Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 385/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom

Mgr. R. K., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 13. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 13. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

2/2008.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v právnej veci

sťažovateľky ako žalovanej rozhodol rozsudkom z 27. novembra 2006, ktorým zaviazal

sťažovateľku upraviť svoje obchodné meno z dôvodu zameniteľnosti obchodného mena

sťažovateľky s obchodným menom navrhovateľa a vo zvyšku žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie sťažovateľka aj navrhovateľ.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) o podaných odvolaniach rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 12. septembra 2007, ktorým v napadnutej časti

výroku o povinnosti sťažovateľky upraviť svoje obchodné meno potvrdil a v napadnutej

časti druhej výrokovej vety zmenil tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zdržať sa

používania akejkoľvek kombinácie alebo podoby označenia G. na svojich výrobkoch,

tovaroch, označeniach alebo službách.

Zmenu (doplnenie výroku) rozsudku o povinnosti zdržať sa používania označenia G.

krajský súd odôvodnil tým, že sa „nestotožnil s právnym názorom okresného súdu pri

posúdení navrhovateľom uplatneného práva z titulu nekalej súťaže v tom, že by medzi

účastníkmi sporu neexistoval vzťah súťažiteľov. Je nesporné, že obaja podnikatelia

podnikajú na relevantnom trhu a poskytujú tovary a služby, ktoré tak v čase podania návrhu

ako aj pri vyhlasovaní rozhodnutia boli totožné, pričom odporca na obchodných

dokumentoch, v korešpondencií, na internete používa označenie G., ktoré je s obchodným

menom navrhovateľa nesporne zameniteľné. Keďže odporca za veľmi krátky čas zmenil

predmet činnosti, nie je do budúcna vylúčené, že sa môže vrátiť k tým druhom predmetu

Činnosti, ktoré v súčasnosti už zapísané nemá, a preto je potrebné do budúcna upraviť

pomery účastníkov tak, aby zo strany odporcu nedochádzalo k používaniu označenia G.

nielen v korešpondencii a na internete, ale oni pri označovaní služieb a tovarov, a to o to

skôr, že navrhovateľ má pre svoje tovary a služby zapísanú do registra ochrannú známku

G., totožnú s obchodným menom odporcu.“.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v jeho zmeňujúcej časti

dovolanie, v ktorom uviedla, že súd uložil prostriedkom ochrany proti zneužívaniu

registrovanej známky povinnosť na základe domnelého nekalosúťažného konania. Ďalej

uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu je právne nevykonateľné, pretože nikdy žiadne

tovary alebo produkty v rámci svojej podnikateľskej činnosti nevyrábala, žiadne služby

neposkytovala, z čoho vyplýva, že nemohla ani použiť označenie G. zaregistrované

navrhovateľom. Tu je predovšetkým nevyhnutná existencia predmetných výrobkov, tovarov

a služieb alebo označení. Táto existencia nebola v konaní vôbec preukázaná. Sťažovateľka

podotkla, že nevykonáva nič, čoho by sa mala po právoplatnosti rozhodnutia zdržať.

Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol napadnutým rozsudkom z 13. apríla 2010

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým dovolanie zamietol. Svoje

rozhodnutie s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia odôvodnil tým, že

„v preskúmavanom prípade nesporne a preukázateľne došlo k porušeniu tohto ustanovenia

tým [ , pozn.], odporca v danom

čase s porovnateľným predmetom činnosti ako navrhovateľ poskytoval tovary a služby,

ktoré v čase podania návrhu i v priebehu konania boli čiastočne rovnaké, teda zameniteľné.

Odporca používal v korešpondencii, na dokumentoch označenie G., ktoré je totožné

s obchodným menom navrhovateľa. Skutočnosť, že odporca neskôr zmenil predmet činnosti,

je z hľadiska posudzovania, či došlo k nekalosúťažnému konaniu, právne irelevantná.

Obchodné meno podnikateľského subjektu vrátane jeho ochrany upravuje ust. § 8 až

§ 12 Obch. Zák. Pod obchodným menom podnikateľ vykonáva právne úkony, vystupuje

v právnych vzťahoch v súvislosti s podnikateľskou Činnosťou a jeho účelom je

individualizovať podnikateľa pri jeho konaní a súčasne ho odlíšiť od ostatných

podnikateľov, čomu zákon poskytuje ochranu, uvedeného teda vyplýva, že konanie odporcu

bolo spôsobilé vyvolať nebezpečenstvo zámeny, čím bola naplnená skutková podstata ust.

§ 47 pism. a/ Obch. Zák.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namietala, že najvyšší súd

„pri svojom rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa pochybil a to v tom ohľade, že napriek

tomu, že v rozsudku je uvedená časť označená ako odôvodnenie, odôvodnenie však

v skutočnosti absentuje.

Podľa názoru sťažovateľa nie je totiž možné uspokojiť sa vzhľadom na podané

dovolanie sťažovateľa s vyššie uvedeným odôvodnením. Sťažovateľ totiž vo svojom dovolaní

presne špecifikoval svoje argumenty a najmä uviedol z akého dôvodu nekalosúťažné

konanie sťažovateľa nemohlo nastať a ani nenastalo, tiež uviedol ďalšie tri dôvody,

pre ktoré považuje rozhodnutie Krajského sudu za nesprávne.

Týmto sa však Najvyšší súd vo svojom odôvodnení nevenoval vôbec, neuviedol ako

dovolanie sťažovateľa právne neposúdil a na základe akej skutočnosti dospel k svojmu

rozhodnutiu.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že jej základné právo zaručené

porušené bolo, „nakoľko konajúci súd rozhodol v rozpore s princípmi občianskeho súdneho

konania a najmä v rozpore s predpismi , keď svoje

rozhodnutie riadne nezdôvodnil“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti G., s.r.o., so sídlom Ž., zapísanej v Obchodnom

registri Okresného súdu Žilina domáhať sa ochrany práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa postupom Najvyššieho súdu SR

v konaní vedenom pod sp. zn. bolo p o r u š e n é.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dna 13,4.2010. Č.k. S Obdo 2/08 ruší a vec

vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Zásadná námietka sťažovateľky proti sťažnosťou napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu sa vo svojej podstate zakladala na názore, že najvyšší súd nereagoval na „argumenty

sťažovateľa uvedené v dovolaní, neuviedol ako posúdil vyjadrenia sťažovateľa“.

Pochybenie malo spočívať v tom, že najvyšší súd svoje „rozhodnutie riadne nezdôvodnil“.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr.

, , ).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej judikatúry

vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája

1997, Recueil III/1997), a v inom prípade tiež, že: „Právo na spravodlivý súdny proces

nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.

Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko

z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. vyslovil, že „Súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. jasne

a zrozumiteľne uviedol, že vzhľadom na to, že sťažovateľka „v danom čase

s porovnateľným predmetom činnosti ako navrhovateľ poskytovala tovary a služby, ktoré

v čase podania návrhu i v priebehu konania boli čiastočne rovnaké, teda zameniteľné“,

nesporne a preukázateľne porušila ustanovenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), keďže

sťažovateľkino obchodné meno je s výnimkou interpunkčných znamienok (bodiek) totožné

s obchodným menom navrhovateľa. Skutočnosti ako rozsah predmetu činností a znenie

obchodných mien účastníkov mal súd za preukázané (výpismi z obchodného registra),

takisto bolo nesporné, že sťažovateľka používala v korešpondencii a na svojich

dokumentoch označenie G. Na naplnenie skutkovej podstaty vyvolania nebezpečenstva

zámeny podľa je rozhodné, že ide o použitie

obchodného mena alebo osobitného označenia podniku, ktoré už právom používa iný

súťažiteľ. Vzhľadom na to, že sťažovateľka používala obchodné meno, ktoré sa odlišovalo

od obchodného mena navrhovateľa len bodkami, najvyšší súd konštatoval totožnosť,

respektíve zameniteľnosť týchto obchodných mien. Táto skutočnosť spôsobovala hrozbu

vzniku zámeny a vzhľadom na to, že ide o inštitút objektívnej zodpovednosti, nebolo

podstatné, či skutočne k zámene došlo, alebo nie. Takisto nebolo podstatné, či sťažovateľka

neskôr zmenila predmet činnosti, alebo nie.

Podľa názoru ústavného súdu uvedená argumentácia najvyššieho súdu v odôvodnení

napadnutého rozsudku nevybočuje z rámca zákonnej úpravy, rešpektuje ju a nemožno v nej

badať svojvoľnosť alebo arbitrárnosť, pretože dostatočne objasňuje skutkový a právny

základ rozhodnutia, dáva odpoveď na relevantnú argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú

v dovolaní spôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych

rozhodnutí z ustanovení . Ústavný súd teda pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil žiadne signály, ktoré by ho mohli pri meritórnom prerokovaní sťažnosti

viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, preto jej

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010