Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 390/2010
PDF · 189.67 KB
No categories available
I. ÚS 390/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
prerokoval sťažnosť Mesta M., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Ž., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1 MObdo V 15/2009 z 29. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mesta M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010
doručená sťažnosť Mesta M., M.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
M., Ž., ktorou namietalo porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1
MObdo V 15/2009 z 29. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2010“).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že 16. decembra 1995
mimoriadne valné zhromaždenie obchodnej spoločnosti L., a. s. (ďalej aj „žalobca“),
rozhodlo o zvýšení základného imania spoločnosti novými vkladmi a udelilo súhlas na
prevzatie záväzku na nepeňažný vklad sťažovateľom v hodnote 103 100 000 Sk
pozostávajúci z nehnuteľnosti – budovy hotela T.
Sťažovateľ 29. apríla 1996 urobil písomné vyhlásenie o vložení nepeňažného vkladu
v hodnote 103 100 000 Sk pozostávajúceho z nehnuteľnosti – budovy hotela T. do
základného imania obchodnej spoločnosti žalobcu.
Zvýšenie základného imania bolo zapísané v príslušnom obchodnom registri v zápise
obchodnej spoločnosti žalobcu.
Okresný úrad Martin, odbor katastra nehnuteľností (ďalej len „katastrálny úrad“)
svojím rozhodnutím sp. zn. V 1094/96 zo 4. októbra 1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť
17. februára 1997, zamietol návrh zrejme obchodnej spoločnosti L., a. s., na povolenie
vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – budovy hotela T. v prospech obchodnej
spoločnosti L., a. s. (označené rozhodnutie katastrálneho úradu netvorilo prílohu sťažnosti, a
preto dôvody tohto rozhodnutia priebeh konania a jeho účastníci nie sú ústavnému súdu
známe, pozn.).
Keďže vlastnícke právo sťažovateľa k nehnuteľnosti – budove hotela T. v dôsledku
už označeného rozhodnutia katastrálneho úradu zostalo zachované, sťažovateľ písomným
vyhlásením z 20. septembra 1999 vložil túto nehnuteľnosť ako nepeňažný vklad do inej
obchodnej spoločnosti, a to obchodnej spoločnosti T., a. s.
Vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – budove hotela T. v prospech obchodnej
spoločnosti T., a. s., bol povolený rozhodnutím katastrálneho úradu sp. zn. V 3566/99 z 29.
septembra 1999.
Žalobou podanou Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 21. mája 2002
sa žalobca domáhal od sťažovateľa zaplatenia sumy 103 100 000 Sk s príslušenstvom
z titulu zaplatenia hodnoty nepeňažného vkladu, ku ktorému neprešlo vlastníctvo na
obchodnú spoločnosť, a z právneho dôvodu s poukazom na § 59 ods. 5 Obchodného
zákonníka v znení účinnom v čase zvýšenia základného imania.
V priebehu súdneho konania vedeného krajským súdom žalobca vymedzil právny
dôvod ním uplatnených nárokov aj ako nárok vyplývajúci zo zmeny obsahu záväzku pri
vadnom plnení podľa § 324 ods. 3 v spojení s § 433 ods. 1 a § 261 ods. 3 písm. a)
Krajský súd rozsudkom č. k. 19 Cb 161/02-365 z 21. mája 2003 (ďalej len prvý
rozsudok krajského súdu“) zamietol žalobu, čo sa týka istiny a časti príslušenstva (v ostatnej
časti uplatňovaného príslušenstva žalobe vyhovel). Podľa právneho názoru krajského súdu
nárok žalobcu na zaplatenie hodnoty nepeňažného vkladu v peniazoch bol dôvodný
s poukazom na aplikovateľnosť § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase
zvýšenia základného imania na daný prípad, avšak tento nárok posúdil ako premlčaný,
a preto žalobu čo sa týka uplatňovanej istiny, zamietol.
Krajský súd nepovažoval za dôvodný uplatnený nárok žalobcu z právneho dôvodu
vyplývajúceho zo zmeny obsahu záväzku pri vadnom plnení podľa § 324 ods. 3 v spojení
s § 433 ods. 1 a § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 235/03 z 27. septembra 2004 (ďalej aj „prvé
rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho“) v odvolacom konaní zrušil prvý
rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa právneho názoru
najvyššieho súdu, na rozdiel od názoru krajského súdu, § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka
v znení účinnom v čase zvýšenia základného imania nebol aplikovateľný na daný prípad
uplatnených nárokov žalobcu.
Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd spravujúc sa právnym názorom
najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 1 Obo 235/03 z 27. septembra 2004 posúdil nárok
žalobcu ako nedôvodný z právneho titulu opierajúceho sa o § 59 ods. 5 Obchodného
zákonníka v znení účinnom v čase zvýšenia základného imania, keďže toto ustanovenie na
daný prípad nie je aplikovateľné. Krajský súd ďalej posúdil dôvodnosť uplatneného nároku
žalobcu z právneho dôvodu nároku vyplývajúceho zo zmeny obsahu záväzku pri vadnom
plnení podľa § 324 ods. 3 v spojení s § 433 ods. 1 a § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného
zákonníka, ako aj z právneho dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia a náhrady škody
(ktorých právnymi titulmi si žalobca svoj nárok taktiež uplatňoval) a dospel k záveru o jeho
nedôvodnosti z týchto právnych titulov. Krajský súd preto rozsudkom č. k. 19 Cb 161/02-
487 z 12. mája 2005 (ďalej len „druhý rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol.
Dňa 29. júna 2005 bol vyhlásený konkurz na majetok žalobcu – obchodnej
spoločnosti L., a. s., a následne sa stala účastníkom konania na mieste žalobcu správkyňa
jeho konkurznej podstaty.
Zmluvou o postúpení pohľadávky z 26. júna 2008 správkyňa konkurznej podstaty
postúpila pohľadávku uplatňovanú v posudzovanom konaní na M. G. Zmena v osobe
žalobcu však v nadväznosti na uvedené postúpenie pohľadávok konajúcemu najvyššiemu
súdu ako odvolaciemu súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 168/200 oznámená
nebola.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Obo 168/2007 z 3. septembra 2008 (ďalej aj
„druhé rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho“) potvrdil druhý rozsudok
krajského súdu a v plnom rozsahu sa stotožnil s jeho právnymi závermi.
Najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obo 168/2007 z 3. septembra 2008 tomuto mimoriadnemu dovolaniu vyhovel
a svojím uznesením z 29. apríla 2010 zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Jedným z východísk pre závery prvého rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu
odvolacieho, druhého rozsudku krajského súdu aj druhého rozhodnutia najvyššieho súdu
ako súdu odvolacieho bol právny názor, že k splneniu záväzku splatiť nepeňažný vklad
pozostávajúci z nehnuteľnosti dochádza odovzdaním vyhlásenia o vložení nepeňažného
vkladu obchodnej spoločnosti, a nie až nadobudnutím vlastníckeho práva spoločnosti
k nehnuteľnosti tvoriacej nepeňažný vklad.
Najvyšší súd v uznesení z 29. apríla 2010 uvedený právny názor posúdil ako
nesprávny, a preto rozhodol o zrušení druhého rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu
odvolacieho a vrátení veci na ďalšie konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„...mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo podané na základe podnetu
M. G., bytom L. zo dňa 04. 05. 2009, ktorého právne postavenie ako oprávnenej osoby
dotknutej rozhodnutím súdu generálny prokurátor posúdil na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 26. 06. 2008, ktorou podávateľ podnetu deklaroval, že sa stal právnym
nástupcom žalobcu…
Podľa názoru sťažovateľa Uznesením Najvyššieho súdu SR, č. k. 1MObdo V/15/2009
zo dňa 29. 04. 2010 došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces porušením princípu
právnej istoty tým, že dovolací súd NS SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora bez toho, aby došlo k akejkoľvek zmene v skutkovom stave veci, novej
skutočnosti alebo k novým dôkazom, zrušil právoplatný Rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 03. 09. 2008, č. k. 2Obo/168/2007-564, a to len na základe iného právneho názoru.
Princíp právnej istoty… je opretý o právny názor štyroch rozhodnutí súdov, z toho
sťažovateľ vnímal (legitímne očakával) a dôvodne sa spoliehal na to, že právny názor
aplikovaný štyrikrát všeobecným súdom rovnako na danú právnu otázku, z toho dvakrát
právny názor vyslovený Rozsudkom Najvyššieho súdu SR. č. k. 2Obo/168/2007 zo dňa
03. 09. 2008 a Uznesením Najvyššieho súdu SR, č. k. 1Obo/235/2003 zo dňa 27. 09. 2004,
nielenže je aplikáciou príslušného právneho predpisu konajúcimi súdmi v súlade s ich
výlučným právom výkladu právnych noriem, ale aj vytvoril princíp právnej istoty
(legitímneho očakávania sťažovateľa), že bude všeobecne rešpektovaný…
Sťažovateľ… nemieni… sa domáhať suplovania právneho hodnotenia veci
prislúchajúceho do výlučných kompetencií všeobecných súdov… námietky smerujú výlučne
k tým závažným pochybeniam, ktoré zasiahli do sťažovateľovho základného práva…
Sťažovateľ stojí na názore, že… práva sťažovateľa boli práva konkrétne a účinné,
priznané štyrmi rozhodnutiami všeobecných súdov s totožným právnym názorom na danú
spornú právnu otázku a práva M. G. boli iluzórne a teoretické…
Z hľadiska vecnej argumentácie pre posúdenie aplikácie ust. § 1, 2 O. s. p. je
hodnotovo významné posúdiť, že špekulatívne zakúpená pohľadávka za 10.000.000 Sk
v spojitosti so zmeneným právnym názorom Najvyššieho súdu SR porušujúcom princíp
právnej istoty narástla ku škode sťažovateľa do výšky viac ako 420.000.000 Sk
(13.941.445,93 Eur), teda v podstate ku škode viac ako 60.000 obyvateľov mesta M., a to
nielen v oblasti ekonomickej, ale aj sociálnej, zdravotnej a v konečnom dôsledku
spôsobujúcej ekonomický kolaps celého mesta a jeho nútenú správu.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 1MObdo V/15/2009 zo dňa 29. 04. 2010...
konštatuje, že: podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 O. s. p.
boli splnené, M. G. preukázal v súlade súst. § 243e ods. 1 O. s. p. status osoby dotknutej
rozhodnutím súdu... Osobitne Uznesenie NS SR... poukazuje, že postupníkovi M. G. bola
postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.)...
dovolací senát Najvyššieho súdu SR sa pri skúmaní podmienok na podanie
mimoriadneho dovolania vôbec nezaoberal tým, že podávateľovi podnetu pánovi M. G.
nemohla byť a ani nebola odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.
f) O. s. p.) z dôvodu, že M. G. svoje práva podľa § 92 ods. 2 O. s. p. s použitím § 530 Obč.
zákonníka vôbec nevyužil, a to napriek tomu, že uzavrel Zmluvu o postúpení pohľadávky už
dňa 26. 06. 2008…
dovolací senát Najvyššieho súdu SR sám v rozpore s hypotézou ust. § 92 ods. 2
O. s. p. zhojil, konvalidoval pochybenie - nevyužitie práva M. G. vstúpiť do konania v čase
odvolacieho konania…
M. G. sa mohol domáhať podnetom na mimoriadne dovolanie, že jeho práva boli
dotknuté a že má postavenie dotknutej osoby § 243e O. s. p. len v prípade, keby tieto práva
využil (§ 92 ods. 2, resp. 4 O. s. p. s použitím § 530 Obč. zákonníka). Tým, že pán M. G.
tieto práva nevyužil pri 100 % informovanosti o svojich právach… nemôže byť dotknutou
osobou v zmysle § 243 O. s. p...
M. G. špekulatívne nevyužil ust. § 92 ods. 2 O. s. p. a nevstúpil do konania z dôvodu,
aby nestratil právne postavenie domáhať sa vrátenia poskytnutej úhrady 10.620.000 Sk za
kúpu pohľadávky čoho dôkazom je aj, že v osobitnom konaní vedenom Krajským súdom v
Banskej Bystrici, č. k. 39-24K-128/02-Že-611 v spojení s konaním na Najvyššom súde SR, č.
k. 6Obo/65/2009 možno verifikovať, že súbežne s prebiehajúcim konaním, ktoré je základom
tejto sťažnosti sa pán M. G. domáha úhrady 10.620.000 Sk ako pohľadávky proti podstate
voči správkyni konkurznej podstaty, ktorej vlastníkom sa nestal, na skutočnosť právneho
postavenia M. G. ako dotknutej osoby podľa 243e O. s. p. bola táto právna skutočnosť
doložená generálnej prokuratúre aj NS SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora...
NS SR… pri skúmaní podmienok dovolania podľa ust. 243e ods. 1 O. s. p.
neposudzoval, že v danom prípade sa jedná o zjavne šikanózny výklad práva vo vzťahu
k § 1, 2, 3 O. s. p., ktorých porušenie generálny prokurátor dovolaním namieta. Z hľadiska
hypotézy § 1 a § 2 O. s. p. k § 243e ods. 1 O. s. p. je zjavné, že hodnotiacim záverom tak
generálneho prokurátora, ako aj Najvyššieho súdu SR dovolacieho senátu bolo potrebné
zahrnúť aj špekulatívny charakter zakúpenia pohľadávky za sumu 10.000.000 Sk a jej
súčasná suma dosahujúca 420.000.000 Sk vo vzťahu k závažnému, mimoriadne
negatívnemu dopadu na viac ako 60.000 obyvateľov Mesta M…
Takémuto chápaniu práva na spravodlivý proces sťažovateľ neprisviedča a hodnotí
ho ako aplikáciu práva v prospech jednotlivca na ujmu a škodu práv neporovnateľného
množstva fyzických a právnických osôb, ktorých sa takéto rozhodnutie dotýka...
generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie formalisticky bez toho, aby
sledoval verejný záujem…
Ak by aj generálny prokurátor či dovolací senát NS SR ustálil z hľadiska požiadavky
§ 243e ods. 1 O. s. p., že M. G. spĺňal podmienku osoby dotknutej rozhodnutím súdu, tak
nevyhnutne musel mať preukázané, že pre dôvodnosť mimoriadneho dovolania, resp.
akceptácie mimoriadneho dovolania pre ďalšie konanie zo strany NS SR, absentuje druhá
požiadavka uvedená v citovanej právnej norme, a to požiadavka ochrany práv a zákonom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb alebo štátu...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo Mesta M… na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR. č. k. 1MObdo V/15/2009 zo dňa
29. 04. 2010 porušené bolo.
Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 1MObdo V/15/2009 zo dňa 29. 04.
2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ si zároveň uplatnil nárok na priznanie trov právneho zastúpenia voči
najvyššiemu súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu z 29. apríla 2010, ktorým bolo na základe mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora zrušené druhé rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho.
Podnet na podanie mimoriadneho dovolania bol podaný M. G. ako právnym nástupcom
pôvodného žalobcu vo vzťahu k uplatňovanému nároku (na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky), s ktorým sa v odvolacom konaní nekonalo ako s účastníkom konania.
Ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva
alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov
rozhodujúcich v občianskoprávnych, obchodných a trestnoprávnych veciach, a to tým
spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať
v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Keďže druhé rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bolo uznesením
najvyššieho súdu z 29. apríla 2010 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, dosiaľ
nebolo rozhodnuté s konečnou platnosťou.
Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť,
ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje
právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
29. apríla 2010. Sťažovateľ bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní
pred najvyšším súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010