Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 285/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť doc. Mgr. I. V., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/4

GPt 46/07-19 zo 14. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť doc. Mgr. I. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010

doručená sťažnosť doc. Mgr. I. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) oznámením Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. -19 zo 14.

mája 2010 (ďalej aj „oznámenie zo 14. mája 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako poškodený 2. októbra 2003

Okresnej prokuratúre Bratislava IV oznámil skutočnosti nasvedčujúce tomu, že konaním

súdneho exekútora mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa účinného do

31. decembra 2004 tým, že súdny exekútor v rozpore so zákonom Národnej rady

č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v platnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“)

vykonával exekúciu bez udelenia poverenia na jej vykonanie a nad rozsah rozhodnutia,

ktoré malo byť podkladom pre jej vykonanie.

Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I (ďalej len „okresné

riaditeľstvo“) ČVS: ORP-193/3-OSV-B1-20 z 25. októbra 2004 bolo v uvedenej veci začaté

trestné stíhanie. Okresné riaditeľstvo uznesením ČVS: ORP-193/2004 z 25. mája 2006

(ďalej len „uznesenie z 25. mája 2006“) trestné stíhanie v uvedenej veci zastavilo z dôvodu

premlčania trestného stíhania podľa . Proti uzneseniu

z 25. mája 2006 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry

Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. -42 zo 14. júla 2006 (ďalej

len „uznesenie zo 14. júla 2006“) zamietnutá s odôvodnením, podľa ktorého „aj keby

trestný čin nebol premlčaný, zo stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR vyplýva, že

exekútor postupoval zákonne“.

Sťažovateľ sa podnetom zo 14. augusta 2006 podľa ustanovenia § 31 zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokuratúre“) domáhal preskúmania uznesenia okresnej prokuratúry zo 14. júla 2006

Krajskou prokuratúrou v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“). Krajská prokuratúra

listom č. k. -15 z 22. septembra 2006 sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet

nie je dôvodný a v rámci odôvodnenia tohto záveru uviedla, že „trestný čin síce premlčaný

nebol, ale opäť sa odvolala na stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR, z ktorého vyplýva

zákonnosť postupu exekútora“.

Sťažovateľ následne požiadal opakovaným podnetom zo 7. marca 2007 generálnu

prokuratúru o preskúmanie zákonnosti vybavenia jeho podnetu zo 14. augusta 2006

krajskou prokuratúrou. Generálna prokuratúra v liste č. k. -6 z 18. mája 2007

sťažovateľovi oznámila, že „jeho podnet bol vybavený zákonne, pričom potvrdila záver

KP BA, že trestný čin nebol premlčaný, s odvolaním sa stanovisko Ministerstva

spravodlivosti SR však opäť označila postup exekútora za zákonný“.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 28. januára 2010 uznesením č. k.

-286 (ďalej len „uznesenie z 28. januára 2010“) zrušil uznesenie

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -272 zo 17. marca

2009, ktorým bol návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietnutý, pričom

v odôvodnení uvedeného uznesenia sa krajský súd „v plnom rozsahu stotožnil s tvrdeniami

sťažovateľa o nezákonností exekúcie“.

Vzhľadom na to, že uznesením krajského súdu z 28. januára 2010 „bol autoritatívne

vyvrátený záver Ministerstva spravodlivosti SR o zákonnosti exekúcie“,

sťažovateľ podal generálnej prokuratúre ďalší opakovaný podnet, pretože uvedené

uznesenie považoval za novú skutočnosť zakladajúcu oprávnenie na jeho podanie.

Generálna prokuratúra sa však podľa sťažovateľa jeho podnetom odmietla zaoberať, keďže

mu listom č. k. zo 14. mája 2010 oznámila, že „nezistila ani po vydaní

súdneho rozhodnutia také skutočnosti ktoré by mali za následok zmenu stanoviska“, a ďalší

opakovaný podnet odložila „aj s poukazom na stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR“.

Pri vybavovaní podnetu sťažovateľa sa krajská prokuratúra, ako aj generálna

prokuratúra odvolávali na stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), v ktorom mala byť skonštatovaná zákonnosť

postupu súdneho exekútora pri vykonávaní exekúcie proti sťažovateľovi. Uznesením

krajského súdu z 28. januára 2010 boli „všetky výhrady sťažovateľa voči postupu exekútora

v plnom rozsahu potvrdené a bola výslovne skonštatované, že exekúcia mala byť

zastavená“. Orgány činné v trestnom konaní v predmetnej veci neboli podľa sťažovateľa

viazané stanoviskom ministerstva spravodlivosti, ale až uznesením krajského súdu

z 28. januára 2010.

Podľa sťažovateľa je uznesenie krajského súdu z 28. januára 2010, v ktorom bola

skonštatovaná nezákonnosť postupu súdneho exekútora, nepochybne novou skutočnosťou,

ktorá podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre „zakladá sťažovateľovi právo na podanie

ďalšieho opakovaného podnetu a GP SR má povinnosť tento podnet riadne prešetriť

a vybaviť“. Keďže sa generálna prokuratúra odmietla ďalším opakovaným podnetom

sťažovateľa zaoberať, došlo v jeho prípade z jej strany k „odopretiu spravodlivosti“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa „postupom Generálnej

prokuratúry SR pri vybavovaní ďalšieho opakovaného podnetu zo dňa 18. 03. 2010, sp. zn.

IV/4 GPt 46/07 porušené bolo“, zruší oznámenie generálnej prokuratúry zo 14. mája 2010,

vec vráti na ďalšie konanie, zakáže generálnej prokuratúre pokračovať v porušovaní jeho

základného práva a zaviaže ju vybaviť jeho opakovaný podnet z 18. marca 2010 a zároveň

mu prizná náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho ďalšieho opakovaného

podnetu z 18. marca 2010. K porušeniu uvedeného základného práva malo podľa

sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že generálna prokuratúra sa odmietla ďalším jeho

opakovaným podnetom zaoberať napriek tomu, že existoval dôvod na jeho podanie, a síce

uznesenie krajského súdu z 28. januára 2010, v rámci odôvodnenia ktorého bola krajským

súdom konštatovaná nezákonnosť postupu súdneho exekútora v exekučnom konaní

vedenom na okresnom súde pod sp. zn. E 328/97.

Podľa zistenia ústavného súdu generálna prokuratúra na ďalší opakovaný podnet

sťažovateľa z 18. marca 2010 (doručený jej 31. marca 2010) odpovedala oznámením zo

14. mája 2010, v ktorom uviedla: „Generálna prokuratúra SR na podklade Vášho podania

zo dňa 31. 3. 2010 opakovane preskúmala obsah dozorového spisu sp. zn. IV/4 GPt 46/07.

Podanie zo dňa 31. 3. 2010 bolo z hľadiska obsahu (§ 62 odsek 1 Trestného

poriadku) vyhodnotené ako ďalší opakovaný podnet podľa

Z. z. o prokuratúre, pričom novou skutočnosťou má byť vydanie uznesenia Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 28. 1. 2010 sp. zn. -286, v ktorom mala byť

konštatovaná nezákonnosť postupu súdneho exekútora v celom rozsahu.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že Generálna prokuratúra SR nezistila

ani po vydaní súdneho rozhodnutia také skutočnosti, ktoré by mali za následok

zmenu stanoviska tak ako bolo prezentované vo vybavení zo dňa 18. 5. 2007 pod sp. zn.

IV/4 GPt 46/07-6 a preto Váš ďalší opakovaný podnet ako nedôvodný odkladám aj

s poukazom na stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR.“

Generálna prokuratúra sa v oznámení z 18. mája 2007 (označenom ako

upovedomenie o vybavení podnetu z 9. marca 2007), na ktoré poukazuje aj v oznámení zo

14. mája 2010, stotožnila nielen so záverom týkajúcim sa zákonnosti postupu súdneho

exekútora v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. EX 328/97 v súlade so

stanoviskom ministerstva spravodlivosti, ale predovšetkým poukázala na správnosť záverov

krajskej prokuratúry, ktorá pri preskúmaní zákonnosti postupu a uznesenia okresnej

prokuratúry zo 14. júla 2006 uviedla, že sa stotožnila s rozhodnutím okresnej prokuratúry

„najmä pre absenciu úmyslu na strane súdneho exekútora ako aj vzhľadom na absenciu

spoločenskej nebezpečnosti jeho konania“. Následne v uvedenom oznámení generálna

prokuratúra aj špecifikovala znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania

právomoci verejného činiteľa a osobitne zdôraznila subjektívnu stránku tohto trestného

činu, ktorá musí byť naplnená.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia orgánov verejnej moci

za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (mutatis

mutandis , ).

Záver generálnej prokuratúry, podľa ktorého samotné konštatovanie nezákonného

postupu súdneho exekútora v exekučnom konaní v rámci odôvodnenia rozhodnutia

všeobecného súdu ešte nie je dôvodom na začatie trestného stíhania proti nemu, nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za svojvoľný alebo arbitrárny, a ani samotná

nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu nie

je dôvodom na vyslovenie porušenia ním v sťažnosti označeného práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25

ods. 1 sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že aj keď sťažovateľ nemá nárok

na to, aby orgány činné v trestnom konaní začali trestné stíhanie proti konkrétnej osobe, táto

skutočnosť však nijako nemá vplyv na jeho právo na uplatnenie jeho nárokov vyplývajúcich

zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010