Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 367/2010
PDF · 134.42 KB
No categories available
II. ÚS 367/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom
JUDr. D. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 8 Sž 3/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010
osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 8 Sž 3/2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti
poisťovníctva. N. b. (ďalej len „n. b.“) má právomoc rozhodovať ako orgán verejnej správy
podľa zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“).
Je oprávnená vykonávať dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľkou. Sťažovateľka
16. júna 2007 dostala poverenie, ktorým viceguvernér n. b. poveril JUDr. P. K. (ďalej len
„Dr. K.“) výkonom dohľadu nad sťažovateľkou a podpisovaním všetkých písomných
dokumentov súvisiacich s výkonom dohľadu. Dr. K. vyvolal svojím konaním relevantnú
pochybnosť o svojej nezaujatosti v rámci výkonu dohľadu, keď písomne požadoval od
klientov sťažovateľky osobné údaje vrátane obzvlášť citlivých zdravotných údajov, uvádzal
klientov do omylu a pochybností o riadnom fungovaní podnikateľskej činnosti
sťažovateľky, hoci na takéto konanie nebol oprávnený. Na tomto základe podala
sťažovateľka podľa § 7 zákona o dohľade námietku zaujatosti, ktorou požadovala vylúčenie
Dr. K. z výkonu dohľadu na mieste, ako aj z akéhokoľvek výkonu dohľadu na diaľku nad
sťažovateľkou. Banková rada n. b. ako orgán príslušný podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade
o námietke zaujatosti rozhodla svojím rozhodnutím sp. zn. GUV-1883/2009 z 11. novembra
2009 tak, že námietku zamietla. Sťažovateľka v zákonnej lehote napadla rozhodnutie
bankovej rady n. b. o námietke zaujatosti žalobou podanou najvyššiemu súdu. Domáhala sa
vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia a jeho zrušenia. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
8 Sž 3/2010 z 10. júna 2010 bolo konanie o žalobe sťažovateľky zastavené z dôvodu, že
napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných subjektívnych práv sťažovateľky,
a preto toto rozhodnutie nie je preskúmateľné v správnom súdnictve. Rovnako sa podľa
najvyššieho súdu rozhodnutie o námietke zaujatosti netýka základných práv a slobôd.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených článkov ústavy.
Predmetom konania by malo byť posúdenie ústavnosti odmietnutia prístupu k súdu a s tým
spätej súdnej ochrany sťažovateľky v dôsledku zastavenia konania najvyšším súdom
z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu nie je rozhodnutím v zmysle § 244
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd už vyslovil, že ak sa rozhodnutie
správneho orgánu bez ohľadu na jeho druh alebo formálne označenie dotýka niektorého
zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku a iných zákonov. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podala žalobu najvyššiemu
súdu, aby dosiahla ochranu svojho základného práva na spravodlivý proces a uplatnila
právo na výkon dohľadu nestranným a nezaujatým predstaviteľom n. b. Najvyšší súd však
neposkytol ochranu k uplatnenému základnému právu s odôvodnením, že nejde
o rozhodnutie uvedené v ustanovení § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade nemá povahu
predbežného, ale ani procesného rozhodnutia týkajúceho sa vedenia konania, pretože je
osobitným rozhodnutím, ktoré je svojou povahou konečné a meritórne. Nepripustenie
súdneho preskúmania takéhoto rozhodnutia správneho orgánu je výrazným obmedzením
práva na súdnu a inú právnu ochranu. Najvyšší súd namiesto toho, aby poskytol ochranu
tomuto právu sťažovateľky, sa uspokojil s formálnym konštatovaním, že nejde
o rozhodnutie, ktoré by zakladalo, menilo alebo rušilo oprávnenia a povinnosti právnických
a fyzických osôb.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 8 Sž 3/2010
s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 10. júna 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie
konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 €,
ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 254,88 €.
Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 8 Sž 3/2010-25 z 10. júna 2010 vyplýva, že ním
bolo zastavené konanie o žalobe sťažovateľky proti n. b. o preskúmanie rozhodnutia sp. zn.
GUV-1883/2009 z 11. novembra 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu napadnuté
rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá námietka zaujatosti, nie je rozhodnutím v zmysle
§ 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pretože ním nebolo zasiahnuté do hmotných
subjektívnych práv sťažovateľky, a preto predmetné rozhodnutie nie je preskúmateľné
v správnom súdnictve. Rozhodnutím o námietke zaujatosti sa iba preveruje, či osoba
poverená výkonom dohľadu nie je zaujatá, pričom bolo rozhodnuté iba o procesných
právach. Preto ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu na mieste zo
strany n. b. podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dohľade. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na
nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 52/02 a III. ÚS 138/03 a zdôrazňuje, že napadnuté
rozhodnutie priamo zasiahlo do jej práva na spravodlivý proces, treba uviesť, že
rozhodnutie o námietke zaujatosti podľa § 7 ods. 5 zákona o dohľade sa netýka základných
práv a slobôd. N. b. dohľadom zisťuje súlad skutočného stavu kontrolovaných záležitostí so
stavom ustanoveným v právnych predpisoch, prípadne v interných normatívnych aktoch,
príčiny nesúladu tohto stavu, ako aj zodpovednosť príslušných subjektov. Pri vykonávaní
dohľadu na mieste n. b. nejde o prípad, keď by sa sťažovateľka domáhala svojho práva na
inom orgáne v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto nemôže byť ani porušené jej právo
domáhať sa práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky. Najvyšší súd
dospel k záveru, že predmet konania nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie správneho
orgánu v zmysle ustanovenia § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Konanie
zastavil, pretože žaloba bola podaná proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom
preskúmavania súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podstatou právneho názoru najvyššieho súdu je, že napadnuté rozhodnutie n. b.
o námietke zaujatosti nie je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku a okrem toho má ísť o rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo len o procesných právach.
Navyše podľa presvedčenia najvyššieho súdu rozhodnutím nebolo zasiahnuté do hmotných
základných ústavných práv.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že napadnutým rozhodnutím bolo zasiahnuté jej právo na
spravodlivý proces v súvislosti s jej požiadavkou, aby v rámci výkonu dohľadu konala n. b.
prostredníctvom nezaujatého zamestnanca. Keďže rozhodnutie zasiahlo do základného
práva, nemohlo a nesmelo byť zo súdneho prieskumu vylúčené.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať uznesenie najvyššieho súdu ani za
arbitrárne, ani za zjavne neodôvodnené. Právny názor, podľa ktorého rozhodnutie bankovej
rady n. b. treba považovať za procesné rozhodnutie, nie je ani svojvoľný, ani
neodôvodnený. Zároveň zodpovedá skutočnosti, že takýmto rozhodnutím možno zasiahnuť
do základného práva na ochranu pred iným orgánom v súvislosti s právom účastníka
konania na nestranné a nezaujaté konanie. Možnosť súdneho preskúmania dodržiavania
tohto procesného základného práva musí byť zaručená, lebo opačný výklad by bol v rozpore
s ústavným imperatívom vyjadreným v čl. 46 ods. 2 druhej vete ústavy, podľa ktorého
z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných
práv a slobôd. V tejto súvislosti bude mať sťažovateľka možnosť v rámci konania podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku napadnúť zákonnosť zásahu n. b. do jej práv pri
výkone dohľadu (§ 250v Občianskeho súdneho poriadku) a v rámci toho namietať, že
dohľad sa vykonával prostredníctvom zaujatého zamestnanca.
Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že zastavením konania o žalobe sťažovateľky
nedošlo k odmietnutiu súdneho preskúmania jej námietky, pretože k nej môže dôjsť v rámci
žaloby o preskúmanie zákonnosti zásahu do jej práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2010