Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 416/2010
PDF · 206.41 KB
No categories available
IV. ÚS 416/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12
ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv
podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2
a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 10
ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/13/2008 a jeho uzneseniami
zo 17. septembra 2008, 7. septembra 2009 a 4. januára 2010, ako aj postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 83/2010 a jeho uznesením
zo 14. júla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2010 doručená sťažnosť J. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1,
čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6
ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 S/13/2008 a jeho uzneseniami zo 17. septembra 2008, 7. septembra
2009 a 4. januára 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 83/2010 a jeho uznesením zo 14. júla
2010 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu
zo 14. júla 2010“).
Zo sťažnosti, z priložených listinných dôkazov, ako aj zo súvisiaceho spisu krajského
súdu vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 29. júna 2008 podanou osobne na krajskom súde
2. júla 2008 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu Katastrálneho úradu
v... č. OK-1206/2008 z 30. apríla 2008, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Správy
katastra... č. 2/2008 BY-552/2008 z 10. marca 2008, ktorým nevyhovela žiadosti
sťažovateľa o poskytnutie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)
v znení neskorších predpisov, týkajúcej sa „údajov na akom základe bolo vykonané
prečíslovanie pozemku parc. č. KN 417, resp. 152 v k. ú... z pôvodného čísla 152 a číslo 417
a spätne na číslo 152 a kedy boli tieto zmeny vykonané aj s uvedením dokladu, na základe
ktorého boli zmeny vykonané, vzhľadom k tomu, že tieto údaje sú potrebné na presnú
špecifikáciu pozemku k viacerým súdnym konaniam...“.
Krajský súd podľa obsahu a povahy vyhodnotil toto podanie ako žalobu podľa § 249
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) proti právoplatnému rozhodnutiu
správneho orgánu a ďalej postupoval podľa § 247 a nasl. OSP, keď uznesením
zo 7. septembra 2008 vyzval sťažovateľa na predloženie plnej moci pre advokáta, keďže
v tomto konaní sa vyžaduje zastúpenie advokátom, pokiaľ nemá žalobca alebo jeho
zamestnanec právnické vzdelanie. Zároveň sťažovateľa vyzval 29. septembra 2008
na zaplatenie súdneho poplatku v sume 66 €. Sťažovateľ podaním z 9. októbra 2008
požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov. Po predložení potrebných potvrdení krajský súd uznesením zo 7. septembra
2009 sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a jeho žiadosť
o ustanovenie zástupcu z radov advokátov zamietol. Krajský súd 7. októbra 2009 vyzval
sťažovateľa na predloženie plnej moci a úhradu súdneho poplatku. Keďže sťažovateľ
v súdom určenej lehote nepredložil splnomocnenie pre advokáta a neuhradil ani súdny
poplatok, krajský súd konanie uznesením zo 4. januára 2010 zastavil. Sťažovateľ sa proti
tomuto uzneseniu odvolal a požiadal aj najvyšší súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Najvyšší súd uznesením zo 14. júla 2010 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov
nepriznal, uznesenie krajského súdu zo 4. januára 2010 potvrdil a nepriznal mu trovy
odvolacieho konania.
Sťažovateľ je presvedčený, že označenými postupmi a uzneseniami krajského súdu
a najvyššieho súdu boli porušené ním označené články ústavy a jeho uvedené práva, čo však
nijako bližšie neodôvodňuje. V odôvodnení sťažnosti sa sťažovateľ sústreďuje na opis
skutkového stavu týkajúceho sa konania vedeného Okresným súdom Žilina, predmetom
ktorého bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.
Sťažovateľ na viacerých miestach opakovane konštatuje porušenie označených článkov
ústavy a dohovoru, ako aj porušenie svojich práv.
S poukazom na uvedené sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie „základného práva... v zmysle čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13
ods. 1 písm. a) a ods. 3, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1,
2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 13
a čl. 14“ dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/13/2008
a jeho uzneseniami zo 17. septembra 2008, 7. septembra 2009 a 4. januára 2010, ako
aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 83/2010 a jeho
uznesením zo 14. júla 2010. Všetky napadnuté uznesenia požaduje zrušiť a vec vrátiť
na nové konanie a rozhodnutie. Taktiež žiada o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 5 000 € a o priznanie náhrady „zaplateného súdneho poplatku
v konaní vedenom na Okresnom súde Žiline pod sp. zn. 17 C 163/2001... v sume
16,59 EUR“.
Napokon žiada ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru, ako
aj označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2008, ktorým
bol sťažovateľ vyzvaný na predloženie splnomocnenia na zastupovanie advokátom v konaní
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ako aj uznesením krajského
súdu zo 7. septembra 2009 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a zamietnutí
žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ústavný súd uvádza tieto
skutočnosti:
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ po doručení uznesenia krajského súdu zo 17. septembra 2008 (ktoré
podľa vyznačenej doložky právoplatnosti nadobudlo právoplatnosť 17. októbra 2008),
ako aj výzvy na zaplatenie súdneho poplatku z 29. septembra 2008, požiadal krajský súd
o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie advokáta. Jeho žiadostiam však
krajský súd uznesením zo 7. septembra 2009 (ktoré podľa vyznačenej doložky
právoplatnosti nadobudlo právoplatnosť 26. septembra 2009) nevyhovel.
Sťažovateľ síce predložil ústavnému súdu fotokópiu odvolania z 24. septembra 2009
proti uzneseniu krajského súdu zo 7. septembra 2009, avšak bez dôkazu podania na poštovú
prepravu alebo prezentačnej pečiatky krajského súdu. Preto si ústavný súd v spise krajského
súdu overil podanie tohto opravného prostriedku, kde sa však toto podanie sťažovateľa
nenachádza.
Znamená to, že sťažovateľ vo vzťahu k obom označených uzneseniam krajského
súdu nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
účinne poskytoval a na využitie ktorých bol oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho
poriadku. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
2. Sťažovateľ namietal porušenie označených článkov ústavy a dohovoru, ako
aj označených práv aj uznesením krajského súdu zo 4. januára 2010, ktorým krajský súd
konanie v jeho právnej veci z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku a nepredloženia
splnomocnenia pre advokáta zastavil a nepriznal mu náhradu trov konania.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu
krajského súdu zo 4. januára 2010 o zastavení konania bolo prípustné odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
mal najvyšší súd v odvolacom konaní, pričom sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu
krajského súdu aj podal. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti
uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. júla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského
súdu zo 4. januára 2010 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
a nepredloženie splnomocnenia pre advokáta. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd na podporu záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto
práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal namietané uznesenie
najvyššieho súdu zo 14. júla 2010 a z jeho obsahu nezistil, že by išlo o rozhodnutie
arbitrárne alebo svojvoľné. Vyplýva to aj z odôvodnenia tohto rozhodnutia najvyššieho
súdu, ktorý vo výroku svojho rozhodnutia potvrdil uznesenie krajského súdu zo 4. januára
2010 o zastavení konania, keď po predchádzajúcom konaní o nepriznaní oslobodenia
od súdnych poplatkov a zamietnutí jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov
sťažovateľ v stanovenej lehote na základe výzvy krajského súdu nezaplatil súdny poplatok
za podaný návrh a nepredložil splnomocnenie pre advokáta. V dôsledku toho logickým
zákonným následkom v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov bolo zastavenie
konania v jeho právnej veci. Taktiež aj nepredloženie splnomocnenia na zastupovanie
sťažovateľa v konaní podľa § 247 a nasl. OSP ako splnenie ďalšej procesnej podmienky
malo za následok zastavenie konania podľa § 250d ods. 3 OSP, podľa ktorého súd
uznesením konanie zastaví aj vtedy, ak žalobca neodstráni vady žaloby.
Najvyšší súd sa zaoberal aj opätovnou žiadosťou sťažovateľa o oslobodenie
od súdnych poplatkov a opätovne preskúmal majetkové a osobné pomery sťažovateľa.
Dospel však k záveru, že tieto sa nijako nezmenili od predchádzajúcej žiadosti, o ktorej
rozhodol krajský súd, a preto jeho žiadosti nevyhovel.
Najvyšší súd taktiež ozrejmil sťažovateľovi, že konanie v jeho právnej veci nie je
zo zákona vecne oslobodené od súdnych poplatkov, ako sa sťažovateľ mylne domnieval,
pretože v jeho prípade nejde o konanie vo veciach ochrany pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy.
Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je jasné a zrozumiteľné, a keďže sa opiera
o relevantné ustanovenia procesného kódexu, jeho závery nie je ústavný súd oprávnený
korigovať, resp. nahrádzať.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o tejto časti sťažnosti tak, že ju odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bezpredmetným rozhodovať
o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010