Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 277/2010
PDF · 249.96 KB
No categories available
IV. ÚS 277/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010
prerokoval sťažnosť Z. C., H., D. L., L., P. K., T., I. J., I., M. D., N., P. I., L., M. S., P., a M.
H., P., zastúpených advokátkou JUDr. K. M., P., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S/25/2006-54 z 11. decembra 2006
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 32/2007 z 12. decembra
2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. C., D. L., P. K., I. J., M. D., P. I., M. S. a M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Včas podanou sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) doručená 12. mája 2008, namietali Z. C., D. L., P. K., I. J., M. D., P. I.,
M. S. a M. H. (ďalej len „sťažovatelia“) porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S/25/2006-54 z 11. decembra
2006 (ďalej aj „napadnutý prvostupňový rozsudok“) a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 32/2007 z 12. decembra 2007
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd uvedené
rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s výkladom a aplikáciou § 40 ods. 2
písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. mája
2006 (ďalej aj „zákon o štátnej službe“) zo strany označených všeobecných súdov. Podľa
§ 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe podmienkou zrušenia štátnozamestnaneckého
pomeru odvolaním v dôsledku zrušenia príslušného miesta v systematizácii je vyslovenie
nesúhlasu štátneho zamestnanca s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej
službe. Podľa sťažovateľov sa však ponuka trvalého preloženia nemá vzťahovať len na iné
štátnozamestnanecké miesta v rámci služobného úradu, v ktorom vykonávali štátnu službu,
ale s ohľadom na znenie § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe tiež na štátnozamestnanecké
miesta v iných služobných úradoch. Práve neaplikovaním § 40 ods. 2 písm. b) v spojení
s týmito variantmi obsiahnutými v § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe mali všeobecné súdy
porušiť ich už uvedené základné právo.
Zo sťažnosti, z napadnutých rozhodnutí a obsahu spisu ústavný súd zistil tieto
skutočnosti:
Sťažovatelia boli rozhodnutiami vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej
správy T. (ďalej len „vedúci služobného úradu“) z 31. decembra 2005 odvolaní týmto dňom
zo stálej štátnej služby v príslušnom odbore štátnej služby (odbor 2.09 Obrana), pretože
v dôsledku zmeny systematizácie štátnozamestnaneckých miest v rozpočtovej kapitole
Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“) na rok 2006 sa
zrušili ich štátnozamestnanecké miesta. Podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe
skončí štátnozamestnanecký pomer v prípravnej štátnej službe, v stálej štátnej službe alebo
v dočasnej štátnej službe odvolaním z dôvodu zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta
v systematizácii, ak štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené,
nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe. V takom prípade
sa mu poskytne náhrada vo výške dvojnásobku, prípadne trojnásobku jeho funkčného platu.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe možno štátneho zamestnanca s jeho súhlasom
trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby v tom istom služobnom úrade do iného odboru
štátnej služby, do iného služobného úradu toho istého odboru štátnej služby alebo do iného
služobného úradu iného odboru štátnej služby a v tom istom odbore štátnej služby toho
istého služobného úradu, ak sa zmení opis štátnozamestnaneckého miesta. Pri personálnom
pohovore boli sťažovatelia informovaní o tom, že služobný úrad nemá od Úradu pre štátnu
službu ponuku voľných štátnozamestnaneckých miest.
Sťažovatelia podali proti uvedeným rozhodnutiam odvolanie Vyššej vojenskej správe
B., ktorá svojimi rozhodnutiami z 27. marca 2006 všetky ich odvolania zamietla. Podľa
odôvodnení jej rozhodnutí, ktoré obsahovali v zásade rovnakú argumentáciu, nemohol
vedúci služobného úradu splniť svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 40 ods. 2 písm. b)
zákona o štátnej službe, keďže v rámci služobného úradu sťažovateľov neboli voľné
štátnozamestnanecké miesta na trvalé preloženie. Vedúci služobného úradu mal pritom túto
povinnosť len vo vzťahu k voľným štátnozamestnaneckým miestam v rámci svojho
služobného úradu, nie však v prípade voľných štátnozamestnaneckých miest do iného
služobného úradu.
Proti rozhodnutiam odvolacieho orgánu podali sťažovatelia samostatne žaloby, ktoré
krajský súd uznesením z 18. októbra 2006 spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn.
13 S/25/2006. Napadnutým prvostupňovým rozsudkom z 11. decembra 2006 krajský súd
žaloby sťažovateľov zamietol. S poukazom na znenie § 28 ods. 2 zákona o štátnej službe
dospel k záveru, že vedúci služobného úradu žalobcov nemal právomoc rozhodnúť o ich
preložení na iné štátnozamestnanecké miesto v inom služobnom úrade, pretože o takomto
preložení rozhoduje vedúci služobného úradu, v ktorom bude štátny zamestnanec
vykonávať štátnu službu po preložení. Z písomných záznamov o personálnych pohovoroch
so žalobcami z 29. septembra 2005 vyplýva, že vedúci služobného úradu žalobcov nemal
ponuku voľných štátnozamestnaneckých miest od Úradu pre štátnu službu, a preto nebolo
v jeho možnostiach ponúknuť im iné štátnozamestnanecké miesto v inom služobnom úrade.
Podľa názoru krajského súdu si týmto vedúci služobného úradu žalobcov splnil povinnosť
ponúknuť štátnozamestnanecké miesto v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4
zákona o štátnej službe v relevantnom znení. V závere dodal, že nesúhlas sťažovateľov
s trvalým preložením potvrdzuje skutočnosť, že žalobcovia prijali náhrady vo výške
dvojnásobku, prípadne trojnásobku funkčného platu.
Proti uvedenému rozhodnutiu podali sťažovatelia odvolanie najvyššiemu súdu, ktorý
ho napadnutým rozsudkom zamietol. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že
možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b)
zákona o štátnej službe v znení účinnom do 31. mája 2006 vyžadovala splnenie tam
uvedených podmienok, a to zrušenie štátnozamestnaneckého miesta v systematizácii
a nesúhlas štátneho zamestnanca s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 tohto zákona,
„t. j. v obvode toho istého alebo iného služobného úradu“. K tomu ale ďalej dodal, že
k trvalému preloženiu zamestnanca môže dôjsť iba po dohode o trvalom preložení medzi
vedúcimi služobných úradov, pričom k uzavretiu takejto dohody nemožno vedúcich
služobných úradov žiadnym spôsobom prinútiť. Služobný úrad tak svoju ponukovú
povinnosť voľného štátnozamestnaneckého miesta môže splniť len v rámci systematizácie
svojho služobného úradu, za ktorý je vedúci tohto úradu povinný podľa § 13 ods. 1 písm. a)
zákona o štátnej službe sledovať, zabezpečiť a dodržiavať plnenie schválenej
systematizácie. Z toho teda jednoznačne vyplýva, že trvalé preloženie do iného služobného
úradu nespadá do pôsobnosti služobného úradu, v systematizácii ktorého bolo zrušené
štátnozamestnanecké miesto.
Najvyšší súd ďalej uviedol, že na to, aby štátny zamestnanec mohol vysloviť súhlas
alebo nesúhlas s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe, by muselo
„najskôr existovať voľné štátnozamestnanecké miesto, či už na služobnom úrade, kde bol,
alebo inom služobnom úrade“. Pokiaľ ale v danom období žiadne takéto miesto nebolo ani
na jeho služobnom úrade, ani na inom, tak ani služobný úrad nemohol objektívne splniť
svoju ponukovú povinnosť. Podľa uvedeného § 13 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe
bol každý vedúci služobného úradu povinný oznamovať Úradu pre štátnu službu obsadenie
štátnozamestnaneckého miesta v služobnom úrade a uvoľnenie takéhoto miesta. Rozhodnúť
o spôsobe obsadenia voľného štátnozamestnaneckého miesta však patrilo do kompetencie
vedúceho služobného úradu. Keďže Úrad pre štátnu službu, ktorému boli vedúci služobných
úradov povinní oznamovať uvoľnené štátnozamestnanecké miesta, nedal ponuku voľných
štátnozamestnaneckých miest a ani sám služobný úrad voľné štátnozamestnanecké miesto
nemal, splnil si podľa názoru najvyššieho súdu tento služobný úrad svoju ponukovú
povinnosť, „aj keď bola táto ponuka negatívna (ponúknuť konkrétne voľné
štátnozamestnanecké miesto v SR nemohol, lebo Úradom pre štátnu službu, t. j.
kompetentným orgánom mu oznámené nebolo, teda objektívne túto povinnosť splniť
nemohol)“. Z tohto dôvodu preto ani nemohli sťažovatelia vysloviť súhlas s trvalým
preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe, pretože nebolo ponúknuté žiadne
voľné štátnozamestnanecké miesto. Súčasne nebol teda ani dôvod na to, aby sťažovatelia
vyslovili súhlas alebo nesúhlas, pretože súhlas, ku ktorému došlo v danej veci, bol daný
k fiktívnemu štátnozamestnaneckému miestu a trvalé preloženie by preto nebolo
uskutočniteľné.
V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd dodal, že obsadzovanie
voľného štátnozamestnaneckého miesta patrilo výlučne do kompetencie vedúceho
služobného úradu, a ten tak mohol žalobcom ponúknuť iba voľné štátnozamestnanecké
miesto vo svojom služobnom úrade. Ak by aj vedúci služobného úradu mal vedomosť
o voľnom štátnozamestnaneckom mieste v inom služobnom úrade, jeho ponuka na trvalé
preradenie by nemohla byť v zmysle § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe, pretože trvalé
preloženie do iného služobného úradu nespadalo do jeho pôsobnosti. O takomto trvalom
preložení totiž rozhoduje ten služobný úrad, do ktorého sa má štátny zamestnanec preložiť.
S ohľadom na účel a logický a systematický výklad ustanovení § 40 ods. 2 písm. b), § 29
ods. 4 a § 28 ods. 2 zákona o štátnej službe v znení účinnom do 31. mája 2006, ktoré
na seba logicky nadväzujú, sú prepojené, a nie je možné ich vykladať osobitne, tak najvyšší
súd nesúhlasil s tvrdením sťažovateľov, že ich súhlas s trvalým preložením k ešte
neexistujúcemu štátnozamestnaneckému miestu znamená nesplnenie zákonných podmienok
na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.
Sťažovatelia napadli rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Podľa ich názoru všeobecné súdy neinterpretovali
a neaplikovali správne ustanovenia § 28 ods. 2, § 29 ods. 4 a § 40 ods. 2 písm. b) zákona
o štátnej službe v znení účinnom do 31. mája 2006, pretože s ohľadom na ich argumentáciu
vlastne odmietli aplikovať časť platnej právnej normy, a zasiahli tak do práva sťažovateľov
na súdnu ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Už v úvode sťažnosti sťažovatelia poukázali, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí
uviedol, že možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru služobným úradom
odvolaním vyžadovala podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe v znení účinnom
v relevantnom čase okrem iného nesúhlas štátneho zamestnanca s trvalým preložením podľa
§ 29 ods. 4 tohto zákona, „t. j. v obvode toho istého alebo iného služobného úradu“. Tým sa
mal stotožniť s právnym záverom sťažovateľov. Keďže však žaloby boli napokon
zamietnuté, považujú sťažovatelia odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu
za nekonzistentné a vnútorne rozporné.
Vo všeobecnej rovine sťažovatelia ďalej poukázali na to, že správne orgány
i všeobecné súdy vychádzali v danej veci zo stanoviska Úradu pre štátnu službu
č. 18952/2005 z 3. októbra 2005, ktoré tento úrad zaujal k aplikácii ustanovenia § 40 ods. 2
písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe. Vo vzťahu k záveru všeobecných
súdov, že rozhodnutie o trvalom preložení sťažovateľov nebolo v pôsobnosti služobného
úradu, sťažovatelia uvádzajú, že zo samotného procesného ustanovenia § 28 ods. 2 zákona
o štátnej službe nemožno vyvodiť záver, že služobný úrad, v ktorom je štátny zamestnanec
zaradený, nemal povinnosť ponúknuť štátnemu zamestnancovi trvalé preloženie v inom
služobnom úrade. Podľa uvedeného ustanovenia rozhodoval o trvalom preložení vždy len
vedúci služobného úradu, v ktorom bude štátny zamestnanec vykonávať štátnu službu.
Uvedené ustanovenie totiž ako procesná norma nemôže slúžiť interpretácii hmotnoprávnej
normy, pretože nie je súčasťou ani jej hypotézy, ani jej dispozície. Naopak, z dikcie § 29
ods. 4 zákona o štátnej službe, ktoré trvalé preloženie štátneho zamestnanca neobmedzovalo
len na služobný úrad a služobný odbor štátneho zamestnanca, vyplýva, že služobný úrad
mal svoju ponukovú povinnosť plniť nielen vo vzťahu k svojmu služobnému úradu,
ale podľa § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe aj vo vzťahu
ku všetkým služobným úradom a odborom štátnej služby. Samotná skutočnosť, že služobný
úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto, nespôsobuje objektívnu nemožnosť splnenia
ponukovej povinnosti, ak možno voľné miesto zabezpečiť dohodou s vedúcim iného
služobného úradu.
Ponuková povinnosť sa mala podľa názoru sťažovateľov vzťahovať len na miesta,
ktoré štátny zamestnanec môže vykonávať so zreteľom na plnenie kvalifikačných
predpokladov a vzhľadom na doterajšiu náročnosť ním vykonávanej štátnej služby,
ako aj na výsledky služobného hodnotenia. K uzavretiu dohody vedúcich služobných
úradov síce nemožno nútiť, ale aspoň pokus o takúto dohodu je nutným predpokladom
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej
službe. Až nemožnosť zabezpečenia vhodného miesta dohodou s iným služobným úradom
by odôvodňovala aj nemožnosť ponuky voľného štátnozamestnaneckého miesta a následné
odvolanie štátneho zamestnanca v neprospech sťažovateľov však nemôže spôsobiť
skutočnosť, že vedúci služobného úradu nebol o voľných miestach v iných služobných
úradoch informovaný. Pre splnenie ponukovej povinnosti by pritom stačila ponuka jedného
vhodného pracovného miesta.
Sťažovatelia rovnako, ako tak učinili v ich podaniach všeobecným súdom, poukázali
i na obdobnosť predmetnej právnej úpravy s § 63 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého
jednou z podmienok výpovede zamestnancovi je skutočnosť, že tento nie je ochotný prejsť
na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo
dohodnuté ako miesto výkonu práce, alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú
prácu. Podobnosť pri výklade tohto ustanovenia s dotknutými ustanoveniami zákona
o štátnej službe nachádzajú sťažovatelia v tom, že zamestnávateľ je povinný zamestnancovi
ponúknuť pred daním výpovede iné pracovné miesto, pričom podmienka podľa § 40 ods. 2
písm. b) zákona o štátnej službe je legislatívno-technicky rovnako formulovaná.
V závere svojej argumentácie sťažovatelia dodali, že realizácia ponukovej povinnosti
služobného úradu bola v čase účinnosti uvedených ustanovení problematická, ale nebola
neriešiteľná. Práve tejto „problematickej“ realizácii uvedeného rozsahu ponukovej
povinnosti sa podľa nich snažil zabrániť Úrad pre štátnu službu, keď k aplikácii ustanovenia
§ 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe zaujal stanovisko, ktoré v konečnom dôsledku
bolo akceptované aj všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vyzval krajský súd i najvyšší súd, aby sa vyjadrili k predmetnej
sťažnosti.
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 24. júna 2008 v podstate odkázal
na napadnutý prvostupňový rozsudok, pričom dodal, že podľa jeho názoru nedošlo
v predmetnom konaní k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(vo vyjadrení bol omylom uvedený čl. 40 ods. 1 ústavy, pozn.), a preto neodporúča uvedenú
sťažnosť prijať na ďalšie konanie.
Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 28. júla 2008 zopakoval právne
závery tohto súdu, pričom navrhol, aby bola predmetná sťažnosť odmietnutá ako
neopodstatnená. Sťažovatelia vo svojom vyjadrení z 5. augusta 2008 konštatovali, že
predsedovia súdov oboch stupňov zotrvali na právnych záveroch uvedených v príslušných
rozhodnutiach. Zároveň opäť čiastočne zopakovali svoju argumentáciu.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
V prvom rade sa ústavný súd zaoberal sťažnosťou v časti, v ktorej sťažovatelia
namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým prvostupňovým rozsudkom. Ústavný súd, ako vyplýva z jeho ustálenej
judikatúry, rozhoduje v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia
základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky
aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach
porušenia ich základného práva napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojho
základného práva sa sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti
napadnutému prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti,
ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku
svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde. Ďalej sa preto
zaoberal sťažnosťou len vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Predmetom sťažnosti v tejto časti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v dôsledku nesprávnej
interpretácie a aplikácie právneho predpisu. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre
konštatuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr.
I. ÚS 17/01). Predmetom kontroly zo strany ústavného súdu môžu byť skutkové a právne
závery všeobecného súdu len z hľadiska prípadného porušenia základného práva alebo
slobody. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by v tejto súvislosti došlo
predovšetkým vtedy, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda by muselo
ísť o prejav zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, resp. by výrok
rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne
odôvodnené (napr. IV. ÚS 102/08).
V danom prípade však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde. Najvyšší
súd vo svojom rozhodnutí dospel k právnemu záveru, že ponuková povinnosť vyplývajúca
z § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe v znení účinnom
do 31. mája 2006 sa vzťahovala len na štátnozamestnanecké miesta v rámci služobného
úradu, v ktorom dotknutí štátni zamestnanci vykonávali štátnu službu. Argumentoval pritom
skutočnosťou, že vedúci služobného úradu mal právomoc rozhodovať len o trvalom
preložení štátneho zamestnanca v rámci jeho služobného úradu, teda že uvedené
ustanovenia je nutné vyložiť v spojení s vymedzením právomoci vedúceho služobného
úradu podľa § 28 ods. 2 zákona o štátnej službe. Z tohto dôvodu vedúci príslušného
služobného úradu ani nemohol ponúknuť sťažovateľom trvalé preloženie do iného
služobného úradu, pretože o ňom nemohol rozhodnúť.
Ústavný súd nemal dôvod považovať uvedenú argumentáciu za arbitrárnu. Najvyšší
súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov proti rozhodnutiu
krajského súdu, predovšetkým proti výkladu a aplikácii uvedených ustanovení, ktorá bola
vo svojej podstate podobná argumentácii obsiahnutej v predmetnej sťažnosti. V tejto
súvislosti treba uviesť, že najvyšší súd predovšetkým dostatočne vyložil, z akého dôvodu
nebol v danej veci aplikovateľný § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe v tých častiach,
v ktorých pripúšťal trvalé preloženie do iného služobného úradu.
Vo vzťahu k tým častiam odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorých bolo možné
vyvodiť súhlas tohto súdu s právnym názorom sťažovateľov o rozsahu ponukovej
povinnosti, ústavný súd dodáva, že nepredstavujú taký nedostatok rozhodnutia, ktorý by
svojou závažnosťou dosiahol ústavnoprávnu rovinu. Najvyšší súd vyslovil názor (ako už
bolo uvedené aj v prvej časti tohto rozhodnutia), že povinnosť ponuky trvalého preloženia
sa vzťahovala aj na ostatné služobné úrady. To bolo možné vyvodzovať i z jeho poukazu
na to, že nemožnosť ponuky trvalého preloženia bola daná aj tým, že zo strany Úradu pre
štátnu službu nebolo vedúcemu služobného úradu oznámené žiadne „voľné
štátnozamestnanecké miesto v SR“. Z pohľadu ústavného súdu je však rozhodné, že najvyšší
súd vo svojom odôvodnení jednoznačne zodpovedal otázku rozsahu ponukovej povinnosti,
keď uviedol, že aj keby príslušný vedúci služobného úradu vedel o voľnom
štátnozamestnaneckom mieste v inom úrade, táto skutočnosť by nemala v danej veci
relevanciu, pretože ponuková povinnosť sa vzťahovala na štátnozamestnanecké miesta len
v rámci služobného úradu, v ktorom sťažovatelia vykonávali štátnu službu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je
v časti smerujúcej proti rozhodnutiu najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti preto ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol.
Po odmietnutí sťažnosti už nemožno rozhodovať o takých nárokoch na ochranu
ústavnosti, uplatnenie a použitie ktorých predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti.
Preto už ústavný súd o zrušení napadnutého rozsudku nerozhodoval (čl. 127 ods. 2 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. augusta 2010