Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 340/2010
PDF · 119.28 KB
No categories available
II. ÚS 340/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. H., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. S., s. r. o., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom
v Žiline pod sp. zn. 6 Co 157/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ľ. H. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta
2010 doručená sťažnosť Mgr. Ľ. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 6 Co 157/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
12. augusta 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 5. februára 2001 podal Okresnému súdu Čadca
(ďalej len „okresný súd“) žalobu proti Ing. P. I. a MUDr. M. I. (ďalej len „žalovaní“)
vo veci práva prechodu. Domáhal sa vyslovenia práva prechodu cez parcely žalovaných na
tom základe, že jeho právni predchodcovia už mali takúto prístupovú cestu, ktorú mu
žalovaní v súčasnosti odmietajú umožniť používať. Rozsudkom okresného súdu č. k.
12 C 116/2001-206 z 20. júna 2005 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Na základe jeho
odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 472/2005 z 30. júna 2006 zastavil odvolacie
konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského
súdu podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho
dovolania. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 20/2008 z 28. februára 2008 bolo uznesenie krajského súdu o zastavení
odvolacieho konania zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie s konštatovaním, že
krajský súd prekročil svoju právomoc, keď sám rozhodol o zastavení odvolacieho konania.
Bol totiž oprávnený sťažovateľa iba vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku. V následnom
novom odvolacom konaní krajský súd bez nariadenia pojednávania (napriek výslovnej
požiadavke sťažovateľa, aby bolo nariadené odvolacie pojednávanie) rozhodol rozsudkom
sp. zn. 6 Co 157/2008 z 26. februára 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
V odôvodnení konštatoval, že okresný súd náležite zistil skutkový stav veci. Sťažovateľ
nepreukázal existenciu tvrdeného práva prechodu, nevymedzil, odkedy malo toto právo
prechodu existovať, a až na obhliadke konanej 31. júla 2003 poukázal na to, že toto právo
existuje od štyridsiatych rokov. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, podľa
ktorého sťažovateľ neuniesol ani bremeno tvrdenia, ale ani dôkazné bremeno, na základe
ktorého by bolo možné zistiť, odkedy mala jeho oprávnená držba, resp. oprávnená držba
jeho právneho predchodcu začať a dokedy mala trvať. Krajský súd ďalej konštatoval, že zo
zisteného skutkového stavu podmienky na vydržanie práva vyplývajúceho z vecného
bremena neboli splnené. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,
v ktorom namietal, že postupom krajského súdu, ktorý vo veci samej rozhodol 26. februára
2009 bez nariadenia odvolacieho pojednávania, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Uznesením najvyššieho súdu (sťažovateľ neuvádza spisovú značku a dátum uznesenia,
pozn.) bolo dovolanie odmietnuté. Najvyšší súd konštatoval, že podľa ustanovenia § 372p
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 použijú
predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa názoru sťažovateľa výklad najvyššieho súdu nie je celkom správny, pretože je
v rozpore so zásadou právnej istoty, podľa ktorej by sa počas konania nemali procesné
pravidlá meniť. Takýto postup pôsobí značne neisto a narúša právnu istotu účastníkov
konania.
Sťažovateľ považuje za porušenie označeného základného práva najmä to, že krajský
súd v odvolacom konaní začatom 7. septembra 2005 mal postupovať podľa Občianskeho
súdneho poriadku platného a účinného v čase podania odvolania, a teda nemal v odvolacom
konaní aplikovať nové znenie ustanovenia § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
účinného v čase jeho rozhodovania (umožňujúceho rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho
pojednávania), ale mal postupovať podľa ustanovenia § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku účinného v čase podania odvolania (prikazujúceho rozhodnúť vo veci samej na
odvolacom pojednávaní). Aj napriek zákonnému ustanoveniu § 372p ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku nie je podľa názoru sťažovateľa v súlade s princípmi spravodlivého
súdneho konania meniť počas konania pravidlá a už raz nastavený systém. Podobným
výkladom právnej normy by totiž dochádzalo k narúšaniu právnej istoty účastníkov konania.
Spôsob rozhodnutia krajského súdu bez nariadenia odvolacieho pojednávania neobstojí
v systéme práva Slovenskej republiky a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie.
Sťažnosť podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia uznesenia najvyššieho súdu.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označeného článku ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 157/2008
s tým, aby bol rozsudok z 26. februára 2009 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.
Domáha sa napokon náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 303,31 €.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 157/2008 z 26. februára 2009 vyplýva, že
ním bol vo veci samej potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 116/2001-206
z 20. júna 2005. Podľa dátumovej pečiatky okresného súdu rozsudok krajského súdu spolu
so spisom okresného súdu sp. zn. 12 C 116/2001 bol okresnému súdu vrátený 16. apríla
2009.
Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co 157/2008
z 26. februára 2009 nadobudol právoplatnosť 5. mája 2009
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Predmetom sťažnosti je námietka, podľa ktorej postupom krajského súdu bola
sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský
súd rozhodol v merite veci o odvolaní sťažovateľa bez nariadenia odvolacieho
pojednávania. Malo sa tak stať v dôsledku ústavne nekonformného výkladu
intertemporálneho ustanovenia § 372p ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Toto
pochybenie krajského súdu nenapravil ani najvyšší súd v dovolacom konaní. Ani on totiž
neuznal, že postupom krajského súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred
odvolacím súdom, pretože aj najvyšší súd uprednostnil doslovný výklad intertemporálneho
ustanovenia pred výkladom ústavne konformným.
Zo sťažnosti je zrejmé, že táto z hľadiska uplatnenej argumentácie smeruje
v skutočnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu (bez bližšieho označenia jeho spisovej
značky a dátumu vydania), ktorým nebolo dovolaniu sťažovateľa vyhovené.
Napriek uvedeným rozhodujúcim skutočnostiam však sťažovateľ označil za ďalšieho
účastníka konania nie najvyšší súd, ktorý rozhodol (podľa názoru sťažovateľa protiústavne)
v poslednej inštancii, ale krajský súd a za predmet konania označil porušenie označeného
základného práva krajským súdom v odvolacom konaní.
Za uvedeného stavu považuje ústavný súd sťažnosť za oneskorene podanú.
Keďže podľa zistenia ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol
právoplatnosť ešte 5. mája 2009, sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 12. augusta 2010
bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2010