Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 413/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej

advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

v a uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -237 z 29. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a základného práva na zákonného sudcu

zaručeného v uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -237 z 29. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)

prebieha pod sp. zn. konanie o určenie platnosti právneho úkonu.

Sťažovateľka má v tomto konaní postavenie žalovanej. Dňa 21. decembra 2009 podala

sťažovateľka návrh na prerušenie konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

podľa ustanovenia

(ďalej len „OSP“) a navrhla, aby okresný súd postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie

stanoviska. Sťažovateľka sa totiž domnieva, že niektoré ustanovenia

o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o poisťovníctve“), ktoré je potrebné v právnej veci vedenej proti

sťažovateľke aplikovať, sú v nesúlade s , ako aj so Zmluvou o založení Európskeho

spoločenstva. Sťažovateľka zastáva názor, že od rozhodnutia ústavného súdu v konaní

o súlade môže byť závislá samotná podstata súdneho konania.

Okresný súd uznesením č. k. -216 z 5. marca 2010 návrh sťažovateľky

na prerušenie konania zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka

odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. -237 z 29. júna 2010 uznesenie

okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka je presvedčená, že v prípade, ak účastník konania riadne odôvodní svoj

návrh na prerušenie konania podľa a uvedie, v čom vidí

konkrétny nesúlad právneho predpisu s , je povinnosťou príslušného súdu (nie

možnosťou) konanie prerušiť a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Postupom a rozhodnutím súdu, ktorým súd potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a na postúpenie návrhu ústavnému súdu

bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

... Sťažovateľ ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnený sám predložiť na ústavný

súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

... Návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa a na

postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska je v tomto prípade jediným

zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa sťažovateľ môže v súlade s

SR domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, v tomto prípade Ústavnom

súde SR, a to predložením návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom

konajúcim v tejto právnej veci.

Vychádzajúc z citovaných článkov SR je možné dospieť k záveru, že postupom

súdu, keď zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania bola sťažovateľovi, ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie možnosti konať pred súdom vyplynulo aj z nesprávnej ústavno-právne

nekonformnej aplikácie ustanovenia .“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu č. k.

-237 z 29. júna 2010 nepodala dovolanie.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti R. a. s.,... upravené v

Slovenskej republiky a v , rozhodnutím Krajského

súdu v Košiciach č. k. -237 z 29. 06. 2010, porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. -237 z 29. 06. 2010

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. R. a. s. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v

Žiline povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv

zaručených v a napadnutým uznesením krajského súdu č. k.

-237 z 29. júna 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.

-216 z 5. marca 2010, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľky na

prerušenie konania podľa pre účely predloženia návrhu na

preskúmanie súladu niektorých ustanovení zákona o poisťovníctve s a Zmluvou

o založení Európskeho spoločenstva. Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že

nesprávnou interpretáciou došlo k porušeniu jej základných práv

zaručených v a .

Z už citovaného vyplýva, že jednou z úloh

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je posúdenie opodstatnenosti

sťažnosti. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. -237

z 29. júna 2010 sa okrem iného uvádza:

«Z uvedených hľadísk odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie a konanie mu

predchádzajúce podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania

postupom podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je

dôvodné.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci sa správne vyporiadal s procesnou

situáciou, ak dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre prerušenie konania podľa

ust. K odvolacej námietke žalovanej, že postupom súdu jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom je potrebné uviesť, že o takúto procesnú vadu, ktorá

spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi

vykonať v priebehu konania práva priznané mu za účelom

obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, a to najmä právo predniesť

(doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhu na

dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so

súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo

zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu aj k právnej stránke

veci.

Za odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom preto nemožno považovať

rozhodnutie súdu, ktorým nebolo vyhovené jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. b/ , lebo samotným rozhodnutím ojej návrhu nedošlo k znemožneniu

realizácie jej procesných práv, priznaných jej . Za

nedôvodný preto považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej, že zamietnutím

návrhu na prerušenie konania jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Nárok na

prerušenie konania z dôvodu, z ktorého sa ho domáha žalovaná, nie je procesným právom

účastníka konania, a preto jeho zamietnutím nedošlo ani k odňatiu možnosti konať pred

súdom.

Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovanej v odvolaní, spočívajúcu

v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od

otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Z citovaného zákonného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ je zrejmé, že všeobecné

súdy nemajú právomoc konať o súlade právnych predpisov, ale práve im prináleží iniciovať

konanie, ak nastane situácia, ktorú predpokladá § 109 ods. 1 písm. b. Pochybnosť o tom, že

všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s , zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať konajúci súd. Na

podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade právnych predpisov

nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. Predložením

návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s alebo s medzinárodnými

dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva, a predseda senátu, ktorý návrh

predložil musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť

ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu a nie presvedčenie účastníka

konania, ktorému by predseda senátu robil „poštára“ s Ústavným súdom ().

Súd teda má povinnosť konanie prerušiť podľa citovaného ustanovenia, avšak za

predpokladu, že dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci,

je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Ak k takémuto záveru

nedospeje, nemá povinnosť ani konanie prerušiť.

Keďže v prejednávanej veci súd prvého stupňa k záveru o rozpore všeobecne

záväzného právneho predpisu s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou nedospel,

rozhodol správne ak konanie na návrh žalovaného neprerušil.

Možno teda konštatovať, že žalovanou nie sú dané v odvolaní uvádzané odvolacie

dôvody, preto odvolací súd postupom podľa napadnuté uznesenie ako vecne

správne potvrdil.»

Z citovaného vyplýva, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom závere,

podľa ktorého povinnosť prerušiť konanie podľa vzniká len

vtedy, ak vo veci konajúci súd dospeje k záveru (právnemu názoru), že právny predpis,

ktorý má aplikovať v danej veci, je v rozpore s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej

sily. Tento právny záver predstavuje podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný

výklad , čo zodpovedá aj jeho doterajšej judikatúre (napr. právne

názory vyjadrené vo veciach vedených pod sp. zn. alebo sp. zn. ,

na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, ale ich považuje za nesprávne), ktorú ústavný

súd nemá dôvod meniť.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené uznesenie krajského súdu č. k. -237 z 29. júna 2010, je z ústavného

hľadiska akceptovateľný, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv

sťažovateľky zaručených v a .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010