Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 277/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010

prerokoval sťažnosť Z. C., H., D. L., L., P. K., T., I. J., I., M. D., N., P. I., L., M. S., P., a M.

H., P., zastúpených advokátkou JUDr. K. M., P., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -54 z 11. decembra 2006

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. decembra

2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. C., D. L., P. K., I. J., M. D., P. I., M. S. a M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Včas podanou sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „ústavný súd“) doručená 12. mája 2008, namietali Z. C., D. L., P. K., I. J., M. D., P. I.,

M. S. a M. H. (ďalej len „sťažovatelia“) porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -54 z 11. decembra

2006 (ďalej aj „napadnutý prvostupňový rozsudok“) a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. decembra 2007

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd uvedené

rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s výkladom a aplikáciou § 40 ods. 2

písm. b) v spojení s o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. mája

2006 (ďalej aj „zákon o štátnej službe“) zo strany označených všeobecných súdov. Podľa

§ 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe podmienkou zrušenia štátnozamestnaneckého

pomeru odvolaním v dôsledku zrušenia príslušného miesta v systematizácii je vyslovenie

nesúhlasu štátneho zamestnanca s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej

službe. Podľa sťažovateľov sa však ponuka trvalého preloženia nemá vzťahovať len na iné

štátnozamestnanecké miesta v rámci služobného úradu, v ktorom vykonávali štátnu službu,

ale s ohľadom na znenie § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe tiež na štátnozamestnanecké

miesta v iných služobných úradoch. Práve neaplikovaním § 40 ods. 2 písm. b) v spojení

s týmito variantmi obsiahnutými v § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe mali všeobecné súdy

porušiť ich už uvedené základné právo.

Zo sťažnosti, z napadnutých rozhodnutí a obsahu spisu ústavný súd zistil tieto

skutočnosti:

Sťažovatelia boli rozhodnutiami vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej

správy T. (ďalej len „vedúci služobného úradu“) z 31. decembra 2005 odvolaní týmto dňom

zo stálej štátnej služby v príslušnom odbore štátnej služby (odbor 2.09 Obrana), pretože

v dôsledku zmeny systematizácie štátnozamestnaneckých miest v rozpočtovej kapitole

Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo obrany“) na rok 2006 sa

zrušili ich štátnozamestnanecké miesta. Podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe

skončí štátnozamestnanecký pomer v prípravnej štátnej službe, v stálej štátnej službe alebo

v dočasnej štátnej službe odvolaním z dôvodu zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta

v systematizácii, ak štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené,

nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe. V takom prípade

sa mu poskytne náhrada vo výške dvojnásobku, prípadne trojnásobku jeho funkčného platu.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe možno štátneho zamestnanca s jeho súhlasom

trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby v tom istom služobnom úrade do iného odboru

štátnej služby, do iného služobného úradu toho istého odboru štátnej služby alebo do iného

služobného úradu iného odboru štátnej služby a v tom istom odbore štátnej služby toho

istého služobného úradu, ak sa zmení opis štátnozamestnaneckého miesta. Pri personálnom

pohovore boli sťažovatelia informovaní o tom, že služobný úrad nemá od Úradu pre štátnu

službu ponuku voľných štátnozamestnaneckých miest.

Sťažovatelia podali proti uvedeným rozhodnutiam odvolanie Vyššej vojenskej správe

B., ktorá svojimi rozhodnutiami z 27. marca 2006 všetky ich odvolania zamietla. Podľa

odôvodnení jej rozhodnutí, ktoré obsahovali v zásade rovnakú argumentáciu, nemohol

vedúci služobného úradu splniť svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 40 ods. 2 písm. b)

zákona o štátnej službe, keďže v rámci služobného úradu sťažovateľov neboli voľné

štátnozamestnanecké miesta na trvalé preloženie. Vedúci služobného úradu mal pritom túto

povinnosť len vo vzťahu k voľným štátnozamestnaneckým miestam v rámci svojho

služobného úradu, nie však v prípade voľných štátnozamestnaneckých miest do iného

služobného úradu.

Proti rozhodnutiam odvolacieho orgánu podali sťažovatelia samostatne žaloby, ktoré

krajský súd uznesením z 18. októbra 2006 spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn.

. Napadnutým prvostupňovým rozsudkom z 11. decembra 2006 krajský súd

žaloby sťažovateľov zamietol. S poukazom na znenie § 28 ods. 2 zákona o štátnej službe

dospel k záveru, že vedúci služobného úradu žalobcov nemal právomoc rozhodnúť o ich

preložení na iné štátnozamestnanecké miesto v inom služobnom úrade, pretože o takomto

preložení rozhoduje vedúci služobného úradu, v ktorom bude štátny zamestnanec

vykonávať štátnu službu po preložení. Z písomných záznamov o personálnych pohovoroch

so žalobcami z 29. septembra 2005 vyplýva, že vedúci služobného úradu žalobcov nemal

ponuku voľných štátnozamestnaneckých miest od Úradu pre štátnu službu, a preto nebolo

v jeho možnostiach ponúknuť im iné štátnozamestnanecké miesto v inom služobnom úrade.

Podľa názoru krajského súdu si týmto vedúci služobného úradu žalobcov splnil povinnosť

ponúknuť štátnozamestnanecké miesto v zmysle § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4

zákona o štátnej službe v relevantnom znení. V závere dodal, že nesúhlas sťažovateľov

s trvalým preložením potvrdzuje skutočnosť, že žalobcovia prijali náhrady vo výške

dvojnásobku, prípadne trojnásobku funkčného platu.

Proti uvedenému rozhodnutiu podali sťažovatelia odvolanie najvyššiemu súdu, ktorý

ho napadnutým rozsudkom zamietol. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že

možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b)

zákona o štátnej službe v znení účinnom do 31. mája 2006 vyžadovala splnenie tam

uvedených podmienok, a to zrušenie štátnozamestnaneckého miesta v systematizácii

a nesúhlas štátneho zamestnanca s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 tohto zákona,

„t. j. v obvode toho istého alebo iného služobného úradu“. K tomu ale ďalej dodal, že

k trvalému preloženiu zamestnanca môže dôjsť iba po dohode o trvalom preložení medzi

vedúcimi služobných úradov, pričom k uzavretiu takejto dohody nemožno vedúcich

služobných úradov žiadnym spôsobom prinútiť. Služobný úrad tak svoju ponukovú

povinnosť voľného štátnozamestnaneckého miesta môže splniť len v rámci systematizácie

svojho služobného úradu, za ktorý je vedúci tohto úradu povinný podľa § 13 ods. 1 písm. a)

zákona o štátnej službe sledovať, zabezpečiť a dodržiavať plnenie schválenej

systematizácie. Z toho teda jednoznačne vyplýva, že trvalé preloženie do iného služobného

úradu nespadá do pôsobnosti služobného úradu, v systematizácii ktorého bolo zrušené

štátnozamestnanecké miesto.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že na to, aby štátny zamestnanec mohol vysloviť súhlas

alebo nesúhlas s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe, by muselo

„najskôr existovať voľné štátnozamestnanecké miesto, či už na služobnom úrade, kde bol,

alebo inom služobnom úrade“. Pokiaľ ale v danom období žiadne takéto miesto nebolo ani

na jeho služobnom úrade, ani na inom, tak ani služobný úrad nemohol objektívne splniť

svoju ponukovú povinnosť. Podľa uvedeného § 13 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe

bol každý vedúci služobného úradu povinný oznamovať Úradu pre štátnu službu obsadenie

štátnozamestnaneckého miesta v služobnom úrade a uvoľnenie takéhoto miesta. Rozhodnúť

o spôsobe obsadenia voľného štátnozamestnaneckého miesta však patrilo do kompetencie

vedúceho služobného úradu. Keďže Úrad pre štátnu službu, ktorému boli vedúci služobných

úradov povinní oznamovať uvoľnené štátnozamestnanecké miesta, nedal ponuku voľných

štátnozamestnaneckých miest a ani sám služobný úrad voľné štátnozamestnanecké miesto

nemal, splnil si podľa názoru najvyššieho súdu tento služobný úrad svoju ponukovú

povinnosť, „aj keď bola táto ponuka negatívna (ponúknuť konkrétne voľné

štátnozamestnanecké miesto v SR nemohol, lebo Úradom pre štátnu službu, t. j.

kompetentným orgánom mu oznámené nebolo, teda objektívne túto povinnosť splniť

nemohol)“. Z tohto dôvodu preto ani nemohli sťažovatelia vysloviť súhlas s trvalým

preložením podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe, pretože nebolo ponúknuté žiadne

voľné štátnozamestnanecké miesto. Súčasne nebol teda ani dôvod na to, aby sťažovatelia

vyslovili súhlas alebo nesúhlas, pretože súhlas, ku ktorému došlo v danej veci, bol daný

k fiktívnemu štátnozamestnaneckému miestu a trvalé preloženie by preto nebolo

uskutočniteľné.

V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd dodal, že obsadzovanie

voľného štátnozamestnaneckého miesta patrilo výlučne do kompetencie vedúceho

služobného úradu, a ten tak mohol žalobcom ponúknuť iba voľné štátnozamestnanecké

miesto vo svojom služobnom úrade. Ak by aj vedúci služobného úradu mal vedomosť

o voľnom štátnozamestnaneckom mieste v inom služobnom úrade, jeho ponuka na trvalé

preradenie by nemohla byť v zmysle § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe, pretože trvalé

preloženie do iného služobného úradu nespadalo do jeho pôsobnosti. O takomto trvalom

preložení totiž rozhoduje ten služobný úrad, do ktorého sa má štátny zamestnanec preložiť.

S ohľadom na účel a logický a systematický výklad ustanovení § 40 ods. 2 písm. b), § 29

ods. 4 a § 28 ods. 2 zákona o štátnej službe v znení účinnom do 31. mája 2006, ktoré

na seba logicky nadväzujú, sú prepojené, a nie je možné ich vykladať osobitne, tak najvyšší

súd nesúhlasil s tvrdením sťažovateľov, že ich súhlas s trvalým preložením k ešte

neexistujúcemu štátnozamestnaneckému miestu znamená nesplnenie zákonných podmienok

na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.

Sťažovatelia napadli rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu sťažnosťou

podľa . Podľa ich názoru všeobecné súdy neinterpretovali

a neaplikovali správne ustanovenia § 28 ods. 2, § 29 ods. 4 a § 40 ods. 2 písm. b) zákona

o štátnej službe v znení účinnom do 31. mája 2006, pretože s ohľadom na ich argumentáciu

vlastne odmietli aplikovať časť platnej právnej normy, a zasiahli tak do práva sťažovateľov

na súdnu ochranu garantovanú v .

Už v úvode sťažnosti sťažovatelia poukázali, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí

uviedol, že možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru služobným úradom

odvolaním vyžadovala podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe v znení účinnom

v relevantnom čase okrem iného nesúhlas štátneho zamestnanca s trvalým preložením podľa

§ 29 ods. 4 tohto zákona, „t. j. v obvode toho istého alebo iného služobného úradu“. Tým sa

mal stotožniť s právnym záverom sťažovateľov. Keďže však žaloby boli napokon

zamietnuté, považujú sťažovatelia odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu

za nekonzistentné a vnútorne rozporné.

Vo všeobecnej rovine sťažovatelia ďalej poukázali na to, že správne orgány

i všeobecné súdy vychádzali v danej veci zo stanoviska Úradu pre štátnu službu

č. 18952/2005 z 3. októbra 2005, ktoré tento úrad zaujal k aplikácii ustanovenia § 40 ods. 2

písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe. Vo vzťahu k záveru všeobecných

súdov, že rozhodnutie o trvalom preložení sťažovateľov nebolo v pôsobnosti služobného

úradu, sťažovatelia uvádzajú, že zo samotného procesného ustanovenia § 28 ods. 2 zákona

o štátnej službe nemožno vyvodiť záver, že služobný úrad, v ktorom je štátny zamestnanec

zaradený, nemal povinnosť ponúknuť štátnemu zamestnancovi trvalé preloženie v inom

služobnom úrade. Podľa uvedeného ustanovenia rozhodoval o trvalom preložení vždy len

vedúci služobného úradu, v ktorom bude štátny zamestnanec vykonávať štátnu službu.

Uvedené ustanovenie totiž ako procesná norma nemôže slúžiť interpretácii hmotnoprávnej

normy, pretože nie je súčasťou ani jej hypotézy, ani jej dispozície. Naopak, z dikcie § 29

ods. 4 zákona o štátnej službe, ktoré trvalé preloženie štátneho zamestnanca neobmedzovalo

len na služobný úrad a služobný odbor štátneho zamestnanca, vyplýva, že služobný úrad

mal svoju ponukovú povinnosť plniť nielen vo vzťahu k svojmu služobnému úradu,

ale podľa § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe aj vo vzťahu

ku všetkým služobným úradom a odborom štátnej služby. Samotná skutočnosť, že služobný

úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto, nespôsobuje objektívnu nemožnosť splnenia

ponukovej povinnosti, ak možno voľné miesto zabezpečiť dohodou s vedúcim iného

služobného úradu.

Ponuková povinnosť sa mala podľa názoru sťažovateľov vzťahovať len na miesta,

ktoré štátny zamestnanec môže vykonávať so zreteľom na plnenie kvalifikačných

predpokladov a vzhľadom na doterajšiu náročnosť ním vykonávanej štátnej služby,

ako aj na výsledky služobného hodnotenia. K uzavretiu dohody vedúcich služobných

úradov síce nemožno nútiť, ale aspoň pokus o takúto dohodu je nutným predpokladom

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej

službe. Až nemožnosť zabezpečenia vhodného miesta dohodou s iným služobným úradom

by odôvodňovala aj nemožnosť ponuky voľného štátnozamestnaneckého miesta a následné

odvolanie štátneho zamestnanca v neprospech sťažovateľov však nemôže spôsobiť

skutočnosť, že vedúci služobného úradu nebol o voľných miestach v iných služobných

úradoch informovaný. Pre splnenie ponukovej povinnosti by pritom stačila ponuka jedného

vhodného pracovného miesta.

Sťažovatelia rovnako, ako tak učinili v ich podaniach všeobecným súdom, poukázali

i na obdobnosť predmetnej právnej úpravy s , podľa ktorého

jednou z podmienok výpovede zamestnancovi je skutočnosť, že tento nie je ochotný prejsť

na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo

dohodnuté ako miesto výkonu práce, alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú

prácu. Podobnosť pri výklade tohto ustanovenia s dotknutými ustanoveniami zákona

o štátnej službe nachádzajú sťažovatelia v tom, že zamestnávateľ je povinný zamestnancovi

ponúknuť pred daním výpovede iné pracovné miesto, pričom podmienka podľa § 40 ods. 2

písm. b) zákona o štátnej službe je legislatívno-technicky rovnako formulovaná.

V závere svojej argumentácie sťažovatelia dodali, že realizácia ponukovej povinnosti

služobného úradu bola v čase účinnosti uvedených ustanovení problematická, ale nebola

neriešiteľná. Práve tejto „problematickej“ realizácii uvedeného rozsahu ponukovej

povinnosti sa podľa nich snažil zabrániť Úrad pre štátnu službu, keď k aplikácii ustanovenia

§ 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe zaujal stanovisko, ktoré v konečnom dôsledku

bolo akceptované aj všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vyzval krajský súd i najvyšší súd, aby sa vyjadrili k predmetnej

sťažnosti.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 24. júna 2008 v podstate odkázal

na napadnutý prvostupňový rozsudok, pričom dodal, že podľa jeho názoru nedošlo

v predmetnom konaní k porušeniu základného práva podľa

(vo vyjadrení bol omylom uvedený , pozn.), a preto neodporúča uvedenú

sťažnosť prijať na ďalšie konanie.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 28. júla 2008 zopakoval právne

závery tohto súdu, pričom navrhol, aby bola predmetná sťažnosť odmietnutá ako

neopodstatnená. Sťažovatelia vo svojom vyjadrení z 5. augusta 2008 konštatovali, že

predsedovia súdov oboch stupňov zotrvali na právnych záveroch uvedených v príslušných

rozhodnutiach. Zároveň opäť čiastočne zopakovali svoju argumentáciu.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

V prvom rade sa ústavný súd zaoberal sťažnosťou v časti, v ktorej sťažovatelia

namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

napadnutým prvostupňovým rozsudkom. Ústavný súd, ako vyplýva z jeho ustálenej

judikatúry, rozhoduje v zmysle o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia

základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky

aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach

porušenia ich základného práva napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojho

základného práva sa sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti

napadnutému prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku

svojej právomoci podľa prvej vety . Ďalej sa preto

zaoberal sťažnosťou len vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Predmetom sťažnosti v tejto časti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa v dôsledku nesprávnej

interpretácie a aplikácie právneho predpisu. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre

konštatuje, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr.

). Predmetom kontroly zo strany ústavného súdu môžu byť skutkové a právne

závery všeobecného súdu len z hľadiska prípadného porušenia základného práva alebo

slobody. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by v tejto súvislosti došlo

predovšetkým vtedy, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda by muselo

ísť o prejav zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, resp. by výrok

rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne

odôvodnené (napr. ).

V danom prípade však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde. Najvyšší

súd vo svojom rozhodnutí dospel k právnemu záveru, že ponuková povinnosť vyplývajúca

z § 40 ods. 2 písm. b) v spojení s § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe v znení účinnom

do 31. mája 2006 sa vzťahovala len na štátnozamestnanecké miesta v rámci služobného

úradu, v ktorom dotknutí štátni zamestnanci vykonávali štátnu službu. Argumentoval pritom

skutočnosťou, že vedúci služobného úradu mal právomoc rozhodovať len o trvalom

preložení štátneho zamestnanca v rámci jeho služobného úradu, teda že uvedené

ustanovenia je nutné vyložiť v spojení s vymedzením právomoci vedúceho služobného

úradu podľa § 28 ods. 2 zákona o štátnej službe. Z tohto dôvodu vedúci príslušného

služobného úradu ani nemohol ponúknuť sťažovateľom trvalé preloženie do iného

služobného úradu, pretože o ňom nemohol rozhodnúť.

Ústavný súd nemal dôvod považovať uvedenú argumentáciu za arbitrárnu. Najvyšší

súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov proti rozhodnutiu

krajského súdu, predovšetkým proti výkladu a aplikácii uvedených ustanovení, ktorá bola

vo svojej podstate podobná argumentácii obsiahnutej v predmetnej sťažnosti. V tejto

súvislosti treba uviesť, že najvyšší súd predovšetkým dostatočne vyložil, z akého dôvodu

nebol v danej veci aplikovateľný § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe v tých častiach,

v ktorých pripúšťal trvalé preloženie do iného služobného úradu.

Vo vzťahu k tým častiam odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorých bolo možné

vyvodiť súhlas tohto súdu s právnym názorom sťažovateľov o rozsahu ponukovej

povinnosti, ústavný súd dodáva, že nepredstavujú taký nedostatok rozhodnutia, ktorý by

svojou závažnosťou dosiahol ústavnoprávnu rovinu. Najvyšší súd vyslovil názor (ako už

bolo uvedené aj v prvej časti tohto rozhodnutia), že povinnosť ponuky trvalého preloženia

sa vzťahovala aj na ostatné služobné úrady. To bolo možné vyvodzovať i z jeho poukazu

na to, že nemožnosť ponuky trvalého preloženia bola daná aj tým, že zo strany Úradu pre

štátnu službu nebolo vedúcemu služobného úradu oznámené žiadne „voľné

štátnozamestnanecké miesto v SR“. Z pohľadu ústavného súdu je však rozhodné, že najvyšší

súd vo svojom odôvodnení jednoznačne zodpovedal otázku rozsahu ponukovej povinnosti,

keď uviedol, že aj keby príslušný vedúci služobného úradu vedel o voľnom

štátnozamestnaneckom mieste v inom úrade, táto skutočnosť by nemala v danej veci

relevanciu, pretože ponuková povinnosť sa vzťahovala na štátnozamestnanecké miesta len

v rámci služobného úradu, v ktorom sťažovatelia vykonávali štátnu službu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je

v časti smerujúcej proti rozhodnutiu najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti preto ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietol.

Po odmietnutí sťažnosti už nemožno rozhodovať o takých nárokoch na ochranu

ústavnosti, uplatnenie a použitie ktorých predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti.

Preto už ústavný súd o zrušení napadnutého rozsudku nerozhodoval ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010