Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 390/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

prerokoval sťažnosť Mesta M., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Ž., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. V 15/2009 z 29. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010

doručená sťažnosť Mesta M., M.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

M., Ž., ktorou namietalo porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1

MObdo V 15/2009 z 29. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2010“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že 16. decembra 1995

mimoriadne valné zhromaždenie obchodnej spoločnosti L., a. s. (ďalej aj „žalobca“),

rozhodlo o zvýšení základného imania spoločnosti novými vkladmi a udelilo súhlas na

prevzatie záväzku na nepeňažný vklad sťažovateľom v hodnote 103 100 000 Sk

pozostávajúci z nehnuteľnosti – budovy hotela T.

Sťažovateľ 29. apríla 1996 urobil písomné vyhlásenie o vložení nepeňažného vkladu

v hodnote 103 100 000 Sk pozostávajúceho z nehnuteľnosti – budovy hotela T. do

základného imania obchodnej spoločnosti žalobcu.

Zvýšenie základného imania bolo zapísané v príslušnom obchodnom registri v zápise

obchodnej spoločnosti žalobcu.

Okresný úrad Martin, odbor katastra nehnuteľností (ďalej len „katastrálny úrad“)

svojím rozhodnutím sp. zn. V 1094/96 zo 4. októbra 1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť

17. februára 1997, zamietol návrh zrejme obchodnej spoločnosti L., a. s., na povolenie

vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – budovy hotela T. v prospech obchodnej

spoločnosti L., a. s. (označené rozhodnutie katastrálneho úradu netvorilo prílohu sťažnosti, a

preto dôvody tohto rozhodnutia priebeh konania a jeho účastníci nie sú ústavnému súdu

známe, pozn.).

Keďže vlastnícke právo sťažovateľa k nehnuteľnosti – budove hotela T. v dôsledku

už označeného rozhodnutia katastrálneho úradu zostalo zachované, sťažovateľ písomným

vyhlásením z 20. septembra 1999 vložil túto nehnuteľnosť ako nepeňažný vklad do inej

obchodnej spoločnosti, a to obchodnej spoločnosti T., a. s.

Vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – budove hotela T. v prospech obchodnej

spoločnosti T., a. s., bol povolený rozhodnutím katastrálneho úradu sp. zn. V 3566/99 z 29.

septembra 1999.

Žalobou podanou Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 21. mája 2002

sa žalobca domáhal od sťažovateľa zaplatenia sumy 103 100 000 Sk s príslušenstvom

z titulu zaplatenia hodnoty nepeňažného vkladu, ku ktorému neprešlo vlastníctvo na

obchodnú spoločnosť, a z právneho dôvodu s poukazom na § 59 ods. 5 Obchodného

zákonníka v znení účinnom v čase zvýšenia základného imania.

V priebehu súdneho konania vedeného krajským súdom žalobca vymedzil právny

dôvod ním uplatnených nárokov aj ako nárok vyplývajúci zo zmeny obsahu záväzku pri

vadnom plnení podľa § 324 ods. 3 v spojení s § 433 ods. 1 a § 261 ods. 3 písm. a)

.

Krajský súd rozsudkom č. k. -365 z 21. mája 2003 (ďalej len prvý

rozsudok krajského súdu“) zamietol žalobu, čo sa týka istiny a časti príslušenstva (v ostatnej

časti uplatňovaného príslušenstva žalobe vyhovel). Podľa právneho názoru krajského súdu

nárok žalobcu na zaplatenie hodnoty nepeňažného vkladu v peniazoch bol dôvodný

s poukazom na aplikovateľnosť v znení účinnom v čase

zvýšenia základného imania na daný prípad, avšak tento nárok posúdil ako premlčaný,

a preto žalobu čo sa týka uplatňovanej istiny, zamietol.

Krajský súd nepovažoval za dôvodný uplatnený nárok žalobcu z právneho dôvodu

vyplývajúceho zo zmeny obsahu záväzku pri vadnom plnení podľa § 324 ods. 3 v spojení

s a .

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. septembra 2004 (ďalej aj „prvé

rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho“) v odvolacom konaní zrušil prvý

rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa právneho názoru

najvyššieho súdu, na rozdiel od názoru krajského súdu,

v znení účinnom v čase zvýšenia základného imania nebol aplikovateľný na daný prípad

uplatnených nárokov žalobcu.

Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd spravujúc sa právnym názorom

najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. z 27. septembra 2004 posúdil nárok

žalobcu ako nedôvodný z právneho titulu opierajúceho sa o § 59 ods. 5 Obchodného

zákonníka v znení účinnom v čase zvýšenia základného imania, keďže toto ustanovenie na

daný prípad nie je aplikovateľné. Krajský súd ďalej posúdil dôvodnosť uplatneného nároku

žalobcu z právneho dôvodu nároku vyplývajúceho zo zmeny obsahu záväzku pri vadnom

plnení podľa § 324 ods. 3 v spojení s § 433 ods. 1 a § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného

zákonníka, ako aj z právneho dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia a náhrady škody

(ktorých právnymi titulmi si žalobca svoj nárok taktiež uplatňoval) a dospel k záveru o jeho

nedôvodnosti z týchto právnych titulov. Krajský súd preto rozsudkom č. k. 19 Cb 161/02-

487 z 12. mája 2005 (ďalej len „druhý rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol.

Dňa 29. júna 2005 bol vyhlásený konkurz na majetok žalobcu – obchodnej

spoločnosti L., a. s., a následne sa stala účastníkom konania na mieste žalobcu správkyňa

jeho konkurznej podstaty.

Zmluvou o postúpení pohľadávky z 26. júna 2008 správkyňa konkurznej podstaty

postúpila pohľadávku uplatňovanú v posudzovanom konaní na M. G. Zmena v osobe

žalobcu však v nadväznosti na uvedené postúpenie pohľadávok konajúcemu najvyššiemu

súdu ako odvolaciemu súdu v konaní vedenom pod sp. zn. oznámená

nebola.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 3. septembra 2008 (ďalej aj

„druhé rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho“) potvrdil druhý rozsudok

krajského súdu a v plnom rozsahu sa stotožnil s jeho právnymi závermi.

Najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. septembra 2008 tomuto mimoriadnemu dovolaniu vyhovel

a svojím uznesením z 29. apríla 2010 zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Jedným z východísk pre závery prvého rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho, druhého rozsudku krajského súdu aj druhého rozhodnutia najvyššieho súdu

ako súdu odvolacieho bol právny názor, že k splneniu záväzku splatiť nepeňažný vklad

pozostávajúci z nehnuteľnosti dochádza odovzdaním vyhlásenia o vložení nepeňažného

vkladu obchodnej spoločnosti, a nie až nadobudnutím vlastníckeho práva spoločnosti

k nehnuteľnosti tvoriacej nepeňažný vklad.

Najvyšší súd v uznesení z 29. apríla 2010 uvedený právny názor posúdil ako

nesprávny, a preto rozhodol o zrušení druhého rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu

odvolacieho a vrátení veci na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„...mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo podané na základe podnetu

M. G., bytom L. zo dňa 04. 05. 2009, ktorého právne postavenie ako oprávnenej osoby

dotknutej rozhodnutím súdu generálny prokurátor posúdil na základe Zmluvy o postúpení

pohľadávky zo dňa 26. 06. 2008, ktorou podávateľ podnetu deklaroval, že sa stal právnym

nástupcom žalobcu…

Podľa názoru sťažovateľa Uznesením Najvyššieho súdu SR, č. k. 1MObdo

zo dňa 29. 04. 2010 došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces porušením princípu

právnej istoty tým, že dovolací súd NS SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora bez toho, aby došlo k akejkoľvek zmene v skutkovom stave veci, novej

skutočnosti alebo k novým dôkazom, zrušil právoplatný Rozsudok Najvyššieho súdu SR

z 03. 09. 2008, č. k. -564, a to len na základe iného právneho názoru.

Princíp právnej istoty… je opretý o právny názor štyroch rozhodnutí súdov, z toho

sťažovateľ vnímal (legitímne očakával) a dôvodne sa spoliehal na to, že právny názor

aplikovaný štyrikrát všeobecným súdom rovnako na danú právnu otázku, z toho dvakrát

právny názor vyslovený Rozsudkom Najvyššieho súdu SR. č. k. zo dňa

03. 09. 2008 a Uznesením Najvyššieho súdu SR, č. k. zo dňa 27. 09. 2004,

nielenže je aplikáciou príslušného právneho predpisu konajúcimi súdmi v súlade s ich

výlučným právom výkladu právnych noriem, ale aj vytvoril princíp právnej istoty

(legitímneho očakávania sťažovateľa), že bude všeobecne rešpektovaný…

Sťažovateľ… nemieni… sa domáhať suplovania právneho hodnotenia veci

prislúchajúceho do výlučných kompetencií všeobecných súdov… námietky smerujú výlučne

k tým závažným pochybeniam, ktoré zasiahli do sťažovateľovho základného práva…

Sťažovateľ stojí na názore, že… práva sťažovateľa boli práva konkrétne a účinné,

priznané štyrmi rozhodnutiami všeobecných súdov s totožným právnym názorom na danú

spornú právnu otázku a práva M. G. boli iluzórne a teoretické…

Z hľadiska vecnej argumentácie pre posúdenie aplikácie ust. , 2 je

hodnotovo významné posúdiť, že špekulatívne zakúpená pohľadávka za 10.000.000 Sk

v spojitosti so zmeneným právnym názorom Najvyššieho súdu SR porušujúcom princíp

právnej istoty narástla ku škode sťažovateľa do výšky viac ako 420.000.000 Sk

(13.941.445,93 Eur), teda v podstate ku škode viac ako 60.000 obyvateľov mesta M., a to

nielen v oblasti ekonomickej, ale aj sociálnej, zdravotnej a v konečnom dôsledku

spôsobujúcej ekonomický kolaps celého mesta a jeho nútenú správu.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 1MObdo zo dňa 29. 04. 2010...

konštatuje, že: podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa

boli splnené, M. G. preukázal v súlade súst. status osoby dotknutej

rozhodnutím súdu... Osobitne Uznesenie NS SR... poukazuje, že postupníkovi M. G. bola

postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom ( )...

dovolací senát Najvyššieho súdu SR sa pri skúmaní podmienok na podanie

mimoriadneho dovolania vôbec nezaoberal tým, že podávateľovi podnetu pánovi M. G.

nemohla byť a ani nebola odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.

f) ) z dôvodu, že M. G. svoje práva podľa s použitím Obč.

zákonníka vôbec nevyužil, a to napriek tomu, že uzavrel Zmluvu o postúpení pohľadávky už

dňa 26. 06. 2008…

dovolací senát Najvyššieho súdu SR sám v rozpore s hypotézou ust. § 92 ods. 2

zhojil, konvalidoval pochybenie - nevyužitie práva M. G. vstúpiť do konania v čase

odvolacieho konania…

M. G. sa mohol domáhať podnetom na mimoriadne dovolanie, že jeho práva boli

dotknuté a že má postavenie dotknutej osoby len v prípade, keby tieto práva

využil (, resp. 4 s použitím Obč. zákonníka). Tým, že pán M. G.

tieto práva nevyužil pri 100 % informovanosti o svojich právach… nemôže byť dotknutou

osobou v zmysle ..

M. G. špekulatívne nevyužil ust. a nevstúpil do konania z dôvodu,

aby nestratil právne postavenie domáhať sa vrátenia poskytnutej úhrady 10.620.000 Sk za

kúpu pohľadávky čoho dôkazom je aj, že v osobitnom konaní vedenom Krajským súdom v

Banskej Bystrici, č. k. 39-24K-128/02-Že-611 v spojení s konaním na Najvyššom súde SR, č.

k. možno verifikovať, že súbežne s prebiehajúcim konaním, ktoré je základom

tejto sťažnosti sa pán M. G. domáha úhrady 10.620.000 Sk ako pohľadávky proti podstate

voči správkyni konkurznej podstaty, ktorej vlastníkom sa nestal, na skutočnosť právneho

postavenia M. G. ako dotknutej osoby podľa 243e bola táto právna skutočnosť

doložená generálnej prokuratúre aj NS SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora...

NS SR… pri skúmaní podmienok dovolania podľa ust. 243e ods. 1

neposudzoval, že v danom prípade sa jedná o zjavne šikanózny výklad práva vo vzťahu

k , 2, 3 , ktorých porušenie generálny prokurátor dovolaním namieta. Z hľadiska

hypotézy a k je zjavné, že hodnotiacim záverom tak

generálneho prokurátora, ako aj Najvyššieho súdu SR dovolacieho senátu bolo potrebné

zahrnúť aj špekulatívny charakter zakúpenia pohľadávky za sumu 10.000.000 Sk a jej

súčasná suma dosahujúca 420.000.000 Sk vo vzťahu k závažnému, mimoriadne

negatívnemu dopadu na viac ako 60.000 obyvateľov Mesta M…

Takémuto chápaniu práva na spravodlivý proces sťažovateľ neprisviedča a hodnotí

ho ako aplikáciu práva v prospech jednotlivca na ujmu a škodu práv neporovnateľného

množstva fyzických a právnických osôb, ktorých sa takéto rozhodnutie dotýka...

generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie formalisticky bez toho, aby

sledoval verejný záujem…

Ak by aj generálny prokurátor či dovolací senát NS SR ustálil z hľadiska požiadavky

, že M. G. spĺňal podmienku osoby dotknutej rozhodnutím súdu, tak

nevyhnutne musel mať preukázané, že pre dôvodnosť mimoriadneho dovolania, resp.

akceptácie mimoriadneho dovolania pre ďalšie konanie zo strany NS SR, absentuje druhá

požiadavka uvedená v citovanej právnej norme, a to požiadavka ochrany práv a zákonom

chránených záujmov fyzických a právnických osôb alebo štátu...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo Mesta M… na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR. č. k. 1MObdo zo dňa

29. 04. 2010 porušené bolo.

Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 1MObdo zo dňa 29. 04.

2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ si zároveň uplatnil nárok na priznanie trov právneho zastúpenia voči

najvyššiemu súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu z 29. apríla 2010, ktorým bolo na základe mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora zrušené druhé rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho.

Podnet na podanie mimoriadneho dovolania bol podaný M. G. ako právnym nástupcom

pôvodného žalobcu vo vzťahu k uplatňovanému nároku (na základe zmluvy o postúpení

pohľadávky), s ktorým sa v odvolacom konaní nekonalo ako s účastníkom konania.

Ústavný súd uvádza, že podľa rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva

alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (, ).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov

rozhodujúcich v občianskoprávnych, obchodných a trestnoprávnych veciach, a to tým

spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať

v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Keďže druhé rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bolo uznesením

najvyššieho súdu z 29. apríla 2010 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, dosiaľ

nebolo rozhodnuté s konečnou platnosťou.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť,

ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v vylučuje

právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

29. apríla 2010. Sťažovateľ bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní

pred najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (, , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010