Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 397/2010
PDF · 159.16 KB
No categories available
II. ÚS 397/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republikyna neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. P., B., Česká republika, zastúpeného
advokátom JUDr. P. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 8/2009 a jeho rozsudkom zo 7. mája 2009 a
postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 299/2009 a jeho
rozsudkom z 25. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. P. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 18. augusta
2010 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 7. septembra
2010) Ing. A. P., B., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 8/2009 a jeho rozsudkom zo 7. mája 2009 a postupom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 299/2009 a jeho
rozsudkom z 25. novembra 2009.
Z obsahu sťažnosti, ale najmä z obsahu jej doplnenia a z jej príloh vyplýva, že
sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu proti odporkyni Mgr. A. K., K. (ďalej len
„odporkyňa“), domáhal náhrady škody v sume 2 656 €. Okresný súd rozsudkom č. k.
6 C 8/2009-61 zo 7. mája 2009 návrh sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť uhradiť
odporkyni trovy konania vrátane trov jej právneho zastúpenia.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd
rozsudkom sp. zn. 6 Co 299/2009 z 25. novembra 2009 rozhodol tak, že rozhodnutie
okresného súdu vo výroku vo veci samej potvrdil a vo výroku o trovách konania zmenil.
Trovy odvolacieho konania odporkyni nepriznal.
Rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej
republiky však dovolacie konanie uznesením sp. zn. 4 Cdo 83/2010 z 21. apríla 2010
zastavil, a to z dôvodu neodstránenia procesného nedostatku, konkrétne podmienky
povinného zastúpenia sťažovateľa v dovolacom konaní.
Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského
súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a to v dôsledku vydania
rozsudkov bez dostatočného zistenia skutkového stavu veci.
Sťažovateľ v sťažnosti a jej doplnení uviedol:
„Okresný súd v Čadci rozsudkom... zo dňa 7. mája 2009 žalobu sťažovateľa zamietol
bez toho, aby vykonal všetky dôkazy navrhované sťažovateľom výsluch svedkov a súdnej
znalkyne...
Krajský súd v Žiline rozsudkom... potvrdil rozsudok Okresného súdu v Čadci...
Krajský súd... k navrhovaným dôkazom sťažovateľa uviedol, že nemohol na ne prihliadnuť,
pretože neboli uplatnené v konaní pred okresným súdom...
Sťažovateľ namieta, že rozhodnutím Okresného súdu v Čadci a Krajského súdu
v Žiline došlo... k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. (1) Ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru...
Týmito ustanoveniami Ústava a Dohovor garantujú právo na súdu a inú právnu
ochranu ako všeobecný princíp ochrany ľudských práv a základných slobôd. Týmito
ustanoveniami náš právny poriadok poskytuje ochranu aj voči tzv. arbitrárnym
rozhodnutiam orgánov súdnej moci. Hoci slovenské právo neobsahuje definíciu
arbitrárneho rozhodnutia, v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu je možné za
arbitrárne považovať rozhodnutie, ktoré trpí niektorou z nasledujúcich vád:
a) nevychádza z práva platného v Slovenskej republike,
b) neobsahuje dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky v rozhodnutiach,
c) je extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti,
alebo
d) nevysporiadava sa vôbec, prípadne ne dostatočne s argumentáciou uvedenou
účastníkom v konaní.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu v Čadci vedenej pod sp. zn.
6 C 8/2009 a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 6 Co 299/2009 bolo
porušené.
2. Podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) Zákona o Ústavnom súde zrušuje rozsudok
Okresného súdu v Čadci č. k. 6 C 8/2009 zo dňa 7. mája 2009 a rozsudok Krajského súdu
v Žiline č. k. 6 Co 299/2009 zo dňa 25. novembra 2009 a vracia Okresnému súdu v Čadci
vec na ďalšie konanie...
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 EUR,
ktoré je Okresný súd v Čadci povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.
4. Okresný súd v Čadci je sťažovateľovi povinný do rúk jeho právneho zástupcu
uhradiť trovy konania, ktoré mu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
vznikli.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo
vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv (v danom prípade právo na spravodlivé súdne
konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo
petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie
V zmysle uvedeného sťažovateľom vymedzeným predmetom sťažnosti je namietané
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ku ktorému došlo v dôsledku
vydania rozhodnutí bez dostatočného zistenia skutkového stavu veci, a bez toho, aby boli
vykonané všetky sťažovateľom navrhované dôkazy v konaní.
Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu postupom a rozhodnutiami okresného a krajského súdu je
sťažnosť sťažovateľa podaná oneskorene.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Sťažnosť sťažovateľa bola osobne doručená ústavnému súdu 18. augusta 2010. Podľa
zistenia ústavného súdu rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 8/2009 zo 7. mája 2009
v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 299/2009 z 25. novembra 2009
nadobudol právoplatnosť 4. februára 2010. Od uvedeného dátumu sťažovateľovi
nepochybne uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (t. j. dva mesiace).
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť
odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2010