Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 474/2010
PDF · 174.87 KB
No categories available
II. ÚS 474/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na
rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.
16 CoE 172/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov
súdneho konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
pod sp. zn. 16 CoE 172/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. októbra
2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom na vykonanie exekúcie zo 16. júla 2008 podaným
súdnej exekútorke JUDr. J. K. sa sťažovateľka domáhala vymoženia sumy 23 049 Sk s prísl.
na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK-718/07-EK
z 20. septembra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. októbra 2007 a vykonateľnosť
6. novembra 2007.
Uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 157/08-16
z 27. mája 2010 bola exekúcia zastavená z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore
so zákonom. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom
namietala nedostatok oprávnenia okresného súdu ako exekučného súdu preskúmavať vecnú
stránku exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov
orgánu, ktorý ho vydal.
Uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 172/2010-41 z 29. júla 2010 bolo uznesenie
okresného súdu potvrdené. Písomné vyhotovenie uznesenia bolo sťažovateľke doručené
24. augusta 2010.
Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu boli porušené jej označené
základné práva podľa ústavy. Ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), najmä
§ 45 ods. 1 písm. c) nedávajú exekučnému súdu právomoc preskúmavať exekučný titul.
Preskúmanie exekučným súdom sa má vzťahovať len na zhodnotenie materiálnej
a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a na posúdenie rozporu plnenia priznaného
exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, právom dovoleného a v súlade
s dobrými mravmi. Z tohto dôvodu exekučný súd nemá právo preskúmavať právny dôvod,
na základe ktorého sa v rozhodcovskom konaní plnenie uplatnilo. V tomto smere
sťažovateľka poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor“), najmä na rozhodnutia vo veci Asturcom Telecominicaciones SL proti Cristina
Rodríguez Nogueira (C-40/08) a vo veci Mostaza Claro (C-168/05). Nezohľadnenie
odvolania v časti namietajúcej nedostatok právomoci predstavuje porušenia práva na súdnu
ochranu. Navyše, postupom krajského súdu bol porušený čl. 47 ods. 3 ústavy z dôvodu, že
napriek absolútnej pasivite druhého účastníka rozhodcovského konania (povinného) bol
tento postavený do pozície, ako keby podal námietky v samotnom rozhodcovskom konaní.
Takýmto postupom bol povinný zvýhodnený, čím sa porušila zásada rovnosti účastníkov
konania.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
16 CoE 172/2010 s tým, aby bolo uznesenie z 29. júla 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie
konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,30 € vrátane dane
z pridanej hodnoty.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 16 CoE 172/2010-41 z 29. júla 2010 vyplýva, že
ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 157/08-16 z 27. mája 2010.
Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zároveň ju zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s ustanovením § 45 ods. 1 písm. c)
a § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní a tiež podľa § 2 písm. a) a b) zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov. Podľa názoru krajského súdu odvolacia námietka oprávneného (sťažovateľa),
podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. „Skutočnosť, či sú naplnené formálne i
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, skúma exekučný súd pri rozhodovaní
o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného
poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh
povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku). Súd môže zároveň
v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania a v prípade
zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesné
zareagovať...
Oporu v právnej úprave nemá ani úvaha oprávneného, že súd, pokiaľ skúma
súladnosť so zákonom, je povinný obmedziť sa výlučne na rozhodcovský rozsudok (jeho
výrok) a nie skúmať súladnosť so zákonom aj hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého nároku sa
potom oprávnený vedenia exekúcie domáha. Predovšetkým, musí byť zrejmé, že nárok,
ktorého vymoženia sa oprávnený domáha, nie je objektívne nemožný, neodporuje zákonu,
neobchádza ho, ani nie je v rozpore s dobrými mravmi. Preto súd ani nemohol vychádzať
len z obsahu predloženého rozhodcovského rozsudku, obzvlášť, ak neobsahuje údaje
nevyhnutné na to, aby súd mohol ustáliť, o aký zmluvný vzťah z pôvodnej zmluvy o úvere sa
jedná. Podľa mienky odvolacieho súdu neobstojí názor odvolateľa, že takýmto postupom
exekučný súd v istom zmysle nahrádza konanie o žalobách o zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. Účastník rozhodcovského konania
sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku,
pokiaľ sú naplnené zákonné podmienky presne špecifikované v ustanovení § 40 a 41 Zákona
o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po
uplynutí lehoty na plnenie vykonateľným exekučným titulom (§ 42 ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku). Súdu však vyplýva oprávnenie i povinnosť osobitne v exekučnom
konaní skúmať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní.
Umožňuje mu to ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže
súd exekučné konanie zastaviť buď na návrh alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek
2), ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už
predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom konaní.
Rovnako môže exekučný súd exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak zistí, že rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Pokiaľ súd skúmal podmienky vedenia exekúcie, spôsobilosť predmetného
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, správne postupoval, pokiaľ nevychádzal
len z obsahu predloženého rozsudku rozhodcu, keďže predmetom rozhodcovského konania
bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe zmluvy o revolvingovom úvere
č. 8000061903 zo dňa 29. 12. 2006. Právnym základom, z ktorého uplatnený nárok vzišiel,
je tak jednoznačne predmetná zmluva o revolvingovom úvere (napokon to vyplýva i
z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku), a preto aj právny rámec uplatneného nároku sa
odvíja z obsahu predmetnej zmluvy ako celku, v celom jej kontexte, nielen jej určitej časti
(zabezpečenia poskytnutého úveru blankozmenkou). Z uvedeného dôvodu preto neobstojí
argument oprávneného, že rozhodcovským rozsudkom nebol priznaný nárok zo zmluvy
o úvere, ale zmenkový nárok a daný vzťah medzi oprávneným a povinným je zmenkovým
vzťahom a je nutné vychádzať z jeho charakteru ako abstraktného vzťahu bez možnosti
skúmania kauzy. Takýto záver by bol napokon v rozpore s obsahom a odôvodnením
samotného exekučného titulu. Exekučný súd správne právny vzťah medzi oprávneným a
povinným vzhľadom na obsah predmetnej zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a
predmetnú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere...
... Odvolací súd, aj vzhľadom na konkrétnu odvolaciu námietku oprávneného, sa
podrobne oboznámil a preskúmal Zmluvu o revolvingovom úvere zo dňa 29. 12. 2006, ktorá
vytvárala právny rámec vzťahu medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným),
obzvlášť v časti Zmluvné dojednania, čl. 14 upravujúci sankcie spojené s porušením
zmluvných povinností. Takto koncipovaná zmluvná podmienka vzájomne sa kumulujúcich
zmluvných pokút je nekalou, resp. neprijateľnou podmienku...
V danom prípade možno potom zhrnúť, že pokiaľ plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy
o úvere je plnením právom nedovoleným a v rozpore s dobrými mravmi, a z výroku
rozhodcovského rozsudku nie je možné oddeliť plnenie právom dovolené od plnenia, ktoré
bolo oprávnenému priznané v rozpore so zákonom, správny bol potom záver, keď exekučný
súd aj bez návrhu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku ju zastavil.“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého všeobecné súdy
v rozpore so zákonom a s judikatúrou súdneho dvora neumožnili jej ako oprávnenému
subjektu vymôcť peňažnú pohľadávku od povinných judikovanú právoplatným
rozhodcovským rozsudkom. Sťažovateľka teda vlastne tvrdí, že postupom všeobecných
súdov bola pozbavená súdnej ochrany v exekučnom konaní, teda možnosti konať pred
súdom v exekučnom konaní.
Vzhľadom na citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku mohla
sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať
ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka
dovolanie nepodala.
Možno urobiť záver, že sťažovateľka nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na
ktorého použitie bola sťažovateľka osobne oprávnená podľa Občianskeho súdneho
poriadku. Preto treba sťažnosť považovať za neprípustnú.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku
vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec
neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2
Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2010