veci samej, ale

v rámci neho konanie o inej otázke, ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce

rozhodnutia napr. a , v ktorých sa touto otázkou zaoberal, a jeho

závery možno obdobne aplikovať aj na vec sťažovateľa. Preto aj názor najvyššieho súdu

o neprípustnosti dovolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, ktorým sa rozhodlo

o sťažnosti proti uzneseniu o námietke zaujatosti predsedníčky senátu okresného súdu, treba

považovať za súladný s .

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na

súdnu a inú právnu ochranu zaručené v , ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní.

Takýmto predpisom v posudzovanej veci je .

Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení procesného predpisu

upravujúceho postup v trestnom konaní v označenom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich

uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s .

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli

najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto

časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 .

Nad rámec je potrebné zdôrazniť, že v konečnom dôsledku sťažovateľ bude mať stále

k dispozícii účinné právne prostriedky nápravy v prípade, že bude presvedčený o tom, že

v jeho veci nerozhodla zákonná sudkyňa, a to najmä riadny opravný prostriedok proti

meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu – odvolanie ( a nasl. ),

ale aj mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, avšak až po právoplatnom skončení

veci samej ( a nasl. ). Z tohto pohľadu na prerokovanie sťažnosti

sťažovateľa ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v

in fine nemá právomoc, preto by ju musel v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietnuť

podľa .

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do

úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na vyslovenie

porušenia základného práva alebo slobody.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2010