Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 443/2010
PDF · 138.42 KB
No categories available
II. ÚS 443/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej advokátkou JUDr.
A. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť
účastníkov súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 5 CoE 235/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov súdneho konania
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní
vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
5 CoE 235/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. októbra 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom na vykonanie exekúcie zo 4. decembra 2009
podaným súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. I. Š. sa sťažovateľka domáhala vymoženia sumy
3 528,91 € s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok sp. zn. RK-513/08/GR z 8. augusta 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť
18. septembra 2008 a vykonateľnosť 22. septembra 2008. Uznesením Okresného súdu
Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 Er 2810/09-9 z 8. apríla 2010 bola zamietnutá
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu
s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky, a preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Proti uzneseniu okresného súdu
podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala „nedostatok oprávnenia okresného
súdu ako exekučného súdu posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky, keď v konaní podľa
zákona o rozhodcovskom konaní tak možno urobiť len na základe žaloby podľa ust. § 40,
ďalej na nesprávne a skresľujúce závery exekučného súdu založené na neúplnom
a nedostatočnom oboznámení sa so samotným znením rozhodcovskej doložky“.
Uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 235/2010-39 zo 7. júla 2010 bolo uznesenie
okresného súdu potvrdené. Písomné vyhotovenie uznesenia bolo sťažovateľke doručené
2. augusta 2010.
Podľa názoru sťažovateľky uzneseniami všeobecných súdov boli porušené jej
označené základné práva podľa ústavy. V napadnutom uznesení krajského súdu nie je
uvedený jediný argument s odkazom na konkrétne ustanovenia zákona, podľa ktorého má
exekučný súd pri skúmaní platnosti rozhodcovskej doložky právomoc konať ex offo.
Absolútne nezohľadnenie odvolania v časti namietajúcej nedostatok právomoci predstavuje
porušenie práva na súdnu ochranu v súvislosti s právom na relevantné zdôvodnenie
rozhodnutia. Z tohto dôvodu krajský súd konal v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Popieranie
platnosti rozhodcovskej doložky bolo možné a zo zákona predvídané v priebehu
rozhodcovského konania a po jeho skončení len v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. V tomto smere sťažovateľka poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej len „Súdny dvor“), najmä na rozhodnutie vo veci Mostaza Claro (C 168/05).
Navyše, postupom krajského súdu bol porušený čl. 47 ods. 3 ústavy z dôvodu, že napriek
absolútnej pasivite druhého účastníka rozhodcovského konania bol tento postavený do
pozície, ako keby podal námietku platnosti rozhodcovskej doložky v samotnom
rozhodcovskom konaní alebo podal žalobu podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“). Takýmto postupom boli povinní zvýhodnení, čím sa porušila zásada rovnosti
účastníkov konania.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 CoE 235/2010
s tým, aby bolo uznesenie zo 7. júla 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje
tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,30 € vrátane dane z pridanej hodnoty.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 CoE 235/2010-39 zo 7. júla 2010 vyplýva, že ním
bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 16 Er 2810/09-9 z 8. apríla 2010.
Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa názoru krajského súdu Smernica Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu
súdu preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v spotrebiteľskej
zmluve. Z tohto dôvodu okresný súd správne vo veci aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní a zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov, keď zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, keďže vyhodnotil
rozhodcovskú doložku uzavretú v zmluve o revolvingovom úvere ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, a tým aj neplatnú v súlade s ustanovením § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého všeobecné súdy
v rozpore so zákonom a s judikatúrou Súdneho dvora neumožnili jej ako oprávnenému
subjektu vymôcť peňažnú pohľadávku voči povinným judikovanú právoplatným
rozhodcovským rozsudkom. Sťažovateľka teda vlastne tvrdí, že postupom všeobecných
súdov bola pozbavená súdnej ochrany v exekučnom konaní, teda možnosti konať pred
súdom v exekučnom konaní.
Vzhľadom na citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku mohla
sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať
ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka
dovolanie nepodala.
Možno urobiť záver, že sťažovateľka nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu základných práv účinne poskytuje a na
ktorého použitie bola sťažovateľka osobne oprávnená podľa Občianskeho súdneho
poriadku. Preto treba sťažnosť považovať za neprípustnú.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku
vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec
neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2
Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010