Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 490/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., B.; Ing. I. Č., B., a N. H., N., N., vo veci

namietaného porušenia a a porušenia

základných práv zaručených v , , a

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod

sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Č., Ing. I. Č. a N. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta

2010 doručená sťažnosť M. Č., B.; Ing. I. Č., B., a N. H., N., N. (spolu ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 3, a postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vo veci vedenej okresným súdom pod

sp. zn. sa právny predchodca sťažovateľov (K. Č.) návrhom doručeným

okresnému súdu 28. októbra 1996 domáhal zaplatenia sumy 5 860 835 Sk s príslušenstvom

proti Š. S., š. p. (ďalej len „pôvodný žalovaný“). Zároveň právny predchodca sťažovateľov

požiadal o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým mal okresný súd zakázať pôvodnému

žalovanému disponovať s nehnuteľnosťami vyšpecifikovanými v žalobnom návrhu, a to až

do výkonu rozhodnutia vo veci samej.

Podľa tvrdenia sťažovateľov okresný súd „predbežné opatrenie nikdy nenariadil ani

nezamietol počas celého trvania súdneho sporu (do jeho ukončenia v roku 2009)...

... V podstate približne každé 2-3 roky bolo v spore samotnom súdom zvolané (na

naše viacnásobné urgencie) súdne pojednávanie... Keď už bola situácia so súdnymi

prieťahmi aj pre naše nezávislé súdy zrejme neúnosná, prišlo k zmene sudcu. Na našu

sťažnosť adresovanú ministrovi spravodlivosti nám bolo odpísané, že v danej veci bol

zaznamenaný jeden súdny prieťah, po tomto konštatovaní sa v podstate uskutočnila počas

ďalších rokov len výmena ďalších troch sudcov... to znamená približne každé tri roky nový

sudca. K meritu veci však bolo iba jedno pojednávanie – to posledné v r. 2009...“.

Sťažovatelia sú presvedčení, že postupom všeobecných súdov a ministerstva

spravodlivosti došlo v ich občianskoprávnej veci k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

a k porušeniu ich základných práv zaručených v , ,

ods. 3 a . Toto svoje presvedčenie odôvodnili takto:

«... súdy nekonali v súlade so zákonmi platnými v Slovenskej republike, konali

v rozpore s týmito zákonmi, resp. vôbec nekonali. Nám bola rovnosť pred zákonom odňatá

najmä tým, že:

- súd nekonal v zmysle zákona, keď nenariadil v lehote 30 dní predbežné opatrenie

a tak umožnil odporcovi L. s. r. o. predať dohodou o uznaní dlhu nám prisľúbený a uznaný

majetok

- my sme pod hrozbou pokuty boli predvolávaní na pojednávania a odporcovi stačilo

jednoducho na pojednávanie neprísť, a takto nielen vyjadriť pohŕdanie súdom, ale aj

vytvoriť dostatočný časový priestor na „presun“ majetku...

29. 10. 1999 uznesením Krajského súdu v Bratislave bol vyhlásený konkurz na

majetok SM S. L. s. r. o. ... Za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. J. K. O

odkúpenie majetku spoločnosti... sme prejavili záujem aj my na osobnom stretnutí s JUDr.

K., následne sa nám začali telefonicky vyhrážať... neznámi ľudia a termíny podávania

ponúk na odkúpenie majetku... nebolo možné nikde zachytiť, takže majetok odišiel tam kam

mal ...

16. 4. 2008 Krajský súd v Bratislave zrušil konkurz na majetok úpadcu SM S. L. spol.

s r.o. pre nedostatok predpokladov pre konkurz (nedostatok majetku).

A keďže už bol majetok v tých správnych rukách, mohol dňa 21. 01. 2009 súd

rozhodnúť v náš prospech...

Ako sa dalo predpokladať, žiadne peniaze sme nedostali... Spoločnosť de facto

nejestvuje... Takže vymožiteľnosť práva... je v tejto veci... nulová.»

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, „aby ústavný súd vyhlásil tento

rozsudok:

odporca porušil ľudské práva navrhovateľov tým, že súdy svojou liknavosťou, resp.

nekonaním súdov znevýhodnili navrhovateľov v priebehu súdneho konania. Preto je

povinný navrhovateľom v 1) až 3) rade zaplatiť nemajetkovú ujmu – sumu 33.139,90 Eur a

to každému jednotlivo, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku

ďalej odporca je povinný navrhovateľom kompenzovať vzniknutú škodu spôsobenú

súdmi Slovenskej republiky a zaplatiť navrhovateľom v 1) až 3) rade sumu 194.544,08 EUR

s 10,21 % úrokom z omeškania od 28. 10. 1996 až do zaplatenia, všetko do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku

ďalej je odporca povinný zaplatiť náhradu trov konania, zastupovanie pred súdom a

ostatné oprávnené náklady Navrhovateľa súvisiace so súdnym konaním.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Aj keď sťažovatelia v petite svojej sťažnosti presne neoznačili, ktorým rozhodnutím

alebo postupom súdu malo dôjsť k porušeniu, toho-ktorého nimi označeného základného

práva, v záujme presvedčivosti vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd z obsahu

sťažnosti vyvodil, že predmetom ich sťažnosti je tvrdenie, že:

a) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo

k porušeniu označených základných práv tým, že okresný súd nerozhodol o návrhu na

vydanie predbežného opatrenia v lehote 30 dní, ako aj tým, že akceptoval zmenu

obchodného mena žalovaného, bezdôvodne toleroval jeho neúčasť na pojednávaniach

a neprimeranými prieťahmi v konaní vo veci samej vytvoril dostatočný priestor na

„presun“ jeho majetku,

b) postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené

jej základné právo na rovnosť účastníkov v konkurznom konaní tým, že jej nebolo

umožnené spolu s ostatnými žalobcami – právnymi nástupcami pôvodného žalobcu

zúčastniť sa verejného ponukového konania na majetok žalovaného, a tiež aj tým, že krajský

súd svojím uznesením zrušil konkurz na majetok žalovaného ako úpadcu pre nedostatok

predpokladov pre konkurz,

c) postupom ministerstva spravodlivosti boli porušené ich základné práva tým, že

ministerstvo spravodlivosti umožnilo, aby okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. svojou „liknavosťou“

a nekonaním znevýhodnili sťažovateľov.

1. K namietanému porušeniu základných práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

1.1 Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej

podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné

prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je

zákonným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv a slobôd (, , ,

, ).

V súvislosti s návrhom na vydanie predbežného opatrenia, ktorý bol obsahovou

súčasťou návrhu na začatie konania vo veci samej pôvodného žalobcu doručeného

okresnému súdu 28. októbra 1996, ústavný súd zistil, že písomným podaním z 28. októbra

1998 zobral vtedajší právny zástupca žalobcov návrh na nariadenie predbežného opatrenia

späť.

Žalobcovia 20. apríla 2005 uviedli, že sa vydania predbežného opatrenia

nedomáhajú, a preto okresný súd v rámci konania vedeného pod sp. zn.

uznesením zo 14. novembra 2006 konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia

zastavil.

V danej právnej veci sťažovateľov ako žalobcov okresný súd rozhodol rozsudkom vo

veci samej 21. januára 2009, ktorým v spojení s opravným uznesením z 29. apríla 2009

zaviazal žalovaného, aby žalobcom zaplatil sumu 194 544,08 € s príslušenstvom, a to

v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

Sťažovatelia sťažnosťou pred ústavným súdom teda napádajú postup okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré podľa zistenia ústavného súdu v časti

návrhu na vydanie predbežného opatrenia bolo skončené uznesením zo 14. novembra 2006,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2007, a v časti návrhu na začatie konania vo veci

samej bolo skončené rozsudkom z 21. januára 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť

10. marca 2009 v spojení s opravným uznesením z 29. apríla 2009, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 27. mája 2009.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 12. augusta 2010

(podaná na poštovú prepravu 10. augusta 2010) a od 24. marca 2007 (nadobudnutie

právoplatnosti uznesenia okresného súdu, ktorým rozhodol o návrhu na vydanie

predbežného opatrenia), ako aj od 29. apríla 2009 (nadobudnutie právoplatnosti opravného

uznesenia, ktorým okresný súd opravil výrokovú časť rozsudku vo veci samej) nepochybne

uplynula dvojmesačná lehota podľa , ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú

oneskorene ( ).

1.2 Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv

sťažovateľov postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

V označenom konaní bol uznesením krajského súdu z 29. októbra 1999 na majetok

žalovaného vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. J.

K.

Dňom vyhlásenia konkurzu na majetok žalovaného sa konanie vedené na okresnom

súde pod sp. zn. zo zákona prerušilo.

Žalobcovia, teda sťažovatelia, si v konkurznej veci žalovaného ako úpadcu uplatnili

konkurznú pohľadávku v sume 5 900 635 Sk, pričom táto pohľadávka bola na prieskumnom

pojednávaní uznaná v plnej výške.

Uznesením konkurzného súdu zo 16. apríla 2008 bol konkurz na majetok žalovaného

ako úpadcu pre nedostatok predpokladov pre konkurz zrušený a zároveň správca konkurznej

podstaty bol týmto uznesením zbavený svojej funkcie.

Toto uznesenie konkurzného súdu nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2008.

Vzhľadom na to, že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. bolo

skončené uznesením konkurzného súdu zo 16. apríla 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť

3. júna 2008, je nepochybné, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

už tiež uplynula.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol ako

podanú oneskorene ( ).

2. K namietanému porušeniu základných práv postupom ministerstva

spravodlivosti

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti označili za „odporcu“ v zmysle porušovateľa

základných práv súdmi v priebehu súdneho konania ministerstvo spravodlivosti.

Podľa a 2 v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy, pričom súdnictvo sa na všetkých stupňoch vykonáva oddelene

od iných štátnych orgánov.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa vláda Slovenskej republiky je vrcholným orgánom výkonnej

moci.

Podľa vláda sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov.

Vychádzajúc z už citovaných ustanovení vyplýva, že v záujme zabezpečenia

výkonu súdnictva nezávislými a nestrannými súdmi sa iným orgánom štátnej moci zakazuje

akýmkoľvek spôsobom zasahovať do ich rozhodovacej právomoci.

Ministerstvo spravodlivosti riadené ministrom ako ústredný orgán výkonnej štátnej

moci je popri predsedovi a podpredsedovi súdu, hoci orgánom riadenia a správy súdov,

avšak jeho úlohy spočívajú iba vo vytváraní podmienok na plynulý chod súdnictva, najmä

v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej, a tiež aj v dohliadaní

na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom.

Ministerstvu spravodlivosti však nie sú súdy pri výkone súdnictva ako takom nijako

podriadené a ministerstvo spravodlivosti za žiadnych okolností nemôže zasahovať do ich

rozhodovacej činnosti.

Ak teda ministerstvo, tak ako iné orgány štátnej moci, nemôže žiadnym spôsobom

zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov, potom je úplne logické, že za porušenie

základných práv postupom súdov v priebehu súdnych konaní alebo ich rozhodnutiami

ministerstvo ako orgán výkonnej štátnej moci nemôže niesť ani ústavnoprávnu

zodpovednosť.

Práve naopak, ak sa má zabezpečiť dôsledné naplnenie vyjadrenej

požiadavky nezávislého a nestranného výkonu súdnictva od ostatných štátnych orgánov ako

jedného zo základných princípov právneho štátu, je nevyhnuté, aby aj ústavnoprávnu

zodpovednosť za prípadné porušenia základných ľudských práv súdmi v priebehu súdnych

konaní znášali ako porušovatelia samotné súdy.

V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že ani právomoc ministerstva prešetrovať

vybavenie sťažností účastníkov na postup súdu predsedami krajských súdov a predsedom

Špecializovaného trestného súdu, ktoré môžu smerovať nanajvýš iba proti porušovaniu

práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad

dôstojnosti súdneho konania, nič nemení na tom, že ústavnoprávne zodpovedným

subjektom prípadného porušenia základných práv súdmi pri výkone súdnictva sú výlučne

súdy.

Tento záver ústavný súd odôvodňuje tým, že aj prípadného porušenia základného

práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

sa v súdnych konaniach dopúšťajú iba súdy, a nie ministerstvo ako najvyšší orgán

riadenia a správy súdov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že zjavne neopodstatneným návrhom je návrh,

ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu

toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(napr. , , , ).

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti,

je úplne vylúčené, aby ministerstvo spravodlivosti ako „odporca porušil ľudské práva

navrhovateľov tým, že súdy svojou liknavosťou, resp. nekonaním súdov znevýhodnil

navrhovateľov v priebehu súdneho konania“.

Z tohto dôvodu ústavný súd s poukazom na ustanovenie § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie svojich

základných práv ministerstvom spravodlivosti ako „porušovateľom“ v súvislosti s postupmi

súdov, už pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia

práva alebo slobody sťažovateľov ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti

sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už nerozhodoval.

Ústavnému súdu v rámci jeho právomoci rozhodovať o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb podľa nijako neprináleží rozhodovať o náhrade

majetkovej škody.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2010