Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 392/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť D. P., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2

a , Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra pod sp. zn. z 21. júla

2010 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 24. augusta 2010 v

súvislosti s podaním žiadosti o prepustenie z 25. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2010 doručená sťažnosť D. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.

1, a (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. z 21.

júla 2010 (ďalej len „uznesenie z 21. júla 2010“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 24. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie z 24.

augusta 2010“) v súvislosti s podaním žiadosti o prepustenie z 25. júna 2010 (ďalej aj

„žiadosť z 25. júna 2010“).

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 3

18/2009 zo 6. februára 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 13. februára 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a

c) . V predmetnej veci bola proti sťažovateľovi 17. septembra 2009

podaná okresnému súdu obžaloba pre pokus zločinu podvodu v spolupáchateľstve podľa §

14 ods. 1 a k a .

Sťažovateľ podal okresnému súdu 25. júna 2010 žiadosť o prepustenie na slobodu,

ktorú okresný súd uznesením z 21. júla 2010 zamietol. Proti uzneseniu z 21. júla 2010 podal

sťažovateľ sťažnosť, ktorú následne písomne odôvodnil. V rámci odôvodnenia svojej

sťažnosti sťažovateľ poukázal na nezákonnosť väzby, porušovanie jeho práv zaručených

i medzinárodnými zmluvami, ako aj na skutočnosť, že vedľajšie trestné stíhania sú

zneužívané pre podporu jeho ďalšieho zotrvania vo výkone väzby.

Krajský súd uznesením z 24. augusta 2010 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Od podania žiadosti o prepustenie na slobodu až do nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia o nej uplynulo 57 dní, čo svedčí o tom, že súdy zúčastnené na rozhodovaní

v tejto veci rozhodovali o jeho žiadosti z 25. júna 2010 neprimerane dlhý čas.

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

«1. Okresný súd v konaní pod sp. zn. zo dňa 21. 7. 2009 v spojení

s Krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa 24. 8. 2010 porušil

základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 5 ods. 3 ods. 4 „Dohovoru“, čl. 17 ods. 2 a čl. 8

ods. 2 listiny v súvislosti s právom na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby.

2. OS Nr v konaní pod sp. zn. zo dňa 21. 7. 2009 v spojení s KS NR

v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa 24. 8. 2010 porušil základné práva

sťažovateľa zaručené v SR v spojení s , a s čl.

152 ods. 4 Ú SR práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety

„Dohovoru“.

3. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 24. 8. 2010 zrušuje

a Krajskému súdu Nitra prikazuje, aby sťažovateľa D. P. ihneď prepustil z väzby, pričom

ďalšie trvanie väzby nie je ústavne akceptovateľné.»

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv

podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4

, listiny, ako aj práv podľa a 4 a dohovoru

uznesením okresného súdu z 21. júla 2010 a uznesením krajského súdu z 24. augusta 2010

v súvislosti s podaním žiadosti o prepustenie z 25. júna 2010. K porušeniu označených práv

malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd a krajský súd rozhodovali

o jeho žiadosti z 25. júna 2010 neprimerane dlhý čas, ako aj tým, že uznesenie okresného

súdu z 21. júla 2010 a uznesenie krajského súdu z 24. augusta 2010 sú arbitrárne, resp. sa

„nejavia byť objektívnymi a nestrannými“.

A. K namietanému porušeniu práv uznesením okresného súdu z 21. júla 2010

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V prvostupňovom konaní vedenom okresným súdom mal sťažovateľ možnosť

dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až

) na krajskom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť napádané

uznesenie okresného súdu z 21. júla 2010 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám

rozhodnúť [ a ]. Vzhľadom na princíp

subsidiarity ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného

súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti

sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu okresného súdu z 21. júla 2010. Z tohto dôvodu

bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie

a rozhodnutie.

B. K namietanému porušeniu práv uznesením krajského súdu z 24. augusta

2010

Sťažovateľ namietal v sťažnosti arbitrárnosť záverov uznesenia krajského súdu z 24.

júna 2010, ktorým zamietol ako nedôvodnú jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

z 21. júla 2010, ako aj preto, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nekonali

v súlade s jeho právom na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby.

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 24. júna 2010. Uznesením

okresného súdu z 21. júla 2010 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním

stotožnil krajský súd. V rámci odôvodnenia uznesenia z 24. augusta 2010 krajský súd

uviedol: «Súd prvého stupňa konštatoval existenciu všetkých formálnych i materiálnych

podmienok výkonu preventívnej väzby. Zdôraznil, že na obžalovaného boli Okresným

prokurátorom v Nitre podané ďalšie obžaloby, najmä z majetkovej trestnej činností.

Zároveň z takéhoto druhu trestnej činnosti sú vedené proti nemu trestné stíhania v štádiu

prípravného konania. Opierajúc sa o tieto závery súd prvého stupňa mal za to, že

obžalovaný vlastným konaním vytvoril existenciu konkrétnych skutočností, z ktorých vyplýva

dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti.

Proti tomuto uzneseniu podal ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť obžalovaný.

V dôvodoch svojej sťažnosti neakceptoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože

podľa neho rovnakými dôvodmi pre jeho zotrvanie vo väzbe bolo argumentované takmer 18

mesiacov. Mal za to, že voči nemu je porušovaná zásada prezumpcie neviny, ak jeho

vedľajšie trestné stíhania sú zneužívané pre podporu jeho ďalšieho zachovania vo výkone

väzby.

Požiadal, aby Krajský súd v Nitre preskúmal zákonnosť zotrvania jeho osoby vo

väzbe, resp. nahradil dôvodnosť väzby prostriedkami, ktoré ponúkol súdu prvého stupňa.

Krajský súd v Nitre ako nadriadený orgán na podklade riadne a včas podanej

sťažnosti oprávnenou osobou preskúmal podľa ,

napadnuté uznesenie, správnosť všetkých jeho výrokov a konanie predchádzajúce týmto

výrokom a dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná.

Predovšetkým je nutné zdôrazniť, že vlastným konaním obžalovaného malo dôjsť

k vzniku dôvodnosti trestného stíhania vedeného proti nemu, nielen v tejto veci, vedenej na

Okresnom súde Nitra pod sp. zn. , ale i v ďalších, ktoré bližšie konkretizuje súd

prvého stupňa vo svojom odôvodnení. Súd prvého stupňa plne rešpektoval zásadu

prezumpcie neviny, pretože neuvádzal, že obžalovaný bol za konkrétne prípady vedené

vedľa tejto trestnej vecí aj uznaný vinným, resp. že tieto činy aj spáchal. Konštatoval iba, že

je proti nemu vedené trestné stíhanie. Tento fakt je možné vyhodnotiť pozitívne v prospech

ďalšieho výkonu preventívnej väzby. V rozpore so zásadou prezumpcie neviny by však bolo

použiť tieto údaje pri rozhodovaní v merite veci, napr. ako priťažujúcu okolnosť.

K takémuto stavu však nedošlo. Obžalovaný na jednej strane argumentuje nedôvodnosťou

väzby, dokonca jej nezákonnosťou a na druhej strane navrhuje použitie inštitútov -

písomného sľubu, dohľad probačného a mediačného úradníka a prijatie peňažnej záruky,

ktoré je možné aplikovať iba v tom prípade, ako to uvádza ustanovenie :

„Ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ alebo c/, môže súd a v prípravnom

konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na

slobodu...“

Súd prvého stupňa nepochybil ani v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému

uzneseniu, pretože jeho postup bol súladný so základnými zásadami trestného konania

z v zmysle konkrétnych ustanovení .

Z týchto dôvodov nebolo možné akceptovať argumentáciu obžalovaného uvedenú

v dôvodoch jeho sťažnosti a zrušiť, či zmeniť napadnuté uznesenie.»

Okresný súd v rámci odôvodnenia uznesenia z 21. júla 2010 poukázal na viaceré

konania vedené proti sťažovateľovi okresným súdom, ako aj orgánmi činnými v trestnom

konaní a následne uviedol: „Vo všetkých prípadoch ide o majetkové trestné činy, zo

spáchania ktorých je podozrivý obžalovaný D. P.

Na základe týchto konkrétnych skutočností je súd toho názoru, že u obžalovaného D.

P., napriek tomu, že v prejednávanej veci bol vyhlásený rozsudok, voči ktorému zahlásil

obžalovaný odvolanie, existujú konkrétne skutočnosti, ktoré ani v terajšom štádiu konania

nepominuli, a ktoré naďalej odôvodňujú dôvody preventívnej väzby podľa § 71 odsek 1

písmeno c/ , nakoľko prepustením obžalovaného na slobodu hrozí

dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, pričom súd poukazuje už na vyššie

citované obžaloby podané na Okresný súd v Nitre a uznesenia o vznesení obvinenia. U

obžalovaného naďalej trvá obava, že bude pokračovať v páchaní majetkovej alebo

obdobnej trestnej činnosti, pretože je trestne stíhaný v ďalších trestných veciach v ktorých

už boli podané obžaloby a v ďalších v ktorých prebieha vyšetrovanie v prípravnom konaní.

Súd skúmal aj ďalší prostriedok na prepustenie obžalovaného z väzby a to podľa

písmeno b/, a , tak ako to

navrhol vo svojej žiadosti obžalovaný.

Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, súd nevyužil ani alternatívne prostriedky

na nahradenie väzby, keďže sľub, dohľad probačného a mediačného úradníka a peňažnú

záruku nepovažoval za dostatočné prostriedky na to, aby nahradili väzbu u obžalovaného

a to vzhľadom na jeho osobu a povahu prejednávaného prípadu.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti a okolnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo

výrokovej časti tohto uznesenia, a žiadosť obžalovaného D. P. a o prepustenie z väzby na

slobodu zamietol, a u obžalovaných väzbu nenahradil písomným sľubom, dohľadom

probačného a mediačného úradníka a ani peňažnou zárukou.“

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 24. augusta 2010, ako aj

s obsahom uznesenia okresného súdu z 21. júla 2010 dospel ústavný súd k záveru, že oba

súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili. V rámci odôvodnenia uvedených uznesení súdy

zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci k dôvodom väzby sťažovateľa konštatovali

skutočnosti, na základe ktorých dospeli k záveru, že tento je dôvodne podozrivý

zo spáchania skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu. Vo vzťahu k svojmu záveru o obave pred

pokračovaním v trestnej činnosti poukázali na viaceré trestné konania vedené okresným

súdom proti sťažovateľovi pre majetkovú trestnú činnosť spáchanú v rôznom čase, ako aj

orgánmi činnými v trestnom konaní. Samotné konštatovanie existencie uvedených konaní

vedených proti sťažovateľovi okresným súdom o spáchaní majetkových trestných činov

sťažovateľom nie sú zásahom do prezumpcie neviny, pretože boli vyslovené s výhradami

vyjadrujúcimi len stav podozrenia zo spáchania trestného činu takej intenzity, resp. stupňa,

ktorý zodpovedá postaveniu jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a tiež štádiu

trestného konania (okresný súd v rámci odôvodnenia jasne uviedol, že uvedené konania

pred okresným súdom „nie sú skončené“, ako aj dôsledne popísal stav konaní vedených

proti sťažovateľovi pred orgánmi v činnom konaní). Z uvedeného vyplýva, že krajský súd

sa v uznesení z 24. augusta 2010 zaoberal argumentáciou sťažovateľa predloženou v jeho

sťažnosti a jeho závery nemožno označiť za arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na ďalšie okolnosti tohto prípadu,

predovšetkým na skutočnosť, že dôvody väzby sťažovateľa boli v predmetnom konaní

v dôsledku aktívneho prístupu sťažovateľa k využívaniu jeho práv (o predchádzajúcej

žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu

sp. zn. v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. mája

2010) preskúmavané zo strany všeobecných súdov pravidelne v krátkych časových

intervaloch, odôvodnenie krajského súdu v tej istej veci možno považovať za ústavnoprávne

akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia.

Vo vzťahu k námietke porušenia sťažovateľovho práva na urýchlené rozhodovanie

o zákonnosti jeho väzby ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už

vyslovil, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti

posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle a 5 , resp.

ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke

preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu

jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (, ).

Vzhľadom na uvedené podľa ústavného súdu čas, ktorý súdy zúčastnené na

rozhodovaní v tejto veci potrebovali na vydanie rozhodnutia, trvajúci 57 dní nemožno

považovať za neprimeraný, a preto k porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené

rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby v uvedenom konaní nedošlo.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala

všetky náležitosti predpísané zákonom, avšak vzhľadom na to, že bola pri predbežnom

prerokovaní odmietnutá, bolo už bezpredmetné, aby ústavný súd pristúpil k zaslaniu výzvy

sťažovateľovi na jej doplnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010