Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 413/2010
PDF · 156.82 KB
No categories available
II. ÚS 413/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej
advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených
v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Košiciach č. k. 1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu
zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)
prebieha pod sp. zn. 38 C 181/2009 konanie o určenie platnosti právneho úkonu.
Sťažovateľka má v tomto konaní postavenie žalovanej. Dňa 21. decembra 2009 podala
sťažovateľka návrh na prerušenie konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
38 C 148/2009 podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) a navrhla, aby okresný súd postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska. Sťažovateľka sa totiž domnieva, že niektoré ustanovenia zákona č. 8/2008 Z. z.
o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o poisťovníctve“), ktoré je potrebné v právnej veci vedenej proti
sťažovateľke aplikovať, sú v nesúlade s ústavou, ako aj so Zmluvou o založení Európskeho
spoločenstva. Sťažovateľka zastáva názor, že od rozhodnutia ústavného súdu v konaní
o súlade môže byť závislá samotná podstata súdneho konania.
Okresný súd uznesením č. k. 38 C 181/2009-216 z 5. marca 2010 návrh sťažovateľky
na prerušenie konania zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010 uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka je presvedčená, že v prípade, ak účastník konania riadne odôvodní svoj
návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a uvedie, v čom vidí
konkrétny nesúlad právneho predpisu s ústavou, je povinnosťou príslušného súdu (nie
možnosťou) konanie prerušiť a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Postupom a rozhodnutím súdu, ktorým súd potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a na postúpenie návrhu ústavnému súdu
bola sťažovateľovi ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
... Sťažovateľ ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnený sám predložiť na ústavný
súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.
... Návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a na
postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska je v tomto prípade jediným
zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa sťažovateľ môže v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, v tomto prípade Ústavnom
súde SR, a to predložením návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom
konajúcim v tejto právnej veci.
Vychádzajúc z citovaných článkov Ústavy SR je možné dospieť k záveru, že postupom
súdu, keď zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania bola sťažovateľovi, ako
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatie možnosti konať pred súdom vyplynulo aj z nesprávnej ústavno-právne
nekonformnej aplikácie ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku.“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka proti uzneseniu krajského súdu č. k.
1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010 nepodala dovolanie.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti R. a. s.,... upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozhodnutím Krajského
súdu v Košiciach č. k. 1 Co/148/2010-237 z 29. 06. 2010, porušené bolo.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co/148/2010-237 z 29. 06. 2010
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. R. a. s. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v
Žiline povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia (nálezu).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu č. k.
1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
38 C 181/2009-216 z 5. marca 2010, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľky na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP pre účely predloženia návrhu na
preskúmanie súladu niektorých ustanovení zákona o poisťovníctve s ústavou a Zmluvou
o založení Európskeho spoločenstva. Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že
nesprávnou interpretáciou § 109 ods. 1 písm. b) OSP došlo k porušeniu jej základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jednou z úloh
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je posúdenie opodstatnenosti
sťažnosti. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 148/2010-237
z 29. júna 2010 sa okrem iného uvádza:
«Z uvedených hľadísk odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie a konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je
dôvodné.
Súd prvého stupňa v prejednávanej veci sa správne vyporiadal s procesnou
situáciou, ak dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre prerušenie konania podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. K odvolacej námietke žalovanej, že postupom súdu jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom je potrebné uviesť, že o takúto procesnú vadu, ktorá
spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi
vykonať v priebehu konania práva priznané mu občianskym súdnym poriadkom za účelom
obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, a to najmä právo predniesť
(doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhu na
dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so
súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo
zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu aj k právnej stránke
veci.
Za odňatie možnosti žalovanej konať pred súdom preto nemožno považovať
rozhodnutie súdu, ktorým nebolo vyhovené jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ O. s. p., lebo samotným rozhodnutím ojej návrhu nedošlo k znemožneniu
realizácie jej procesných práv, priznaných jej Občianskym súdnym poriadkom. Za
nedôvodný preto považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovanej, že zamietnutím
návrhu na prerušenie konania jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Nárok na
prerušenie konania z dôvodu, z ktorého sa ho domáha žalovaná, nie je procesným právom
účastníka konania, a preto jeho zamietnutím nedošlo ani k odňatiu možnosti konať pred
súdom.
Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovanej v odvolaní, spočívajúcu
v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa.
Podľa § 109 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Z citovaného zákonného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ je zrejmé, že všeobecné
súdy nemajú právomoc konať o súlade právnych predpisov, ale práve im prináleží iniciovať
konanie, ak nastane situácia, ktorú predpokladá § 109 ods. 1 písm. b. Pochybnosť o tom, že
všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať konajúci súd. Na
podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade právnych predpisov
nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. Predložením
návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s ústavou alebo s medzinárodnými
dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva, a predseda senátu, ktorý návrh
predložil musel prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť
ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu a nie presvedčenie účastníka
konania, ktorému by predseda senátu robil „poštára“ s Ústavným súdom (III. ÚS - 99/08).
Súd teda má povinnosť konanie prerušiť podľa citovaného ustanovenia, avšak za
predpokladu, že dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci,
je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Ak k takémuto záveru
nedospeje, nemá povinnosť ani konanie prerušiť.
Keďže v prejednávanej veci súd prvého stupňa k záveru o rozpore všeobecne
záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou nedospel,
rozhodol správne ak konanie na návrh žalovaného neprerušil.
Možno teda konštatovať, že žalovanou nie sú dané v odvolaní uvádzané odvolacie
dôvody, preto odvolací súd postupom podľa § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie ako vecne
správne potvrdil.»
Z citovaného vyplýva, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom závere,
podľa ktorého povinnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP vzniká len
vtedy, ak vo veci konajúci súd dospeje k záveru (právnemu názoru), že právny predpis,
ktorý má aplikovať v danej veci, je v rozpore s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej
sily. Tento právny záver predstavuje podľa názoru ústavného súdu ústavne konformný
výklad § 109 ods. 1 písm. b) OSP, čo zodpovedá aj jeho doterajšej judikatúre (napr. právne
názory vyjadrené vo veciach vedených pod sp. zn. PL. ÚS 20/06 alebo sp. zn. III. ÚS 99/08,
na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, ale ich považuje za nesprávne), ktorú ústavný
súd nemá dôvod meniť.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založené uznesenie krajského súdu č. k. 1 Co 148/2010-237 z 29. júna 2010, je z ústavného
hľadiska akceptovateľný, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010