Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 273/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť K. K., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 17. marca

2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. mája

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010

doručená sťažnosť K. K., t. č. t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. marca 2010 (ďalej aj „uznesenie zo

17. marca 2010“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 19. mája 2010 (ďalej len „uznesenie z 19. mája 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 14. októbra 2002 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. februára 2003 uznaný vinným z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1

, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov.

Sťažovateľ podal 21. decembra 2009 v uvedenej veci návrh na obnovu konania,

v ktorom uviedol, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa dôsledne neriadili

a účinného do 31. decembra 2005, keď na úkor dôkazov

svedčiacich v jeho prospech akceptovali len dôkazy v jeho neprospech. K porušeniu

sťažovateľových práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní

v jeho veci, resp. v pôvodnom konaní, nevypočuli ním navrhnutých svedkov (A. K. a lekára,

ktorý by konštatoval, že sa v rane poškodeného nachádzali kovové častice), ako aj tým, že

uvedené súdy zamietli jeho „žiadosť o prekvalifikovanie na § 147 ods. 1 zabitie Trestného

zákona... prípadne prekvalifikovanie na § 25 odst. 1, 3 Nutná obrana Tr. zákona“ napriek

tomu, že sťažovateľ disponuje dôkazmi, ktoré „vyvracajú úmysel usmrtiť“ (krajský súd

potvrdil, že pri prechode do biliardovej miestnosti za poškodeným sťažovateľ odložil zbraň,

niektoré rany poškodeného neboli smrteľné, sťažovateľ poskytol poškodenému ihneď po

streľbe prvú pomoc, zavolal záchranku a políciu). Následne v sťažnosti sťažovateľ odkázal

na odôvodnenie svojej obhajoby v predmetnej veci.

Krajský súd uznesením zo 17. marca 2010 odmietol sťažovateľov návrh na povolenie

obnovy konania v jeho trestnej veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. . Uvedené

rozhodnutie krajského súdu bolo na základe sťažnosti podanej sťažovateľom následne

preskúmané najvyšším súdom, ktorý uznesením z 19. mája 2010 rozhodol o jej zamietnutí.

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd v predmetnej veci v rozhodnutí

vyslovil, že uznesením krajského súdu zo 17. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu

z 19. mája 2010 boli porušené jeho práva podľa čl. 2 ods. 2 písm. a) a b) dohovoru, ako aj

čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

500 000 € a náhradu trov konania.

V sťažnosti sťažovateľ taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa (ďalej len „“)

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods.

1 a 3 písm. d) dohovoru uznesením krajského súdu zo 17. marca 2010, ktorým bol

odmietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.

, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 19. mája 2010, ktorým bola zamietnutá jeho

sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu zo 17. marca 2010. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že

k porušeniu práv sťažovateľa malo dôjsť nesprávnym vyhodnotením ním v uvedenom konaní

predložených argumentov v uzneseniach súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci.

A. K namietanému porušeniu práv uznesením krajského súdu zo 17. marca

2010

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých

prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa proti uzneseniu o návrhu na povolenie

obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že sťažovateľ mohol svoje

námietky proti uzneseniu krajského súdu zo 17. marca 2010 predložiť v záujme ochrany

svojich práv prostredníctvom sťažnosti najvyššiemu súdu, do ktorého právomoci patrilo

oprávnenie rozhodnúť o nich. Z obsahu sťažnosti napokon vyplýva, že sťažovateľ uvedený

účinný prostriedok nápravy aj využil. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

B. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu z 19. mája 2010

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že skutkové a právne závery najvyššieho súdu

uvedené v uznesení z 19. mája 2010 majú za následok porušovanie jeho v sťažnosti

označených práv.

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie najvyššieho súdu z 19. mája 2010.

Uznesením krajského súdu zo 17. marca 2010 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu,

v ktorom sa s ním stotožnil najvyšší súd. V rámci odôvodnenia uznesenia z 19. mája 2010

najvyšší súd uviedol: „V odôvodnení tohto podania v podstate opätovne len zopakoval

svoju obhajobnú argumentáciu z predchádzajúcich štádií trestného konania v tejto veci

založenú na tvrdení, že v danom prípade išlo podľa jeho názoru jednoznačne o nutnú

obranu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd nadriadený na podklade riadne a včas

podanej sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), písm. b)

správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť

ako i konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že

sťažnosť odsúdeného K. K. nie je dôvodná...

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu ďalej zistil, že odsúdený K.

K. už v minulosti opakovane podal návrh na povolenie obnovy konania, pričom tieto návrhy

boli vždy zamietnuté z dôvodov, že nespĺňali zákonom požadované podmienky.

Rovnako tomu tak bolo aj v ostatnom prípade. Odsúdený K. K. v podanom návrhu

nepredložil žiadne nové skutočnosti, ktoré by už predtým neboli konajúcim súdom známe a

rovnako tak žiadne nové dôkazy, ktoré by neboli v pôvodnom konaní obsiahnuté v spise.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správne postupoval Krajský súd v Banskej

Bystrici, keď návrh odsúdeného K. K. na povolenie obnovy konania, odmietol.“

Rozhodnutie najvyššieho súdu poukazuje na uznesenie krajského súdu zo 17. marca

2010, v ktorom sa krajský súd podrobne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, keď

uviedol: „Krajský súd sa oboznámil s pripojeným trestným spisom, vedeným pod sp. zn.

, najmä s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. 10. 2002, uznesením

Najvyššieho súdu SR Bratislava z 18. 2. 2003, sp. zn. uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici, z 02. 06. 2004, sp. zn. , uznesením Najvyššieho súdu SR

Bratislava z 08. 09. 2004, sp. zn. Ho 44/04, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici,

z 14. 01. 2008, sp. zn. a zistil, že odsúdený K. K. vo svojom návrhu ani jeho

písomnom doplnení neuviedol žiadne nové skutočnosti ani dôkazy. Žiadal len opätovne

prehodnotiť skutkový stav a jeho konanie právne posúdiť ako konanie v nutnej obrane

podľa § 25 ods. 1, 3 Tr. zák. 300/2005 Z. z a v konečnom dôsledku ho spod obžaloby

oslobodiť.

Konanie o povolení obnovy konania v zmysle ) sa obmedzuje

predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové skôr neznáme. Za nové skutočnosti alebo

dôkazy nemožno považovať také skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu

spisu a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich dokonca

prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich vyhodnotil

nesprávne (R 6/1997, R 32/1992).

Odsúdený K. K. nepredložil žiadne nové skutočnosti, ktoré by už predtým neboli súdu

známe, súdy o nich už rozhodovali v pôvodnom konaní. Taktiež nepredložil ani dôkazy súdu

skôr neznáme, keďže nový dôkaz je taký dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní obsiahnutý v

trestnom spise, uplatnený procesnou stranou, alebo ktorý nebol vykonaný. Žiadal len o iné

vyhodnotenie dôkazov už vykonaných a v nadväznosti na to o iné právne posúdenie.

Krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že v konaní

o povolení obnovy konania v trestnej veci odsúdeného K. K. nevyšli najavo žiadne nové

skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami o sebe, alebo v spojení so

skutočnosťami, alebo dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie, než aké bolo

urobené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 14. 10.

2002, sp. zn. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR Bratislava z 18. 2. 2003,

sp. zn. .

Keďže u odsúdeného neboli splnené podmienky na povolenie obnovy konania

uvedené v ust. , pričom jeho dva predchádzajúce návrhy na povolenie

obnovy konania boli už skôr právoplatne zamietnuté a návrh nanovo podaný je len ich

opakovaním, súd tomuto návrhu nevyhovel a ako nedôvodný ho podľa

odmietol.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu z 19. mája

2010, ako aj s obsahom uznesenia krajského súdu zo 17. marca 2010 dospel k záveru, že

oba súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili. Krajský súd uviedol, ktoré skutkové

zistenia považoval za preukázané a podstatné pre rozhodnutie v tejto veci, akými úvahami

sa pri hodnotení tejto veci spravoval, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa

ktorých zistený skutkový stav posúdil. Najvyšší súd sa so skutkovými závermi týkajúcimi sa

nepredloženia nových dôkazov skôr súdu neznámych sťažovateľom v konaní stotožnil

a dospel k rovnakému právnemu záveru, keď sťažnosť sťažovateľa zamietol.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti podľa dospel k záveru, že

z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti záverov vyvodených označenými všeobecnými súdmi, a teda o porušení jeho

práv, predovšetkým práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

a preto ju odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala

všetky náležitosti predpísané zákonom, avšak vzhľadom na to, že bola pri predbežnom

prerokovaní odmietnutá, bolo už bezpredmetné, aby ústavný súd pristúpil k zaslaniu výzvy

sťažovateľovi na jej doplnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010