Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 409/2010
PDF · 175.96 KB
No categories available
II. ÚS 409/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B. L., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr.
R. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu majetku zaručeného
v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na pokojné užívanie majetku
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 18 CoE 680/2009 z 29. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti B. L., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2010
doručená sťažnosť spoločnosti B. L., a. s., B.(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 CoE 680/2009 z 29.
novembra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 11. marca 2009 doručila
súdnemu exekútorovi Mgr. M. P. (ďalej len „súdny exekútor“) návrh na vykonanie exekúcie
pre vymoženie istiny v sume 1 589 806,62 € s prísl. proti C. T. a K. T. (spolu ďalej len
„povinní“). Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) poverením č. 5107/008422 z 30.
apríla 2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora, ktorý 25. júna 2009 doručil
okresnému súdu námietku povinných proti exekúcii s návrhom na odklad exekúcie s
odôvodnením, že okresný súd uznesením č. k. 6 C 6/08-321 z 22. októbra 2008 nariadil
predbežné opatrenie, ktorým zakázal povinným nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré sú
predmetom žaloby vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 6/08, a to až do právoplatného
rozhodnutia vo veci samej. Povinní poukázali na to, že do tejto situácie, t. j. nesplácanie
úveru sťažovateľke, sa dostali bez vlastnej viny, v dôsledku znemožnenia vykonávania
podnikateľskej činnosti vyplývajúceho zo súdneho sporu vedeného pod sp. zn. 6 C 6/08.
Taktiež uviedli, že pred podaním návrhu na predbežné opatrenie splátky úveru riadne
uhrádzali. Z uvedených dôvodov požiadali o odklad exekúcie do doby právoplatného
skončenia veci vedenej pod sp. zn. 6 C 6/08.
Okresný súd uznesením č. k. 8 Er 116/2009-54 z 27. júla 2009 povolil odklad
exekúcie vedenej pod sp. zn. 8 Er 116/2009, Ex 108/2009 do doby právoplatného skončenia
veci vedenej pod sp. zn. 6 C 6/08. Proti predmetnému uzneseniu podala sťažovateľka
odvolanie, v ktorom namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa
sťažovateľky okresný súd bez toho, aby zisťoval majetok (veci, práva a pohľadávky), ktorý
je vylúčený z exekúcie, zastavil túto v celom rozsahu.
Krajský súd uznesením sp. zn. 18 CoE 680/2009 z 29. novembra 2009 odvolaním
napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er 116/2009-54 z 27. júla 2009 potvrdil. Podľa
sťažovateľky krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval odôvodnenie
uznesenia okresného súdu, pričom skonštatoval nedôvodnosť jej odvolania.
Podľa sťažovateľky uznesením sp. zn. 18 CoE 680/2009 z 29. novembra 2009,
ktorým krajský súd potvrdil odklad exekúcie na dobu do právoplatného skončenia veci
vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 6/08, boli porušené ňou označené základné práva
zaručené ústavou a práva zaručené dohovorom a dodatkovým dohovorom.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Základné právo spoločnosti B. L., a. s.,... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. novembra 2009 pod
sp. zn. 18 CoE 680/2009 porušené bolo.
Základné právo spoločnosti B. L., a. s.,... podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. novembra 2009 pod
sp. zn. 18 CoE 680/2009 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. novembra 2009 pod sp. zn.
18 CoE 680/2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti
B. L., a. s., v sume na účet jej právneho zástupcu vedený v T., a. s.,... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn.
18 CoE 680/2009 z 29. novembra 2009.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie
označených základných práv a práv uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoE 680/2009
z 29. novembra 2009, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er 116/2009-54
z 27. júla 2009, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 18 CoE 680/2009 z 29. novembra 2009.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal uznesenie
súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 1 písm. c/ OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je
nedôvodné.
Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že povinní sú podnikateľmi v kategórii
§ 2 ods. 2 písm. d) Obch. zák., teda fyzickou osobou vykonávajúcou poľnohospodársku
výrobu a zapísanou do evidencie podľa osobitného predpisu. Súdny exekútor v rámci
exekučného konania zvolil postup vydania upovedomenia o začatí exekúcie v ktorom
vypočítal, ako spôsoby exekúcie, prikázanie pohľadávky z účtu v banke, predaj hnuteľných
vecí, predaj nehnuteľnosti, zrážky zo mzdy, alebo iným spôsobom podľa exekučného
poriadku. Teda zvolil akýsi univerzálny režim pre exekučné konanie (zo spisu je zrejmé, že
postupoval tak ako by sa jednalo o tzv. všeobecné upovedomenie podľa § 48 EP, keďže
upovedomenie doručoval len oprávnenému a povinným). Upovedomenie obsahuje
inhibitórium v podobe zákazu nakladania z akýmkoľvek majetkom povinných do výšky
vymáhanej pohľadávky a to napriek ochrannému ustanoveniu obsiahnutému v ustanovení
§ 114a a § 115 ods. 3 EP podľa ktorého ak sa majú exekúciou postihnúť hnuteľné veci
povinného, ktoré slúžia alebo súvisia s podnikaním, exekútor je povinný postupovať tak, aby
exekúciou neohrozil podnikateľskú činnosť povinného nad nevyhnutnú mieru. Hnuteľné veci
je povinný postihovať exekúciou v poradí: a) veci, ktoré neslúžia na podnikanie, b) veci,
ktoré súvisia s podnikaním, ale bez ktorých je podnikanie možné, c) veci, bez ktorých nie je
podnikanie možné. Ostatné veci, teda i nehnuteľnosti sú vylúčené z exekúcie majetku
podnikateľa hospodáriaceho na pôde, ak by ich zexekvovaním bolo ohrozené riadne
obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy alebo zachovanie plynulej prevádzky rastlinnej
a živočíšnej výroby podľa osobitných predpisov, a chovné zvieratá, t. j. dojnice, vysokoteľné
jalovice, plemenné býky, plemenné prasnice, plemenné kance, bahnice a plemenné barany.
Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že v rámci exekučného konania sa
exekútor týmito ochrannými ustanoveniami pre osobitnú kategóriu podnikateľov neriadil
keď pri vedení exekúcie postupoval tak, že zvolil všetky spôsoby, ktoré pozná EP pre
vymoženie peňažného plnenia.
Povinní poukazovali tiež na rozpor medzi zmluvou o úvere a exekučným titulom v
úročení poskytnutej pôžičky povinným, ktorú títo považujú za bezúročnú a ktorá okolnosť je
významná pre určenie vymáhanej sumy ako takej. Tiež poukázali na zaistenie nehnuteľného
majetku označeného v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti
v trestnom konaní v zmysle procesného inštitútu podľa § 50 Tr. por. (zákona č. 301/2005
Z. z. v platnom znení), sp. zn. ČVS: PPZ-9/BPK-S-2008. Poukázali ostatne i na súdny spor
prebiehajúci pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 6 C 6/2008 v rámci ktorého bolo
vydané predbežné opatrenie spočívajúce v zákaze nakladania povinných s nehnuteľnosťami
identifikovanými v upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti.
Žaloba v rámci ktorej bolo predbežné opatrenie vydané má vplyv na to, či veci postihované
exekúciou budú vo vlastníckej dispozícii povinných. Týmito výhradami sa prvostupňový súd
zaoberal len okrajovo v súvislosti s hodnotením predaja nehnuteľností pre prípad úspechu
žalobcu E., a. s.
Podľa § 56 ods. 1, 2 EP, na návrh povinného môže súd povoliť odklad exekúcie. Ak
sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia
mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky a
oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad exekúcie, môže súd
povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.
Aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia
bude zastavená (§ 57).
Z uvedeného vyplýva, že okrem dôvodu predpokladaného odsekom 1 § 56 EP bol
ďalším dôvodom povolenia odkladu exekúcie súdny spor vedený pred Okresným súdom
Pezinok pod sp. zn. 6 C 6/2008, teda dôvod od ktorého výsledku je závislý osud
predmetného exekučného konania vzhľadom na zvolené upovedomenie o spôsobe exekúcie.
Tento dôvod, vzhľadom na úvahy obsiahnuté v odôvodnení napadnutého uznesenia, je
ťažiskovým (vzhľadom na vyššie uvedené). Pre použitie odseku 1 § 56 EP súd prvého stupňa
nemal splnené, resp. preukázané ustanovením vyžadované podmienky, konkrétne tú, že
oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený.
Keďže odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, v
zmysle ustanovenia §-u 219 OSP rozhodnutie o povolení odkladu exekúcie potvrdil.
Dôvodom povolenia odkladu exekúcie je dôvod obsiahnutý v odseku 2 § 56 EP, ale i odseku
1, keďže oprávnený neprezentoval vo svojom odvolaní relevantnú okolnosť ktorou by
prezentoval vážnosť poškodenia pre prípad povolenia odkladu exekúcie. Ďalšou okolnosťou
pre odvolací súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa bola nevhodnosť zvoleného
postupu v exekučnom konaní nerešpektujúceho ustanovenia §§ 114a a 115 ods. 3 EP, ktorý
pri jeho nekonvalidovaní môže viesť k zastaveniu exekúcie pre jej neprípustnosť. Úlohou
exekútora a následne súdu bude pri ďalšom svojom postupe zohľadniť naznačené okolnosti
(vlastná výška vymáhanej sumy a rešpektovanie ochranných ustanovení EP v spojení s
osobami povinných a v prípade zvolenia valídneho spôsobu exekúcie, pre tento spôsob
exekúcie exekúciu uvoľniť i pred ukončením vo výroku prvostupňového súdu
identifikovaného súdneho konania).“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol rozsiahle dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil. V každom prípade tento postup krajského súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené
základné práva sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd napadnutým uznesením porušil
aj jej základné právo zaručené v čl. 20 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového
protokolu tým, že rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť aj k porušeniu základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru. Sťažovateľka vidí porušenie označených práv v tom, že vymožiteľnosť jej
pohľadávok vyplývajúcich z exekučného titulu, na základe ktorého je vedená exekúcia, sa
stala v dôsledku povolenia odkladu exekúcie do doby právoplatného skončenia konania
vedeného pod sp. zn. 6 C 6/08 vážne ohrozená a nechránená. Napriek legitímnemu
očakávaniu sťažovateľky, že v rámci exekučného konania jej bude poskytnutá očakávaná
zákonná ochrana vlastníckeho práva, jej nebola poskytnutá rovnaká úroveň ochrany
vlastníckeho práva a práva na pokojné užívanie majetku, aká bola zo strany krajského súdu
poskytnutá povinným.
Keďže sťažovateľka nenamietala porušenie základného práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1
dodatkového protokolu samostatne, ale iba v spojení s porušením základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
vzhľadom na nezistenie porušenia týchto práv dospel k záveru, že napadnutým uznesením
krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1
ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. Vychádzajúc z uvedených
skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010