Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 392/2010
PDF · 180.7 KB
No categories available
I. ÚS 392/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť D. P., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2
a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra pod sp. zn. 4 T 149/2009 z 21. júla
2010 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 Tos 37/2010 z 24. augusta 2010 v
súvislosti s podaním žiadosti o prepustenie z 25. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2010 doručená sťažnosť D. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.
1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 T 149/2009 z 21.
júla 2010 (ďalej len „uznesenie z 21. júla 2010“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 37/2010 z 24. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie z 24.
augusta 2010“) v súvislosti s podaním žiadosti o prepustenie z 25. júna 2010 (ďalej aj
„žiadosť z 25. júna 2010“).
Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp
18/2009 zo 6. februára 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 5/2009
z 13. februára 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a
c) Trestného poriadku. V predmetnej veci bola proti sťažovateľovi 17. septembra 2009
podaná okresnému súdu obžaloba pre pokus zločinu podvodu v spolupáchateľstve podľa §
14 ods. 1 a § 20 k § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného poriadku.
Sťažovateľ podal okresnému súdu 25. júna 2010 žiadosť o prepustenie na slobodu,
ktorú okresný súd uznesením z 21. júla 2010 zamietol. Proti uzneseniu z 21. júla 2010 podal
sťažovateľ sťažnosť, ktorú následne písomne odôvodnil. V rámci odôvodnenia svojej
sťažnosti sťažovateľ poukázal na nezákonnosť väzby, porušovanie jeho práv zaručených
ústavou i medzinárodnými zmluvami, ako aj na skutočnosť, že vedľajšie trestné stíhania sú
zneužívané pre podporu jeho ďalšieho zotrvania vo výkone väzby.
Krajský súd uznesením z 24. augusta 2010 sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Od podania žiadosti o prepustenie na slobodu až do nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia o nej uplynulo 57 dní, čo svedčí o tom, že súdy zúčastnené na rozhodovaní
v tejto veci rozhodovali o jeho žiadosti z 25. júna 2010 neprimerane dlhý čas.
Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
«1. Okresný súd v konaní pod sp. zn. 4 T/149/2009 zo dňa 21. 7. 2009 v spojení
s Krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/37/2010 zo dňa 24. 8. 2010 porušil
základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 5 ods. 3 ods. 4 „Dohovoru“, čl. 17 ods. 2 a čl. 8
ods. 2 listiny v súvislosti s právom na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby.
2. OS Nr v konaní pod sp. zn. 4T/149/2009 zo dňa 21. 7. 2009 v spojení s KS NR
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/37/2010 zo dňa 24. 8. 2010 porušil základné práva
sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl.
152 ods. 4 Ú SR práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
„Dohovoru“.
3. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 Tos/37/2010 zo dňa 24. 8. 2010 zrušuje
a Krajskému súdu Nitra prikazuje, aby sťažovateľa D. P. ihneď prepustil z väzby, pričom
ďalšie trvanie väzby nie je ústavne akceptovateľné.»
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4
ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu z 21. júla 2010 a uznesením krajského súdu z 24. augusta 2010
v súvislosti s podaním žiadosti o prepustenie z 25. júna 2010. K porušeniu označených práv
malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd a krajský súd rozhodovali
o jeho žiadosti z 25. júna 2010 neprimerane dlhý čas, ako aj tým, že uznesenie okresného
súdu z 21. júla 2010 a uznesenie krajského súdu z 24. augusta 2010 sú arbitrárne, resp. sa
„nejavia byť objektívnymi a nestrannými“.
A. K namietanému porušeniu práv uznesením okresného súdu z 21. júla 2010
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V prvostupňovom konaní vedenom okresným súdom mal sťažovateľ možnosť
dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až
§ 195 Trestného poriadku) na krajskom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť napádané
uznesenie okresného súdu z 21. júla 2010 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám
rozhodnúť [§ 194 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku]. Vzhľadom na princíp
subsidiarity ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného
súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti
sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu okresného súdu z 21. júla 2010. Z tohto dôvodu
bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie
a rozhodnutie.
B. K namietanému porušeniu práv uznesením krajského súdu z 24. augusta
2010
Sťažovateľ namietal v sťažnosti arbitrárnosť záverov uznesenia krajského súdu z 24.
júna 2010, ktorým zamietol ako nedôvodnú jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
z 21. júla 2010, ako aj preto, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nekonali
v súlade s jeho právom na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby.
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 24. júna 2010. Uznesením
okresného súdu z 21. júla 2010 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním
stotožnil krajský súd. V rámci odôvodnenia uznesenia z 24. augusta 2010 krajský súd
uviedol: «Súd prvého stupňa konštatoval existenciu všetkých formálnych i materiálnych
podmienok výkonu preventívnej väzby. Zdôraznil, že na obžalovaného boli Okresným
prokurátorom v Nitre podané ďalšie obžaloby, najmä z majetkovej trestnej činností.
Zároveň z takéhoto druhu trestnej činnosti sú vedené proti nemu trestné stíhania v štádiu
prípravného konania. Opierajúc sa o tieto závery súd prvého stupňa mal za to, že
obžalovaný vlastným konaním vytvoril existenciu konkrétnych skutočností, z ktorých vyplýva
dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti.
Proti tomuto uzneseniu podal ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť obžalovaný.
V dôvodoch svojej sťažnosti neakceptoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože
podľa neho rovnakými dôvodmi pre jeho zotrvanie vo väzbe bolo argumentované takmer 18
mesiacov. Mal za to, že voči nemu je porušovaná zásada prezumpcie neviny, ak jeho
vedľajšie trestné stíhania sú zneužívané pre podporu jeho ďalšieho zachovania vo výkone
väzby.
Požiadal, aby Krajský súd v Nitre preskúmal zákonnosť zotrvania jeho osoby vo
väzbe, resp. nahradil dôvodnosť väzby prostriedkami, ktoré ponúkol súdu prvého stupňa.
Krajský súd v Nitre ako nadriadený orgán na podklade riadne a včas podanej
sťažnosti oprávnenou osobou preskúmal podľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/ Trestného poriadku
napadnuté uznesenie, správnosť všetkých jeho výrokov a konanie predchádzajúce týmto
výrokom a dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná.
Predovšetkým je nutné zdôrazniť, že vlastným konaním obžalovaného malo dôjsť
k vzniku dôvodnosti trestného stíhania vedeného proti nemu, nielen v tejto veci, vedenej na
Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 4T/149/2009, ale i v ďalších, ktoré bližšie konkretizuje súd
prvého stupňa vo svojom odôvodnení. Súd prvého stupňa plne rešpektoval zásadu
prezumpcie neviny, pretože neuvádzal, že obžalovaný bol za konkrétne prípady vedené
vedľa tejto trestnej vecí aj uznaný vinným, resp. že tieto činy aj spáchal. Konštatoval iba, že
je proti nemu vedené trestné stíhanie. Tento fakt je možné vyhodnotiť pozitívne v prospech
ďalšieho výkonu preventívnej väzby. V rozpore so zásadou prezumpcie neviny by však bolo
použiť tieto údaje pri rozhodovaní v merite veci, napr. ako priťažujúcu okolnosť.
K takémuto stavu však nedošlo. Obžalovaný na jednej strane argumentuje nedôvodnosťou
väzby, dokonca jej nezákonnosťou a na druhej strane navrhuje použitie inštitútov -
písomného sľubu, dohľad probačného a mediačného úradníka a prijatie peňažnej záruky,
ktoré je možné aplikovať iba v tom prípade, ako to uvádza ustanovenie § 80 ods. 1 Tr. por.:
„Ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ alebo c/, môže súd a v prípravnom
konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na
slobodu...“
Súd prvého stupňa nepochybil ani v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému
uzneseniu, pretože jeho postup bol súladný so základnými zásadami trestného konania
z v zmysle konkrétnych ustanovení Trestného poriadku.
Z týchto dôvodov nebolo možné akceptovať argumentáciu obžalovaného uvedenú
v dôvodoch jeho sťažnosti a zrušiť, či zmeniť napadnuté uznesenie.»
Okresný súd v rámci odôvodnenia uznesenia z 21. júla 2010 poukázal na viaceré
konania vedené proti sťažovateľovi okresným súdom, ako aj orgánmi činnými v trestnom
konaní a následne uviedol: „Vo všetkých prípadoch ide o majetkové trestné činy, zo
spáchania ktorých je podozrivý obžalovaný D. P.
Na základe týchto konkrétnych skutočností je súd toho názoru, že u obžalovaného D.
P., napriek tomu, že v prejednávanej veci bol vyhlásený rozsudok, voči ktorému zahlásil
obžalovaný odvolanie, existujú konkrétne skutočnosti, ktoré ani v terajšom štádiu konania
nepominuli, a ktoré naďalej odôvodňujú dôvody preventívnej väzby podľa § 71 odsek 1
písmeno c/ Trestného poriadku, nakoľko prepustením obžalovaného na slobodu hrozí
dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, pričom súd poukazuje už na vyššie
citované obžaloby podané na Okresný súd v Nitre a uznesenia o vznesení obvinenia. U
obžalovaného naďalej trvá obava, že bude pokračovať v páchaní majetkovej alebo
obdobnej trestnej činnosti, pretože je trestne stíhaný v ďalších trestných veciach v ktorých
už boli podané obžaloby a v ďalších v ktorých prebieha vyšetrovanie v prípravnom konaní.
Súd skúmal aj ďalší prostriedok na prepustenie obžalovaného z väzby a to podľa
§ 80 odsek 1 písmeno b/, c/ Trestného poriadku a § 81 Trestného poriadku, tak ako to
navrhol vo svojej žiadosti obžalovaný.
Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, súd nevyužil ani alternatívne prostriedky
na nahradenie väzby, keďže sľub, dohľad probačného a mediačného úradníka a peňažnú
záruku nepovažoval za dostatočné prostriedky na to, aby nahradili väzbu u obžalovaného
a to vzhľadom na jeho osobu a povahu prejednávaného prípadu.
Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti a okolnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto uznesenia, a žiadosť obžalovaného D. P. a o prepustenie z väzby na
slobodu zamietol, a u obžalovaných väzbu nenahradil písomným sľubom, dohľadom
probačného a mediačného úradníka a ani peňažnou zárukou.“
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 24. augusta 2010, ako aj
s obsahom uznesenia okresného súdu z 21. júla 2010 dospel ústavný súd k záveru, že oba
súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili. V rámci odôvodnenia uvedených uznesení súdy
zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci k dôvodom väzby sťažovateľa konštatovali
skutočnosti, na základe ktorých dospeli k záveru, že tento je dôvodne podozrivý
zo spáchania skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu. Vo vzťahu k svojmu záveru o obave pred
pokračovaním v trestnej činnosti poukázali na viaceré trestné konania vedené okresným
súdom proti sťažovateľovi pre majetkovú trestnú činnosť spáchanú v rôznom čase, ako aj
orgánmi činnými v trestnom konaní. Samotné konštatovanie existencie uvedených konaní
vedených proti sťažovateľovi okresným súdom o spáchaní majetkových trestných činov
sťažovateľom nie sú zásahom do prezumpcie neviny, pretože boli vyslovené s výhradami
vyjadrujúcimi len stav podozrenia zo spáchania trestného činu takej intenzity, resp. stupňa,
ktorý zodpovedá postaveniu jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a tiež štádiu
trestného konania (okresný súd v rámci odôvodnenia jasne uviedol, že uvedené konania
pred okresným súdom „nie sú skončené“, ako aj dôsledne popísal stav konaní vedených
proti sťažovateľovi pred orgánmi v činnom konaní). Z uvedeného vyplýva, že krajský súd
sa v uznesení z 24. augusta 2010 zaoberal argumentáciou sťažovateľa predloženou v jeho
sťažnosti a jeho závery nemožno označiť za arbitrárne.
Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na ďalšie okolnosti tohto prípadu,
predovšetkým na skutočnosť, že dôvody väzby sťažovateľa boli v predmetnom konaní
v dôsledku aktívneho prístupu sťažovateľa k využívaniu jeho práv (o predchádzajúcej
žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu
sp. zn. 4 T 149/2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 25/2010 z 20. mája
2010) preskúmavané zo strany všeobecných súdov pravidelne v krátkych časových
intervaloch, odôvodnenie krajského súdu v tej istej veci možno považovať za ústavnoprávne
akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia.
Vo vzťahu k námietke porušenia sťažovateľovho práva na urýchlené rozhodovanie
o zákonnosti jeho väzby ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už
vyslovil, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti
posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5
ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke
preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu
jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Vzhľadom na uvedené podľa ústavného súdu čas, ktorý súdy zúčastnené na
rozhodovaní v tejto veci potrebovali na vydanie rozhodnutia, trvajúci 57 dní nemožno
považovať za neprimeraný, a preto k porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené
rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby v uvedenom konaní nedošlo.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala
všetky náležitosti predpísané zákonom, avšak vzhľadom na to, že bola pri predbežnom
prerokovaní odmietnutá, bolo už bezpredmetné, aby ústavný súd pristúpil k zaslaniu výzvy
sťažovateľovi na jej doplnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010