Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 394/2010
PDF · 132.05 KB
No categories available
II. ÚS 394/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr.
Z. K., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 142 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 35/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti I., a. s., o d m i e t a pre nedostatok svojej právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2010
doručená sťažnosť spoločnosti I., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy a
práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 35/2009.
Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že právny predchodca
sťažovateľky spoločnosť H., a. s., K., v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 2 124 529,75 € s prísl. proti
Slovenskej republike – Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaný“). Krajský súd rozsudkom č. k. 36 Cb 36/2001-105 z 27. marca 2007 žalobu
zamietol z dôvodu, že žalovaný nie je v danej veci právne legitimovaný. Proti predmetnému
rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd uznesením sp. zn.
4 Obo 127/2007 z 13. mája 2008 napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. marca 2007
a opravné uznesenie z 21. mája 2007 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Krajský súd rozsudkom z 28. januára 2009 žalobu opätovne zamietol. Proti
predmetnému rozsudku sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 4 Obo 35/2009 z 27. apríla 2010 tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil. Podľa sťažovateľky najvyšší súd rozsudok verejne vyhlásil, ale bez odôvodnenia
a poučenia, čím podľa nej „vyhlásený rozsudok odvolací súd zaťažil vadou podľa § 237
písm. f) O. s. p.“ (pozri druhý odsek listu sťažovateľky z 27. apríla 2010 adresovaného
najvyššiemu súdu).
Podľa sťažovateľky najvyšší súd jej znemožnil výkon vlastníckeho práva, neposkytol
jej súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces a závery, ktorými sa najvyšší súd riadil pri
svojom rozhodovaní, boli podľa nej arbitrárne.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. 4 0bo 35/2009 porušil ústavné
právo sťažovateľa I. a. s. zaručené v čl. 142, ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 46, ods. 1 a čl.
48, ods. 2 Ústavy SR.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. 4 0bo 35/2009 porušil základné
právo sťažovateľa I. a. s. na rovnosť v konaní pred súdmi podľa čl. 47, ods. 3 Ústavy SR.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. 4 0bo 3 5/2009 porušil základné právo
sťažovateľa I. a. s. na ochranu majetku podľa čl. 20, ods. 1 Ústavy SR.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní č. 4 Obo 35/2009 porušil ľudské právo
sťažovateľa I. a. s. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi I. a .s. primerané finančné zadosťučinenie
v sume 200 000,- (slovom dvestotisíc) EUR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky
povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi I. a. s. trovy
právneho zastúpenia v sume, aká bude určená na účet právneho zástupcu JUDr. Z. K. do 15
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky poskytnutia ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný
súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv sťažovateľky
zaručených ústavou a dohovorom postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Obo 35/2009.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru ústavného súdu (sťažovateľka to však aj sama uznáva v citovanom liste
z 27. apríla 2010 adresovanom najvyššiemu súdu) na základe námietok uvedených sťažnosti
bolo prípustné podať proti rozsudku najvyššieho súdu dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok, o ktorom prislúcha rozhodovať najvyššiemu súdu (v tomto prípade
dovolaciemu súdu). Preto v rozsahu týchto námietok právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľky má najvyšší súd v dovolacom konaní. Tým je zároveň
vylúčená právomoc ústavného súdu.
Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej
zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na
princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému postupu a rozhodnutiu
najvyššieho súdu vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, nemá v danom prípade právomoc preskúmavať tento postup a rozhodnutie,
pretože postup a rozhodnutie najvyššieho súdu mal preskúmať na základe opravného
prostriedku sťažovateľky najvyšší súd ako dovolací súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné
sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2010