Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 331/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. B., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. U.,

Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

v spojení s Slovenskej

republiky postupom Mestského zastupiteľstva mesta S. pri voľbe hlavného kontrolóra

a uznesením Mestského zastupiteľstva mesta S. č. 172/2009 zo 17. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2010 doručená sťažnosť Ing. A. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na rovnaké podmienky prístupu k voleným a iným verejným

funkciám zaručeného (ďalej len „“)

v spojení s postupom Mestského zastupiteľstva mesta S. (ďalej len

„mestské zastupiteľstvo“) pri voľbe kandidáta na funkciu hlavného kontrolóra a uznesením

mestského zastupiteľstva č. 172/2009 zo 17. decembra 2009.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „spolu s ďalšími troma

uchádzačmi sa prihlásil do výberového konania na miesto hlavného kontrolóra mesta S.

Po splnení požadovaných podmienok tohto výberového konania prihlásenými uchádzačmi

sa pristúpilo k voľbe hlavného kontrolóra mesta tajným hlasovaním poslancov. Jedným

z uchádzačov o volenú funkciu bol aj poslanec mestského zastupiteľstva Ing. M. M...“.

Podľa zápisnice zo zasadnutia mestského zastupiteľstva v prvom kole voľby získal

z 11 platných hlasov sťažovateľ 5 platných hlasov, Ing. M. 4 platné hlasy, Ing. B. 1 platný

hlas a uchádzač pán L. 1 platný hlas.

Vzhľadom na to, že žiaden z uchádzačov nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov

všetkých poslancov, konalo sa druhé kolo voľby. V ňom z 11 hlasov získal sťažovateľ 5

platných hlasov a Ing. M. 5 platných hlasov. Jeden hlasovací lístok bol posúdený ako

neplatný.

Keďže ani v druhom kole voľby nezískal žiaden z uchádzačov väčšinu hlasov

prítomných poslancov, pristúpilo sa k žrebovaniu, na základe ktorého sa hlavným

kontrolórom mesta S. stal Ing. M.

Sťažovateľ s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

zakotvujúcu zásadu rovnosti strán, ktorá „spočíva aj v tom, že nikto nesmie mať podstatnú

výhodu voči protistrane, respektíve voči inému uchádzačovi“, tvrdí, že „Ing. M. M...

hlasoval sám o sebe, čím z hľadiska právneho došlo k porušeniu článku 30 ods. 4 ...

Tým, že Ing. M. M. rozhodoval o personálnej otázke, ktorej bol priamym účastníkom, neboli

mestským zastupiteľstvom vytvorené rovnaké podmienky prístupu k funkcii hlavného

kontrolóra mesta. Mestské zastupiteľstvo nedodržalo rovnaké podmienky pre všetkých

uchádzačov na funkciu hlavného kontrolóra preto postupovalo v rozpore s

Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Postupom a uznesením mestského zastupiteľstva č. 172/2009 zo 17.12.2009 pri

voľbe hlavného kontrolóra mesta S. boli porušené základné práva sťažovateľa zakotvené

v článku 30 ods. 4 vo vzťahu k článku 12 tým, že sťažovateľ

nemal rovnaké podmienky prístupu uchádzačov na funkciu hlavného kontrolóra mesta.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie mestského zastupiteľstva

č. 172/2009 zo dňa 17.12.2009 v časti C, týkajúcej sa voľby hlavného kontrolóra mesta S.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi z titulu primeraného

finančného zadosťučinenia 6.650,- EUR, ktoré je mesto S. sťažovateľovi povinné vyplatiť

do 2 mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v rozsahu, ako budú vyčíslené pri skončení veci.“

Predložená sťažnosť bola pôvodne pridelená ako sudcovi spravodajcovi

JUDr. Ladislavovi Oroszovi (člen IV. senátu ústavného súdu), ktorý však 19. februára 2010

predsedníčke ústavného súdu podľa § 27 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) oznámil skutočnosti, ktoré by mohli objektívne vyvolať pochybnosti

o jeho nepredpojatosti pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa.

Predsedníčka ústavného súdu vychádzajúc z ustanovenia § 28 ods. 2 zákona

o ústavnom súde predložila uvedené oznámenie podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok

2009 I. senátu ústavného súdu na rozhodnutie.

Na neverejnom zasadnutí 31. marca 2010 I. senát ústavného súdu uznesením č. k.

-5 rozhodol, že sudca ústavného súdu JUDr. Ladislav Orosz je vylúčený

z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti sťažovateľa.

Následne bola sťažnosť pridelená ako sudcovi spravodajcovi III. senátu ústavného

súdu JUDr. Rudolfovi Tkáčikovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva sa zaručujú na území Slovenskej republiky

všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či

iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej

skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako prvú procesnú podmienku ústavný súd zásadne skúma danosť jeho právomoci

na prerokovanie sťažnosti, pretože splnenie tejto procesnej podmienky je základom

pre ďalší postup ústavného súdu pri preskúmavaní iných procesných podmienok uvedených

v , ale aj pri prípadnom meritórnom rozhodovaní

o sťažnosti.

podľa už citovaného podmieňuje právomoc ústavného súdu

na konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb zistením, že ochranu tam

uvedeným právam a slobodám neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá

dostatok právomoci na poskytnutie takejto ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí

odmietnuť (ide o tzv. princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu). Pritom treba

zdôrazniť, že ochrana základným právam a slobodám sťažovateľa nemusí byť iným súdom

poskytovaná výlučne na základe podaného opravného prostriedku tak, ako to naznačil

sťažovateľ v časti II. odôvodnenia svojej sťažnosti, v ktorej argumentoval v prospech

právomoci ústavného súdu na rozhodovanie o jeho sťažnosti. Môže ísť o ochranu

poskytovanú aj na základe iných prostriedkov nápravy porušených základných práv

a slobôd (napr. žaloba a pod.).

Podstata sťažovateľových námietok proti označenému postupu i uzneseniu

mestského zastupiteľstva tkvie v tvrdení, že mestské zastupiteľstvo uplatňovalo svoju

kompetenciu priznanú § 11 ods. 4 písm. j) a realizačne konkretizovanú v § 18a ods. 3

o obecnom zriadení v znení neskorších

predpisov na diskriminačnom základe, pretože kým Ing. M. ako poslanec mestského

zastupiteľstva mal možnosť hlasovať sám o sebe ako o uchádzačovi na funkciu hlavného

kontrolóra, sťažovateľ, keďže poslancom mestského zastupiteľstva nebol, takúto možnosť

nemal. Základné právo sťažovateľa na prístup k funkcii hlavného kontrolóra tak nebolo

realizované bez ohľadu na jeho iné postavenie (postavenie uchádzača, ktorý nie je

poslancom mestského zastupiteľstva), a sťažovateľ tým bol v porovnaní s Ing. M.

znevýhodnený.

Úlohou ústavného súdu pri skúmaní splnenia podmienky jeho právomoci

na prerokovanie predmetnej sťažnosti tak bolo zistiť, či v právnom poriadku Slovenskej

republiky existuje právna norma, ktorá sťažovateľovi priznáva právo domáhať sa ochrany

ním označených práv na inom súde. Ústavný súd dospel k záveru, že takúto právnu normu

právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje.

Podľa o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný

zákon“) tento zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje

prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady.

Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého

zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania

alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia,

veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,

politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu

alebo iného postavenia.

Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia,

nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih;

diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

Podľa § 2a ods. 3 antidiskriminačného zákona nepriama diskriminácia je navonok

neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní

s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo

prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané

a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv

na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä

domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho

konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané

zadosťučinenie.

Ustanovenia § 9a až § 11 antidiskriminačného zákona potom normatívne upravujú

niektoré procesno-právne špecifiká konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady

rovnakého zaobchádzania.

Podľa názoru ústavného súdu právna norma obsiahnutá v ustanovení § 9 ods. 2

antidiskriminačného zákona zabezpečuje v okolnostiach prerokúvaného prípadu

sťažovateľovi právo domáhať sa ochrany svojho základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4

prostredníctvom konania všeobecného súdu. Existuje teda iný súd, ktorý je

oprávnený poskytovať ochranu sťažovateľovmu základnému právu na prístup k funkcii

hlavného kontrolóra za rovnakých podmienok, a preto právomoc ústavného súdu

na prerokovanie predloženej sťažnosti je v danom prípade vylúčená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite (návrh na zrušenie

uznesenia mestského zastupiteľstva, návrh na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia a návrh na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010