Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 377/2010
PDF · 157.04 KB
No categories available
II. ÚS 377/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., V., t. č. vo výkone trestu I., vo veci
namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 86/08-59 z 20. mája 2010, ako aj jeho
žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. A. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010
doručená sťažnosť B. A., V., t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením prokurátora Úradu Špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej prokuratúry (ďalej len „špeciálna
prokuratúra“) č. k. VII/2 Gv 86/08-59 z 20. mája 2010.
Sťažovateľ súčasne žiadal, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ustanovený
právny zástupca z radov advokátov z dôvodu jeho nepriaznivých majetkových pomerov.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu
boja proti organizovanej kriminalite, oddelenia vyšetrovania, odboru Východ K. (ďalej len
„vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: PPZ-6/BOK-V-2008 z 13. apríla 2006 bolo sťažovateľovi
vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219
ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Uznesením z 18.
januára 2010 vyšetrovateľ prerušil trestné stíhanie obvineného sťažovateľa z dôvodu
potreby vypočutia svedka, ktorý sa zdržiaval na neznámom mieste.
Proti uzneseniu vyšetrovateľa o prerušení trestného stíhania z 18. januára 2010
podal 10. februára 2010 sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor špeciálnej
prokuratúry uznesením č. k. VII/2 Gv 86/08-59 z 20. mája 2010 tak, že sťažnosť
obvineného sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Následne 3. júna 2010 podal sťažovateľ
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) návrh
podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, ktorým sa domáhal zrušenia uznesenia prokurátora
špeciálnej prokuratúry z 20. mája 2010 z dôvodu jeho tvrdenia o nezákonnosti predmetného
uznesenia, pretože podľa neho malo byť týmto rozhodnutím prokurátora špeciálnej
prokuratúry porušené jeho právo na obhajobu, keďže od februára 2010 nebol zastúpený
obhajcom aj napriek tomu, že bol stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, ktorý je prípadom
nutnej obhajoby. Podanie sťažovateľa z 3. júna 2010 bolo špeciálnym prokurátorom
kvalifikované ako podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia podriadeného
prokurátora špeciálnej prokuratúry, a nie ako návrh podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku,
pričom o spôsobe vybavenia tohto podnetu špeciálnym prokurátorom bol sťažovateľ
upovedomený listom č. k. VII/2 Gv 86/08-65 z 28. júla 2010, a to v tom zmysle, že
špeciálny prokurátor nezistil žiadne pochybenie prokurátora špeciálnej prokuratúry, ktoré by
mohlo mať za následok nezákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s tým, že sťažovateľ
nemôže tvrdiť nezákonnosť tohto rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti
uzneseniu o prerušení trestného stíhania, iba z dôvodu, že v čase medzi rozhodnutím
o prerušení trestného stíhania a rozhodovaním o jeho sťažnosti proti uzneseniu
vyšetrovateľa o prerušení trestného stíhania stratil obhajcu, pretože samotná táto skutočnosť
nemôže mať bez ďalšieho za následok aj nezákonnosť prerušenia trestného stíhania v čase,
keď sťažovateľ ešte obhajcu mal.
Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že aj napriek skutočnosti,
že je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a súčasne je pre tento zločin stíhaný v čase,
keď je pre iný skutok vo výkone trestu odňatia slobody, a teda v jeho prípade ide
nepochybne o prípad nutnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, aj
napriek tomu už od februára 2010 nie je zastúpený obhajcom, pretože sťažovateľom
zvolenému obhajcovi JUDr. S., ktorý ho v tejto trestnej veci zastupoval, „Slovenská
advokátska komora pozastavila výkon advokácie od 08. 02. 2010“ a od tej doby
vyšetrovateľ nevyzval sťažovateľa, aby si zvolil nového obhajcu a ani mu nový obhajca
nebol ustanovený.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Dňa 02. 08. 2010 mi bolo doručené „Preskúmanie postupu prokurátora –
upovedomenie“ z 28. 07. 2010 zástupcu Špeciálneho prokurátora sp. zn. VI/2 Gv 86/08–65,
obsahom ktorého je vysvetľujúca argumentácia, že nedošlo k porušeniu práva na obhajobu
a prokurátor postupoval zákonne, pretože vyšetrovateľ vydal uznesenie o prerušení
trestného stíhania ešte 18. 01. 2010 teda v čase, keď ešte JUDr. S. mojim obhajcom bol, a
uznesenie o prerušení tr. stíhania je ihneď vykonateľné, číže sa nevykonávajú žiadne
procesné úkony.
Zástupca ŠP je zrejme toho názoru, že momentom vydania uznesenia o prerušení
tr. stíhania už obvinený nepotrebuje obhajcu napriek zneniu § 37 ods. 1 písm. a) písm. c)
TrP.
Rozhodne nesúhlasím s týmto právnym názorom. Dovolím si tvrdiť, že právo na
obhajobu je jedno z najzákladnejších práv obvineného v trestnom konaní. Do práva obhajcu
je zahrnuté aj právo obhajovať sa osobne, alebo prostredníctvom obhajcu.
Byť zastúpený obhajcom v každom štádiu trestného konania je zvlášť nevyhnutné,
keď je obvinený vo výkone trestu odňatia slobody. Nemenej významnou okolnosťou je
význam veci, teda o čo v spore ide. V danej veci som stíhaný za zločin vraždy, kde je možné
udeliť doživotný trest odňatia slobody.
Úvaha zástupcu ŠP o tom, že vydaním uznesenia o prerušení tr. stíhania sa vo veci už
v podstate nič nedeje, je irelevantné, pretože aj obhajca má právo podať sťažnosť proti
uzneseniu, môže predložiť dôkazy resp. listiny, vzniesť námietky zaujatosti proti
vyšetrovateľovi resp. prokurátorovi, a napokon – môže zabezpečiť prítomnosť svedka na
výsluch, a mnohé ďalšie postupy. Práva na obhajobu sú konkrétne a účinné, a nie teoretické
a iluzórne.»
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo B. A. na obhajobu podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozhodnutím prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky zo dňa 20. mája 2010 sp. zn. VII/2 Gv 86/08-59 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 86/08-59 zo dňa
20. mája 2010 a prikazuje vo veci znovu konať a rozhodnúť.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
je viazaný návrhom sťažovateľa, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje
zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd
teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
preto v danej veci rozhodoval iba o porušení sťažovateľom označeného základného
práva zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, k porušeniu ktorého malo v zmysle petitu
sťažnosti dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k.
VII/2 Gv 86/08-59 z 20. mája 2010. Tvrdenia o porušení sťažovateľom označeného
základného práva aj závermi špeciálneho prokurátora vyjadrenými v liste č. k.
VII/2 Gv 86/08-65 z 28. júla 2010, ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo
petitu, treba podľa názoru ústavného súdu považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr.
III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
V súvislosti s listom špeciálneho prokurátora č. k. VII/2 Gv 86/08-65 z 28. júla 2010,
ktorým bol sťažovateľ upovedomený o záveroch špeciálneho prokurátora z prešetrenia
zákonnosti postupu jemu podriadeného prokurátora špeciálnej prokuratúry, ústavný súd
však okrem iného iba pripomína, že aj v prípade, keby sťažovateľ v petite sťažnosti
namietal aj tieto závery špeciálneho prokurátora, bolo by potrebné jeho sťažnosť odmietnuť
podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú, pretože podľa označeného
ustanovenia zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, pričom podľa zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov mal sťažovateľ možnosť domáhať sa prešetrenia
spôsobu vybavenia svojho podnetu špeciálnym prokurátorom prostredníctvom opakovaného
podnetu (§ 34 ods. 1), ktorý by vybavil generálny prokurátor, ako pre tento prípad
prokurátor nadriadený špeciálnemu prokurátorovi [§ 54 ods. 2 písm. a)].
Predmetom konania ústavného súdu bolo teda preskúmanie možného porušenia
základného práva sťažovateľa na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením
prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 86/08-59 z 20. mája 2010.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných
podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od
právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,
pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno
zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom napáda uznesenie prokurátora
špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 86/08-59 z 20. mája 2010, pričom podľa príloh
sťažnosti o tomto uznesení musel mať sťažovateľ vedomosť už 31. mája 2010, keďže
v tento deň spísal proti uvedenému uzneseniu prokurátora špeciálnej prokuratúry podanie
označené ako „návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku“. Navyše, podľa
zistenia ústavného súdu bolo napádané uznesenie prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k.
VII/2 Gv 86/08-59 z 20. mája 2010 sťažovateľovi doručené 26. mája 2010.
Od 26. mája 2010, keď bolo napádané uznesenie doručené sťažovateľovi, do
5. augusta 2010, keď sťažovateľ podal svoju sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na
poštovú prepravu, nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec ústavný súd podotýka, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na obhajobu v ešte neskončenom trestnom konaní, ktoré sa nachádza iba
v štádiu prípravného konania, takže má stále možnosť využiť ešte aj iné právne prostriedky
na účinnú ochranu svojich práv.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napádaného rozhodnutia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti
nerozhodoval.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku bolo tiež bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2010