Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 259/2010
PDF · 135.41 KB
No categories available
IV. ÚS 259/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. S., C., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 287/2009 zo 14. januára
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. M. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2010
doručená sťažnosť MUDr. M. S., C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 287/2009 zo 14. januára 2009.
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd porušil jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 1 a 2
a čl. 46 ods. 3 ústavy v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 287/2009 tým, že
odmietol dovolanie ako oneskorene podané, pričom poukazuje na to, že dovolanie podal
oneskorene pre pochybenie ustanoveného právneho zástupcu, ktorý mu nedoručil
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave. Domnieva sa, že za chybu je zodpovedný nielen
ustanovený právny zástupca, ale v konečnom dôsledku aj ustanovujúci súd.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„ÚS určuje, že postupom NSSR vo veci uznesenia č. 5Cdo287/2009 zo 14.1.10,
v nadväznosti na nedoručenie uznesenia KS Trnava firmou V. s.r.o., T. dovolateľovi boli
NS SR porušené základné práva MUDr. M. S., zaručené čl.48 ods.1 Ústavy SR, čl.48 ods.2
Ústavy SR, čl.46 ods.3 ÚSR;
ÚS zrušuje nezákonné uznesenie č. 5Cdo287/2009 zo 14.1.2010 NS SR v plnom
rozsahu a vec vracia na ďalšie konanie NS SR.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť
súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
došlo k porušeniu jeho základných práv tým, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako
oneskorene podané.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Cdo/287/2009 zo 14. januára 2010
uvádza:
„Ako vyplýva z doručeniek založených v spise (č. l. 221), uznesenie Krajského súdu
v Trnave z 29. mája 2009, sp. zn. 10 Co 128/2009 bolo doručované tak právnemu
zástupcovi žalobcu, ktoré mu bolo doručené 21. júla 2009 ako aj žalobcovi, ktoré osobne
prevzal na pošte dňa 7. augusta 2009...
Z uznesenia Okresného súdu v Senici č. k. SI - 4 C 208/1997-93 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Co 187/2007 a z uznesenia Okresného súdu
Skalica č. k. 3 C 26/2008-125 vyplýva, že žalobcovi bol ustanovený zástupca pre celé
konanie. Z vyššie citovaného ustanovenia § 49 ods. 1 O. s. p. vyplýva povinnosť súdom
doručovať písomnosti tak účastníkovi konania ako aj zástupcovi len v prípade, ak má
účastník konania niečo osobne v konaní vykonať. Nakoľko napadnutým rozhodnutím
odvolacieho nebola uložená žalobcovi povinnosť niečo osobne vykonať a žalobcovi bol
ustanovený zástupca pre celé konanie nebolo potrebné, aby súd prvého stupňa doručoval
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu aj žalobcovi. Účinky doručenia nastali už
doručením uznesenia právnemu zástupcovi žalobcu bez ohľadu na skutočnosť, či a kedy sám
žalobca uznesenie odvolacieho súdu prevzal. Doručenie uznesenia odvolacieho súdu
žalobcovi nemalo vplyv na plynutie lehoty na podanie dovolania. Rozhodnutie odvolacieho
súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 22. júla 2009. Jednomesačná lehota zákonom
vymedzená na podanie dovolania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) preto začala v danom prípade
plynúť dňa 22. júla 2009 (streda), kedy predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a
uplynula 22. augusta 2009 (sobota), teda posledným dňom na podanie dovolania bol deň
24. augusta 2009 (pondelok).
Zo spisu vyplýva, že žalobca podal dovolanie osobne na Krajskom .súde v Trnave až
25. augusta 2009, teda oneskorene.
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky oneskorene podané dovolanie
žalobcu podľa ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
odmietol.“
Ústavný súd posudzoval, či v danom prípade predmetným uznesením najvyššieho
súdu mohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa. Ústavný súd z
rozhodnutia najvyššieho súdu zistil, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože
sťažovateľ podal dovolanie oneskorene, t. j. najvyšší súd ako jednu z podmienok
uskutočnenia dovolacieho konania posudzoval len otázku včasnosti dovolania. Dospel však
k záveru, že sťažovateľ podal dovolanie po uplynutí lehoty na podanie dovolania (§ 240
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), a preto dovolanie odmietol. Vzhľadom na túto
skutočnosť už najvyšší súd nemohol porušiť sťažovateľom označené základné právo,
pretože najvyšší súd po tomto rozhodnutí vo veci ďalej nekonal. Ústavný súd akceptuje
dôvody odmietnutia dovolania a konštatuje, že je vylúčené založenie príčinnej súvislosti
medzi sťažovateľom označenými základnými právami uvedenými v čl. 46 ods. 3 a čl. 48
ods. 1 a 2 ústavy a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu ako predpoklad možného
vyslovenia porušenia sťažovateľom označených základných práv.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočne
vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval dovolanie za oneskorene podané. Skutočnosť, že
sťažovateľ neakceptuje právny názor dovolacieho súdu, nemožno hodnotiť ako porušenie
jeho základných práv (IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08). Vzhľadom na absenciu príčinnej
súvislosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a možným porušením označených
práv sťažovateľa ústavný súd nezistil ani možnosť vyslovenia porušenia základných práv
sťažovateľa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol už
pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd uvádza, že ak je sťažovateľ toho názoru, že
ujmu na jeho právach mu spôsobil advokát svojím nekvalifikovaným postupom pri jeho
zastupovaní, má možnosť náhradu vzniknutej prípadnej škody uplatniť v občianskoprávnom
konaní [§ 26 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov].
Sťažovateľ môže tiež podľa uvedeného zákona na postup advokáta podať sťažnosť v tejto
súvislosti na Slovenskej advokátskej komore.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26 augusta 2010