Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 377/2010
PDF · 135.89 KB
No categories available
IV. ÚS 377/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť L. Č., N., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 52 C 168/2008 a jeho rozhodnutím zo 17. septembra 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. Č. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2010
doručená sťažnosť L. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 52 C 168/2008 a jeho rozhodnutím zo 17. septembra 2008.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti kvalifikovaného
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 v spojení
s § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nebolo k nej pripojené splnomocnenie
na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), ústavný súd vyzval sťažovateľa prípisom z 11. augusta 2010, aby
nedostatky sťažnosti doplnil.
Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním označeným ako ,,Doplnenie
sťažnosti“ doručeným ústavnému súdu 2. septembra 2010, avšak splnomocnenie na svoje
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom nepredložil.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v konaní okresného
súdu sp. zn. 52 C/168/2008, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o žalobe o zaplatenie
pohľadávky s príslušenstvom. Toto konanie bolo právoplatne skončené rozsudkom č. k.
52 C/168/2008-32 zo 17. septembra 2008, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť
oprávnenému požadovanú pohľadávku a ktorý nadobudol právoplatnosť 16. októbra 2008
a vykonateľnosť 19. októbra 2008. V nadväznosti na nadobudnutie vykonateľnosti tohto
rozhodnutia na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie č. k. Ex 893/08-1
z 10. novembra 2008 okresný súd 21. januára 2009 vydal exekútorovi poverenie na výkon
exekúcie č. 5102*062 732. Exekútor upovedomil sťažovateľa o začatí exekučného konania
30. decembra 2008 upovedomením č. k. Ex 893/08-18 z 18. februára 2009, ktoré sťažovateľ
prevzal 13. marca 2009. Exekučný príkaz č. k. Ex 893/08-18 z 18. februára 2009 prevzal
sťažovateľ 25. novembra 2009.
Sťažovateľ sa návrhom z 20. apríla 2009 domáhal obnovy konania v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 52 C/168/2008. Konanie o obnovu konania sa viedlo na
okresnom súde pod sp. zn. 16 C/92/2009. Okresný súd uznesením sp. zn. 16 C/92/2009
z 3. novembra 2009 v znení opravného uznesenia č. k. 16 C/92/2007-19 z 5. januára 2010
nepovolil obnovu konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom. Toto
uznesenie okresného súdu na základe sťažovateľom podaného odvolania potvrdil uznesením
č. k. 7 Co 128/2010-25 z 30. apríla 2010 Krajský súd v Bratislave; sťažovateľ toto
uznesenie prevzal 18. júna 2010.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti s nedoručením mu rozsudku
okresného súdu č. k. 52 C/168/2008-32 zo 17. septembra 2008 na adresu jeho trvalého
pobytu v Spolkovej republike Nemecko, hoci podľa jeho názoru okresný súd a „polícia
Bratislava II“ si nesplnili svoju zákonnú povinnosť pri doručovaní mu zásielok. Podľa jeho
názoru totižto museli vedieť, že sa zdržiava v Spolkovej republike Nemecko, pretože
v súdnom spise sa podľa jeho tvrdenia nachádzalo čestné vyhlásenie jeho bývalej manželky
o informovaní „polície“ o jeho mieste pobytu či inom kontakte. Sťažovateľ tvrdí, že
o exekučnom titule sa dozvedel až po doručení informácie peňažného ústavu o blokácii jeho
účtu. Rovnako tvrdí, že mu nebol doručený rozsudok č. k. 52 C/168/2008-32
zo 17. septembra 2008, preto ho nemôže v sťažnosti priložiť. Svojou „doplnenou“
sťažnosťou žiada jednak vysloviť porušenie svojich ústavných práv rozhodnutím okresného
súdu, ako aj nariadiť okresnému súdu „obnovenie konania“ sp. zn. 52 C/168/08.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ je možná a dostupná
účinná právna ochrana základných práv a slobôd sťažovateľa v odvolacom konaní, je
vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci.
Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastník môže
napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Z citovaného § 201 OSP vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť proti napadnutému
rozsudku okresného súdu využiť odvolanie ako účinný prostriedok nápravy. V rámci
odvolacieho konania môže sťažovateľ namietať aj procesný postup okresného súdu
predchádzajúci vydaniu označeného rozsudku, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho
označených práv.
Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je za daných
okolností vo vzťahu k namietanému prvostupňovému konaniu daná právomoc ústavného
súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa bolo už bez právneho významu zaoberať sa jeho
ostatnými návrhmi uplatnenými v jeho sťažnosti (napr. žiadosť o ustanovenie advokáta,
zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2010