Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 394/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr.

Z. K., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1, a v spojení s

a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti I., a. s., o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2010

doručená sťažnosť spoločnosti I., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) v spojení s a

práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že právny predchodca

sťažovateľky spoločnosť H., a. s., K., v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 2 124 529,75 € s prísl. proti

Slovenskej republike – Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaný“). Krajský súd rozsudkom č. k. -105 z 27. marca 2007 žalobu

zamietol z dôvodu, že žalovaný nie je v danej veci právne legitimovaný. Proti predmetnému

rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 13. mája 2008 napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. marca 2007

a opravné uznesenie z 21. mája 2007 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Krajský súd rozsudkom z 28. januára 2009 žalobu opätovne zamietol. Proti

predmetnému rozsudku sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 27. apríla 2010 tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil. Podľa sťažovateľky najvyšší súd rozsudok verejne vyhlásil, ale bez odôvodnenia

a poučenia, čím podľa nej „vyhlásený rozsudok odvolací súd zaťažil vadou podľa § 237

písm. f) “ (pozri druhý odsek listu sťažovateľky z 27. apríla 2010 adresovaného

najvyššiemu súdu).

Podľa sťažovateľky najvyšší súd jej znemožnil výkon vlastníckeho práva, neposkytol

jej súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a závery, ktorými sa najvyšší súd riadil pri

svojom rozhodovaní, boli podľa nej arbitrárne.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. porušil ústavné

právo sťažovateľa I. a. s. zaručené v , ods. 3 SR v spojení s , ods. 1 a čl.

48, ods. 2 SR.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. porušil základné

právo sťažovateľa I. a. s. na rovnosť v konaní pred súdmi podľa , ods. 3 SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. 4 0bo 3 5/2009 porušil základné právo

sťažovateľa I. a. s. na ochranu majetku podľa , ods. 1 SR.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. porušil ľudské právo

sťažovateľa I. a. s. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi I. a .s. primerané finančné zadosťučinenie

v sume 200 000,- (slovom dvestotisíc) EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi I. a. s. trovy

právneho zastúpenia v sume, aká bude určená na účet právneho zástupcu JUDr. Z. K. do 15

dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky poskytnutia ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný

súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv sťažovateľky

zaručených a dohovorom postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru ústavného súdu (sťažovateľka to však aj sama uznáva v citovanom liste

z 27. apríla 2010 adresovanom najvyššiemu súdu) na základe námietok uvedených sťažnosti

bolo prípustné podať proti rozsudku najvyššieho súdu dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok, o ktorom prislúcha rozhodovať najvyššiemu súdu (v tomto prípade

dovolaciemu súdu). Preto v rozsahu týchto námietok právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky má najvyšší súd v dovolacom konaní. Tým je zároveň

vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo

slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej

zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na

princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

).

Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému postupu a rozhodnutiu

najvyššieho súdu vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , nemá v danom prípade právomoc preskúmavať tento postup a rozhodnutie,

pretože postup a rozhodnutie najvyššieho súdu mal preskúmať na základe opravného

prostriedku sťažovateľky najvyšší súd ako dovolací súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné

sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010