Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 370/2010
PDF · 113.71 KB
No categories available
II. ÚS 370/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na
rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 3 CoE 23/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta
2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov
súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 3 CoE 23/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. augusta 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom na vykonanie exekúcie podaným súdnemu
exekútorovi Mgr. Ľ. S. (ďalej len „súdny exekútor“) 24. septembra 2009 sa sťažovateľka
domáhala vymoženia sumy 718,79 € s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým bol
rozhodcovský rozsudok sp. zn. 59/07/09 z 29. júla 2009, ktorý sa stal právoplatným
19. augusta 2009 a vykonateľným 25. augusta 2009. Uznesením Okresného súdu Stará
Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 225/09-22 z 23. februára 2010 bola zamietnutá
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti
špecifikovanej v uznesení s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so
zákonom, čo sa týka sumy zmluvných pokút a úrokov z omeškania. Proti uzneseniu
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nedostatok oprávnenia
okresného súdu ako exekučného súdu preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, teda
zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Poukázala
aj na nesprávnosť samotných skutkových a právnych záverov okresného súdu. Uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 CoE 23/2010 z 9. júna 2010 bolo uznesenie okresného súdu
potvrdené. Písomné vyhotovenie uznesenia bolo sťažovateľke doručené 23. júna 2010.
Podľa názoru sťažovateľky uzneseniami všeobecných súdov boli porušené jej
označené základné práva podľa ústavy. Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že došlo
k čiastočnému zamietnutiu žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Uvedené ustanovenie
však nedáva exekučnému súdu právomoc preskúmavať exekučný titul, ale iba posúdiť
plnenie ním priznané. Preto všeobecné súdy konali v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy.
Popieranie platnosti rozhodcovskej doložky bolo možné a zo zákona predvídané v priebehu
rozhodcovského konania a po jeho skončení len v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. V tomto smere sťažovateľka poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej len „súdny dvor“), najmä na rozhodnutie vo veci Mostaza. Navyše, uznesenie
krajského súdu nie je ani dostatočným spôsobom odôvodnené. Postupom všeobecných
súdov bol povinný zvýhodnený, čím sa porušila zásada rovnosti účastníkov konania.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 CoE 23/2010
s tým, aby bolo uznesenie z 9. júna 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje
tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou vo výške 303,30 € vrátane dane
z pridanej hodnoty.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 CoE 23/2010 z 9. júna 2010 vyplýva, že ním
bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 225/2009-22 z 23. februára 2010. Podľa
názoru krajského súdu okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil
správny právny záver. Skutočnosť existencie právoplatného rozhodcovského rozsudku
neznamená nemožnosť jeho preskúmania v exekučnom konaní. Umožňuje to ustanovenie
§ 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého všeobecné súdy
v rozpore so zákonom a s judikatúrou súdneho dvora neumožnili jej ako oprávnenému
subjektu vymôcť peňažnú pohľadávku voči povinným judikovanú právoplatným
rozhodcovským rozsudkom. Sťažovateľka teda vlastne tvrdí, že postupom všeobecných
súdov bola pozbavená súdnej ochrany v exekučnom konaní, teda možnosti konať pred
súdom v exekučnom konaní.
Vzhľadom na citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku mohla
sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať
ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka
dovolanie nepodala.
Možno urobiť záver, že sťažovateľka nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na
ktorého použitie bola osobne oprávnená podľa Občianskeho súdneho poriadku. Preto treba
sťažnosť považovať za neprípustnú.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku
vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec
neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2
Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2010